Archív článkov
Škola zvádzania (School of Scoundrels, USA, 2006, réžia: Todd Phillips hrajú: Billy Bob Thornton, Jacinda Barett, Jon Heder a iní) Film Škola zvádzania nie je filmom, o ktorom by som zvyčajne písala, nad ktorým by som sa zamyslela, či ktorý by som si dokonca išla pozrieť. Na druhej strane som už niekoľkokrát zažila, že pri celkom náhodnom, neplánovanom výbere kníh a filmov...
V predchádzajúcich číslach sme uverejňovali komentár Franka Brennera k Správe o stave duševného zdravia na sklonku dvadsiateho storočia vydanej najvyšším americkým úradom verejného zdravotníctva v Spojených štátoch, Surgeon-General. Brenner sa vo svojom komentári snaží dokázať najmä to, že duševné choroby nie sú v skutočnosti chorobami v medicínskom zmysle, ale príznakmi „...
(Pokračovanie rozhovoru z č. 30) V prvej časti rozhovoru (pozri Slovo č. 30) s americkým spisovateľom Allanom Stevom, ktorý žije na Slovensku, sme sa zhovárali o rozhodnutí vzdať sa kariéry právnika v Spojených štátoch, ale aj učiteľa na bratislavskom Evanjelickom lýceu a stať sa spisovateľom píšucim v cudzine cudzím jazykom. Skončili sme pri tom, že študenti z Evanjelického...
Zdeněk Svěrák: Vratné lahve, literární filmový scénař (Fragment, Praha, 2007, 96 str.) Hallgrímur Helgason: 101 Reykjavík (Klett-Cotta, Stuttgart, 2002, do nemčiny preložil Karl-Ludwig Wetzig, 439 str.) Vratné lahve je názov najnovšieho filmu Zdeňka Svěráka, ktorého „literárny filmový scenár“ súčasne vychádza v knižnej podobe. Nie je zriedkavé, že spolu s uvedením (najmä...
S Allanom som sa stretla nedávno v bratislavskej kaviarni Next Appache, kde medzi iným vydavateľstvo LCA usporadúva každý štvrtok svoje Literárne kino (autorské čítanie jedného z autorov sprevádzané výtvarným umelcom/výtvarnou umelkyňou, ktorý/á na mieste pri čítaní namaľuje obraz). Allan – Američan, ktorého starí rodičia pochádzali z Oravy – kariéru právnika vymenil (nateraz...
Práca v telekomunikáciách. Marisia a moje klamstvo mi neschádzali z mysle. Už dávno som nemusel nikomu klamať. Nestýkal som sa viac s ľuďmi, ktorým by na tom záležalo. Už dlho sa ma nikto nepýtal, čo vlastne robím. Otázka, ktorá sa nekladie. Ale stretnutie s Marisiou mi pripomenulo, aké to bolo kedysi. Inštinktívne ako dávno zabudnutá vôňa. Prísada, ktorú v kuchyni používala...
Začal ma biť, len čo otvoril dvere. Nečakal ma, prišla som sama. Chytil ma za kabát a oprel o stenu. Nohou pribuchol dvere. Záhlavím som vrazila do steny. Ale nie silno. Bola som taká prekvapená, že bolesť som ani necítila. Buchol ma do tváre a z nosa mi začala tiecť krv. Vraj ako mohol byť taký slepý. Že Janut je zločinec a vrana k vrane sadá. Ako sme sa proti nemu sprisahali...
To o Gregorovi nemala povedať. Dotkla sa boľavého miesta. Tabuľky s nápisom Petra, ktorú som už nikdy nechcel zvesiť. Dúfal som, že zarástla ako dobre zahojená jazva. Koža pokrytá hrubou vrstvou väziva. Zdravá pokožka schopná regenerácie začala zrazu mokvať. Bolesť ako vtedy, keď som v telefónnej búdke počul hlas Petrinej mamy. V búdke rozhorúčenej slnkom, že sa v nej takmer...
Ona ma k tomu dohnala. Dúfal som, že sa tí dvaja nikdy viac nestretnú. Že som tomu nafúkancovi nahnal dosť strachu. Musel som si byť istý, že sa Marisie dokáže vzdať. A takí ako on uveria každej vyhrážke. Džentlmeni v rukavičkách. Ktorí hneď uveria, že ich chce niekto zbiť. Že ich chcú okradnúť a polámať všetky rebrá. Videl som, ako si začal zamykať izbu. Ale vtedy som ešte...
Nezamestnanosť je pasca. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že existujú aj nezamestnaní, ktorí si život bez práce vychutnávajú, alebo nájdu spôsoby, ako sa v ňom pohybovať, ako ho žiť čo najlepšie. Ako som dospela k rozhodnutiu napísať o tomto poznaní? V minulom čísle týždenníka Týždeň píše Tomáš Gális v článku Sebavedomie na podpore o osemstosedemdesiatich novopečených...
Vraj kde mám tú istotu, že sa všetko utrasie. Či nevidím, že v to dúfajú všetci. Tí všetci, ktorí sa z roka na rok nepohnú ani o krok. Bolo skoré ráno krátko po Vianociach. Pracovali sme aj medzi sviatkami. Borko sa s prácou ponáhľal. Z domu som chodil za tmy a v okolitých oknách svietili vianočné stromčeky. Na sklách boli zvnútra nalepené snehové vločky z kancelárskeho papiera...
Možno, že som sa za to cítil trochu zodpovedný. Že som bol pri tom, keď sa tí dvaja zoznámili. Na Prvého mája, keď som sa napriek všetkému dal zlákať. Priateľstvám som sa dovtedy vyhýbal. Priateľstvám so spolubývajúcimi, ktoré človeka ťahajú ku dnu. Nepatríme k sebe len preto, že sme spievali rovnaké pesničky. Ale to ráno s Marisiou ma zmiatlo. Možno to bol doteraz potláčaný...
Do Marisie ma nič nie je. Tak som si to aspoň stále opakoval. Pribehla za mnou zozadu. Lialo a na chodníku stála voda. Počul som niekoho bežať za mnou. Čľapotanie kaluží. Otočil som sa a najprv som ju nespoznal. Vyzerala staršie. Nič konkrétne. Veď to bolo len pár rokov. Nijaké sivé vlasy a vrásky okolo očí. Tie, ktoré vidno cez púder, ktorý ich má zakryť, ešte lepšie. Ani...
7. Skoro som sa Gregorovi priznala. Stretli sme sa včera, náhodou na ulici. Prvýkrát skoro po dvoch rokoch. Takmer som ho nespoznala. Má dlhé vlasy a nosí okuliare. Bol v gumákoch, vonku lialo. Videla som ho zozadu. Kráčal proti vetru s rukami vo vreckách. Aj v hustom daždi som ho spoznala. Podľa chôdze. Ako naširoko kládol nohy. Zavolala som naň, a keď sa otočil, nespoznal ma...
6. Nejako sa to utrasie. Prečkáme to najhoršie a zase bude dobre. Tak som to Marisii stále opakoval. A Marisia prikyvovala. Pracovala a boli sme skromní. Jej peniaze vystačili aj pre dvoch. Už sme sa však s nimi nemaznali. Marisia nosila svoju výplatu domov takmer tajne. Plechovky od čaju sme sa báli aj dotknúť. Akoby sme v nej držali všetky nepodarené plány. Kedysi, keď...
Pre troch bol byt pritesný. Preto som Marisii ponúkol, že sa odsťahujem. Potkýnali sme sa o seba a ráno sa nedalo dostať do kúpeľne. Najprv sa mi nechcelo veriť, že to Marisia s Janutom myslí vážne. Ale potom spal u nás už skoro každú noc. A ja som si povedal, že zadarmo u nás bývať nebude. Marisia preň vyvárala a byt stále čímsi páchol. Horúcim olejom a držkovou polievkou....
Dialo sa to postupne. Ešte sme každý mesiac vyplnili šek a spolu s ostatnými stáli na pošte v rade, aby sme zaplatili poplatky za internet a telefón. Ale Borko ma už začal naozaj okrádať. Nebadane, ako keď sa pod chrastou zbiera hnis. Dovtedy nás vyplácal vždy v piatok po šichte. V deň, keď sme sa po práci neprezliekli ako inokedy v železnej maringotke a nešli sme domov. Každý...
Nehovorím, že ja som nikdy nekradla. A nemám na mysli len lízanky v samoobsluhe, keď som bola dieťa. Drobné krádeže, o ktorých aj tak každý vie. Ktorými sa slávni ľudia chvália v televíznych štúdiách. Kradla som mame peniaze. Po maturite, keď som začala vypomáhať v maminom shope. V obchode so zmiešaným tovarom, ktorý si otvorila hneď oproti stanici. A ktorý pravdepodobne ešte...
2. Neviem, ako dlho ma Janut podvádzal. Zatajovali sme si toho čoraz viac. Z ohľaduplnosti sa zaplietali do vecí, o ktorých sa mlčalo. Ako splašené vtáky chytené do sietí. Klamali sme s ľahkosťou. Inštinktívne, ako keď dieťa pije mlieko. Preto povedal, že sa mu uľavilo. Teraz, keď sme sa o tom konečne porozprávali. Keď sme na seba kričali, akoby sa zrazu pretrhla hrádza. Po...
Naozaj. Naozaj som nechcel kradnúť. Chcel som sa len ako správny chlap postarať o svoju ženu. Tak, ako sa to učia deti v škole. Bolo by, samozrejme, krajšie, keby som prišiel domov s výplatou a priniesol jej čokoládu. Merci alebo Lindt. Nejaký milý šperk. Hoci aj bižutériu. Náramok z muránskeho skla, aké predávajú turistom v stánkoch na námestí. Bolo by krajšie, keby som ju...
Na film Paris je t´aime som išla v nedeľu o pol dvanástej počas víkendu, ktorý som strávila v Heidelbergu. Hoci bol začiatok februára, počasie bolo jarno, nedeľne slnečné. V meste, ktoré dobre nepoznám, som nevedela odhadnúť vzdialenosti a ku kinu som prišla oveľa skôr. Dlho čakám. V bočnej ulici je kostol, z ktorého práve vychádzajú ľudia. Pred kinom sa stretávajú diváci,...
Poznáme to aj u nás: nekupujeme produkty firmy Nestlé ani kozmetické prípravky, pri ktorých nemáme záruku, že ich netestovali na zvieratách. V bratislavskej Starej tržnici vznikol už obchodík s výrobkami „férového obchodu“ (Fair Trade) a viem si predstaviť, že nakupovať v ňom bude u niektorých čoskoro patriť k „imidžu“ rovnako, ako k nemu kedysi patrilo chodiť do filmového...
Autorka Anita Natmeßig sa vo svojom debutovom filme Zeit zu gehen (Čas odísť) podujala podieľať sa so svojím tímom tri mesiace na každodennom živote viedenského hospicu pre umierajúcich CS Hospiz Rennweg a nakrútiť film o umierajúcich, ktorého hlavnými protagonistami sú šiesti pacienti dvanásťlôžkového oddelenia. Film údajne narúša, láme tabu smrti. Je pravda, že pri súčasnom...
Neviem, či si čitatelia spomenú na niekdajší program československej televízie Receptář nejen na neděli, v ktorom domáci „kutili“ prichádzali predstaviť svoje podomácky vyrobené „zlepšováky“. Často sme žasli nad dôvtipom a premyslenosťou niektorých z nich. Ruský umelec Vladimir Archipov (1967) založil na takýchto podomácky ručne vyrobených predmetoch každodennej spotreby svoj...
Veľmi zaujímavé outdoorové divadelné predstavenie s názvom Cargo Sofia-Wien bolo možné vidieť vo Viedni dvakrát denne medzi 19. a 22. decembrom 2006. Diváci nasadli do úložného priestoru kamiónu, v ktorom boli nainštalované lavice na sedenie s možnosťou pripútať sa ako v aute, pričom bočnú stenu tvorilo sklo, ktoré umožňovalo výhľad na ulicu. Navyše sa na ňu sťahovalo...