Druhý pád Miloševiča predznamenáva rozpad Juhoslávie
Posledné kocky domina

Tibor Mrocek

Keď sa v Belehrade pred mesiacom začal súd s bývalým šéfom srbskej tajnej služby Rade Markovičom a jeho tromi bývalými spolupracovníkmi, hovorilo sa, že tento proces bude testom schopnosti juhoslovanskej justície vysporiadať sa s prehmatmi a zločinmi Miloševičovho režimu. V piatok štyroch obvinených odsúdili. Markovič strávi za mrežami jeden rok za prezradenie štátneho tajomstva.

Na mieste sú dve otázky: Je vynesený trest dostatočný? Nespáchal Markovič skutočne žiadne iné neprávosti? Kto vie, ako by skončil Slobodan Miloševič, keby ho súdili v Belehrade a nie pred Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu (ICTY) v Haagu. Niektorí by mu radi pridelili doživotie, no iní sa pýtajú: Nie sú ťažké obvinenia vykonštruované, alebo aspoň predimenzované? Kde je hranica zodpovednosti človeka za konanie druhých ľudí? Nie je Miloševič len zástupným vinníkom, zosobnením nenaplnených túžob a možností zmarených minulým režimom? Kto vlastne prehral, či prehrá svoju budúcnosť?

Protivník ako obhajca

Komentátor britského denníka The Times nebol jediný, kto označil jednanie haagského tribunálu za "politický cirkus". Miloševičov nástupca vo funkcii juhoslovanského prezidenta, demokraticky zvolený Vojislav Koštunica, vyhlásil v uplynulých dňoch, že obvinenia ICTY sú schematické, tribunál koná na základe selektívnej spravodlivosti a jeho hlavná prokurátorka Carla del Pontová je zaujatá. Zaujímavé je, že tieto obviňujúce slová povedal človek, ktorý proti Miloševičovi predtým nekompromisne bojoval. Koštunica považuje vydanie svojho predchodcu do Haagu za protiústavný krok a týmto činom sa podľa neho prevzali a znovuoživili tie najmenej demokratické prvky z Miloševičovej politiky - nezákonnosť a robenie unáhlených ponižujúcich krokov. Pripomeňme si, že dnešný prezident ako tradičný srbský nacionalista obviňoval predtým Miloševiča z nedôrazného a nepresvedčivého bránenia srbských záujmov. Aj vďaka týmto postojom bol Koštunica predurčený, aby nahradil nevyhovujúceho predchodcu, ktorého Západ ešte v čase uzatvárania Daytonských dohôd v roku 1995 vychvaľoval ako mierotvorcu.

Radikálnych študentov, podieľajúcich sa rozhodujúcou mierou na prvom Miloševičovom páde, odsunuli režiséri rýchlo do úzadia, pretože krajina potrebovala na prechodné obdobie človeka, ktorý mohol byť náhradou nielen pre Miloševičových odporcov, ale i pre vlažných zástancov a nerozhodnutých, ktorí hľadali za sprofanovaného prezidenta prijateľnú alternatívu. Dnes má Koštunica síce ešte stále moc v rukách, no s načasovaným rozpadom dnešnej miniJuhoslávie na Srbsko a Čiernu Horu, sa jeho úloha môže skončiť. Podobne ako Gorbačovovi, ktorý po zákulisných ťahoch Jeľcina zostal nakoniec formálnym prezidentom neexistujúceho Sovietskeho zväzu. Ostatne, srbský premiér Zoran Djindjič už niekoľkokrát samostatne rokoval s čiernohorským prezidentom Milom Djukanovičom a v ich neoficiálnej agende nesporne boli aj otázky budúcnosti oboch územných celkov.

Politika ako podnikanie

Neuveriteľne podobné sú mená dvoch politikov ťažko skúšanej balkánskej krajiny. Srbským premiérom je už spomínaný Zoran Djindjič a premiérom Juhoslávie bol až do nedávnej demisie (na protest proti Djindjičom realizovanej extradícii Miloševiča do Haagu) zase Čiernohorec Zoran Žižič. Meno prvého je známejšie a jeho pozícia perspektívnejšia, a to aj vďaka pragmatickým rozhodnutiam, hraničiacim (podľa jeho odporcov) s bezcharakternosťou. Djindjič sa v minulých rokoch (oproti hrdému Koštunicovi) bol ochotný s Miloševičom na viacerých veciach dohodnúť, no po zmene postavenia začal hrať inú hru. Z niekdajšieho ľavicového aktivistu sa neskôr stal úspešný podnikateľ v Nemecku. Vlani britský denník The Independent napísal o tom, ako si v Británii cvičia a vychovávajú budúcich juhoslovanských odborníkov, ktorí by mali zaujať pozície po páde Miloševiča. Je pravdepodobné, že identické zámery mala aj nemecká BND, keďže pre Nemecko sú štáty bývalej SFRJ dlhodobo strategicky príťažlivé.

Djindjič, ktorý sa ešte začiatkom júna v rozhovore pre agentúru Beta vyslovil, že Miloševič sa musí najskôr zodpovedať doma, a potom by sa dalo pripustiť jeho vydanie za hranice Juhoslávie, sa ako dobrý obchodník rozhodol predať vyslúžilého politika Miloševiča za 1,28 miliardy dolárov. Toľko prisľúbila Belehradu ako finančnú pomoc medzinárodná darcovská konferencia. Peniaze zrejme skončia u predavača - srbského premiéra, ktorý pred týždňom na svetovom ekonomickom fóre v Salzburgu presviedčal západných investorov, že budúcnosť Srbska nezáleží na juhoslovanskej federácii. Ekonomickí experti konštatujú, že zo sľúbenej sumy do Belehradu dorazí v skutočnosti len okolo 800 miliónov dolárov, pretože zvyšok sa použije na splácanie zahraničných dlhov… Desať rokov izolácie priviedlo krajinu podľa Djindjiča na hranicu bankrotu, no pripomeňme si, že len letecké útoky NATO pred dvoma rokmi spôsobili podľa odhadov škody vo výške takmer 30 miliárd dolárov. Tieto straty by teda nenahradil ani predaj niekoľkých Miloševičov.

Pôžičky ako puto

Predovšetkým vinou ekonomického embarga zo strany Západu a náletov NATO, ktoré zničili mosty, komunikácie, továrne (…) bude Juhoslávia podľa odhadov Svetovej banky potrebovať v priebehu najbližších štyroch rokov nevyhnutne zahraničnú pomoc vo výške najmenej štyroch miliárd dolárov. (Djindjič však v rozhovore pre Handelsblatt tvrdí, že Belehrad chce zredukovať dlhy o 65 percent na zhruba päť miliárd dolárov…) Znamená to, že sa musia konať ešte tri ďalšie darcovské konferencie a peniaze z nich opäť pôjdu najmä na splácanie zahraničných dlhov a nákup tovarov (samozrejme západoeurópskej či americkej proveniencie). Krajina sa dnes nachádza v stave, ktorý pripomína situáciu mnohých štátov tretieho sveta: ešte vlani žili takmer dve tretiny z desiatich miliónov Srbov pod hranicou chudoby, hospodárstvo pracuje na štvrtinový výkon, nezamestnanosť predstavuje okolo 50 percent… V takýchto prípadoch nastáva ekonomická závislosť, ktorá v dnešnej dobe čoraz častejšie nahradzuje medzinárodne sprofanované vojenské obsadenie územia.

Koncepcia východoeurópskeho domina pritom pokračuje ďalej. Menšie územné celky so slabšou ekonomikou sa ovládajú ľahšie. Preto sa rozpadol Sovietsky zväz, RVHP, česko-slovenská federácia a do záverečnej etapy vchádza (po srbsko-čiernohorských osamostatňovacích ambíciach) rozpad niekdajšej titovskej Juhoslávie. Staré britské heslo "Rozdeľuje a panuj!" sa dočkalo nového pokračovania. Druhý pád Miloševiča, spojený s jeho odoslaním pred haagsky tribunál, definitívne odstránil z východnej Európy posledného neprispôsobivého politika a vytvoril predpoklady pre lepšie ekonomické a politické ovládnutie daného priestoru. Ostáva dokončiť začlenenie do NATO a Európskej únie. Nie však v pozícii rovnocenného partnera, ako to mohlo byť v prípade úspešnejšieho rozvoja Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ale v postavení krajín druhej kategórie. Nie je ich na prvý pohľad málo na to, aby mohli efektívne brániť svoje záujmy, no mechanizmus fungovania Únie a možno aj neschopnosť dohodnúť sa na spoločnom postupe veľké perspektívy tejto časti Európy nedáva.

Na margo

Začarované kruhy teroru

Minulý týždeň abdikoval premiér Severného Írska David Trimble, lebo Írska republikánska armáda (IRA) nezložila do dohodnutého termínu zbrane. Predseda vlády dodržal svoje slovo, že podá demisiu, keď sa odovzdávanie zbraní nezačne do prvého júla tohto roku. Nezačalo sa, samozrejme. V Severnom Írsku sme svedkami jedného z mnohých prejavov novodobej, možno povedať až strašidelne jednotnej, taktiky teroristických organizácií. Túto taktiku uplatňujú od čias rozprášenia smutne známej nemeckej RAF (Rote Armee Fraktion) všetky podobné radikálne organizácie od Španielska po Čečensko, od Kosova, či Macedónska po Palestínu, alebo Kambodžu. Mohli by sme to nazvať taktikou začarovaného kruhu, z ktorého je prakticky nemožné vymaniť sa rokovaniami, alebo dohodami.

Na tejto taktike stroskotávajú aj mierové dohody s povstalcami, alebo ako sa radi nazývajú, s "ozbrojenou opozíciou". Poučenie zo zániku RAF si vzali všetci ozbrojení radikáli. Zistili, že chyba bola v prísne centralistickej organizácii spomínaných ľavičiarskych fanatikov. Potom stačilo odťať jej hlavu a stala sa bezmocnou, vyparila sa. Samovraždy špičiek RAF vo väzení zavŕšili zánik obávanej skupiny. Preto novodobí "ozbrojení opozičníci" prísne dbajú o to, aby mali tzv. politické krídlo, s ktorým sa môžu posadiť za rokovací stôl predstavitelia vlády, keď sa stáva činnosť ozbrojencov už neznesiteľnou. Tzv. politické krídlo je chránené ako rokovací partner a ozbrojenci zostávajú akosi mimo. Svojimi ojedinelými občasnými útokmi v prípade potreby pritvrdzujú situáciu, aby rokujúcim pridali na "argumentoch" a posilnili ich pozíciu. Keď si prezrieme zoznam obdobných situácií kdekoľvek vo svete, ľahko zistíme, že ani v jedinom prípade sa nepodarilo odzbrojiť radikálne krídla týchto dvojjediných, teroristickými metódami bojujúcich organizácií. Nech vznikli akékoľvek dohody, prímeria, nech načrtli a vážne predstavovali akékoľvek mierové plány, tie sa nikdy nikde neuskutočnili, či už to bolo v Afrike, na Blízkom Východe, či v Európe.

Najnovšia obdobná situácia vzniká v Macedónsku, kde dospeli delegácie UCK a macedónskej vlády k dohode o prímerí od piatka minulého týždňa. Aj bez vešteckých schopností možno predpovedať, že prímerie nebude mať dlhé trvanie. Radikálne skupiny budú - podobne ako už roky v Palestíne, či v Španielsku, alebo v Ulsteri - provokovať vždy znova a znova, až sa vzájomná dôvera rokovacích tímov vyparí, sprostredkovatelia stratia trpezlivosť a celý proces možno začať od základov. Vysvetlenie je jednoduché: tzv. politické krídla týchto organizácií nikdy nemôžu mať taký vplyv na ozbrojencov, aby tí zložili zbrane. Takýto vplyv môžu mať len celkové sociálne a politické podmienky v danej krajine, či v regióne. Len v prípade ak sa rukolapne dokáže, že nebojovať je výhodnejšie než bojovať, môžu prestať boje. To je však dlhodobá a ťažká úloha, ktorú nemožno splniť z jedného dňa na druhý. Už vonkoncom nie podpisom nejakého papiera, ktorý roztrhá na márne kúsky obyčajný samopalník, alebo snajper za rohom. Treba si priznať, že na novú taktiku násilníckych organizácií sa odpoveď ešte nenašla. Ani "Šaronova listina" (zoznam 26 palestínskych radikálov, ktorých môže armáda beztrestne likvidovať) nie je riešením.

Gejza Vilček (1930) je publicista

Obavy z "východniarov"

V Európskej únii sa na sklonku minulého tisícročia živo diskutovalo o lacnej pracovnej sile, ktorá z východu zaplaví celý trh práce vyspelého Západu. Citlivá otázka rozvírila hladinu verejnej mienky najmä v Nemecku a v susednom Rakúsku. Obe krajiny majú s pracovníkmi z Východu svoje dávne skúsenosti. Majú ich však aj s pracovnou silou zo Španielska, Portugalska, Talianska, teda, takpovediac so svojimi. Starosti majú aj s predpokladaným nedostatkom pracovných síl vo svojom hospodárstve už v tomto tisícročí, teda, od roku 2001. Čo s tým?

Voľný pohyb pracovnej sily v rámci EÚ vychádza zo základného práva občanov zjednotenej Európy - voľne sa pohybovať, usídľovať, pracovať. Ak sa staneme vlastníkmi rovnakého práva po našom začlenení, kto vysvetlí prácechtivým pútnikom z európskeho východu, že musia počkať, že zatiaľ nemajú nárok, že sa musia podrobiť skúšobnej lehote, vytrvať v akomsi prechodnom období? To môže trvať tri, päť, alebo i osem rokov. Môže sa vôbec takto vybudovať očakávané vedomie spoločného Európanstva všetkých obyvateľov starého kontinentu? Sotva. Rakúsko i Nemecko sa chcú jednoducho pred nami, východniarmi, chrániť. O Francúzoch, Belgičanoch, či Holanďanoch ani nehovorím, Španieli, Gréci, Portugalci rozmýšľajú o stratách, ktoré by ich ekonomiky, dotované EÚ zo štrukturálnych fondov, utrpeli po napojení sa východného bloku na tie isté zdroje.

V niektorých bohatších regiónoch únie dokonca zvažujú i občiansky plebiscit, ktorý by svojím hlasovaním rozhodoval o akceptovaní chudobných príbuzných z východu - ako rovnocenných spoluobčanov. Východ sa v západnej Európe opäť začína písať s veľkým V, teda ako staronový nevypočitateľný fenomén. Ako sa ukázalo po summite v Nice, pre Francúzsko predstavuje otváranie EÚ na východ posilňovanie sily Nemecka v Európe, ktorá je údajne už i tak predimenzovaná. Jacques Chirac síce uchádzačom z Východu dvere pred nosom nepribuchol, ale žiadny záväzok súvisiaci s prijímaním novicov (politická deklarácia nie je záväzkom) sa ani v Nice oficiálne neprezentoval.

Odkladanie nevyhnutných reforiem v únii naznačuje, že rozširovanie bude aj v tomto roku narážať neustále na nové problémy, s ktorými prebiehajúce otváranie kapitol spoločnej európskej legislatívy nemusí počítať. To všetko môže nahrávať nielen západným euroskeptikom, ale aj východným populistom, nacionalistom a demagógom, čakajúcim vytrvalo na svoju príležitosť vo všetkých kandidátskych krajinách, vrátane tých prvovlnových. Pravdou však je, že spoločný a jednotný európsky domov s nájomníkmi európskejšími a menej európskymi, s privilegovanými a odmietanými, je viac ilúziou ako reálnou možnosťou. Vyrovnávanie rozdielov medzi jednotlivými Európanmi, v nerovných podmienkach, je totiž nezmyslom.

Tibor Ičo je publicista