Tatiana SúĽovská

Sme suverénna republika. Máme právny štát a demokratický vládny režim. Máme však aj morálku, ktorá by hodnotovo napĺňala náš právny systém, ktorá dáva demokratickým inštitúciám reálny zmysel? Nedávno moja známa skonštatovala, že už ani nevníma hospodársku kriminalitu ako zločin. Zvykla si na hlučné privatizačné kauzy, ktoré sa po krátkych mediálnych explóziách vytratia do ticha - bez potrestania vinníkov. Zvykli sme si na tunelárov, aj na malých podvodníkov, ktorí oberajú dôchodcov o dlhoročné úspory. Pár tisíc sem - milión tam. Sme ľahostajní voči nekompetencii našich poslancov i voči tomu, že naši najvyšší štátni predstavitelia občas robia prešľapy nedôstojné ich úradu.

Prezident Rudolf Schuster sa preslávil ako košický primátor, ale ako hovorí jeden z Murphyho zákonov: každý býva povýšený až na úroveň vlastnej neschopnosti. Schuster je známejší a populárnejší vďaka svojej dvojplatničke a zdravotným problémom než aktom štátnika. Môže štátnik v zahraničnom médiu zhanobiť celú profesiu našich lekárov, ktorí mu v konečnom dôsledku zachránili život? Minulý týždeň vymenoval za zástupcu osobného lekára MUDr. Samselyho, ktorý sa v minulosti na podobnom poste neosvedčil. A to sa pán prezident nie tak dávno nechal počuť, že už nikdy nezamestná svojho priateľa. Používa najvyšší ústavný úrad ako reklamu na publikáciu svojich kníh, hoci jeden náklad musel stiahnuť po kritických odozvách médií i koalície. Muselo mu však byť naznačené zvonka, aké nevhodné hodnotiť aktuálne udalosti a zverejniť súkromné rozhovory, ktoré viedol z titulu svojho úradu.

A čo najnovšia kauza Schusterovho predchodcu? Mestské zastupiteľstvo bratislavskej mestskej časti Staré Mesto previedlo do vlastníctva Nadácie Michala Kováča a Václava Havla nebytové priestory na Štúrovej ulici za symbolický poplatok. Exprezident porušil zmluvu, na základe ktorej zostalo mestu predkupné právo na tieto kancelárie do augusta 2003. So svojím synom sa totiž dohodol, že na základe pôžičky, ktorú mu poskytol na nákup uvedených priestorov, na neho prejdú vlastnícke práva, ak nadácia dlh nesplatí. Mestské zastupiteľstvo vo veci už údajne nemôže nič podniknúť, pretože by tým spochybnilo vlastnícke práva Michala Kováča seniora, ktorý sa usiluje o ich urýchlený prevod na svojho syna. I v tejto kauze ide o morálku, aj tu bola etika obsadená do úlohy popolušky.

Aj tú odignorujeme ako všetko ostatné? Zvykli sme si na to, že post prezidenta nemusia zastávať muži s vysokými morálnymi zásadami. Uvedomujeme si, že by mali byť symbolom tohto štátu, že ich úrad bol konštituovaný tak, aby ho vykonávali reprezentovaním republiky navonok a vytváraním pozitívnej politickej klímy doma? Morálka nezmizla s Dobšinského rozprávkami. Morálnosť a amorálnoť sú objektívne hodnoty a žiadny z našich prezidentov nie je Nietzscheho nadčlovekom, ktorý by bol schopný stáť mimo dobro a zlo, lebo dokáže vidieť viac ako tiene na stene v Platónovej jaskyni.

Mávnete rukou, že jednoducho nemáme šťastie na prezidentov? Nuž, Alexis de Tocqueville skonštatoval, že ľudia majú takú vládu a také inštitúcie, aké si zaslúžia. Je to aj naša ignorancia a naša vlastná amorálnosť, čo nám umožňuje prehliadať nedostatky tých, ktorí by mali byť vedúcimi osobnosťami formujúcimi našu štátnosť. Ak sa správajú neeticky, treba vedieť jedno: Zvykli si, že im to dovolíme.

Jana Matúšová

Textár a cestovateľ Boris Filan raz v jednom rozhovore o slovenskej politickej scéne povedal: "U nás sa tá politická doboška krája kolmo cez politické spektrum, takže každá strana je malým modelom celej spoločnosti, je v nej celá názorová zložka, sú tam komunisti, idealisti, prospechári, národovci a strašne veľa ľudí je v stranách z takého starého nutkania byť v spolku." Práve toto neplatí len pre politické subjekty, ale pre celú súčasnú vládnu koalíciu.

Nejednotnosť názorov, vzťahov a princípov sa prejavila aj pri hlasovaní o počte vyšších územných celkov (VÚC). Jedni hovoria, že koalícia hlasovala s opozíciou, iní tvrdia, že to bolo naopak. Každopádne, terajšie vládne zoskupenie postavilo strechu a dnes sa ani nevie, či bude mať ešte dostatok pracovných síl na dostavanie celého domu.

Rušiť, čo funguje

Reforma verejnej správy, ako sa už viackrát proklamovalo, patrila k najväčším sľubom súčasnej vládnej garnitúry. V jej programovom vyhlásení sa totiž píše: "Vláda bude realizovať ďalšiu decentralizáciu kompetencií z orgánov miestnej štátnej správy na územnú samosprávu a pripravovanú regionálnu samosprávu." Mnohí z ústavných predstaviteľov sa dokonca postavili do svetla veľkých reformátorov napriek tomu, že tento proces sa na Slovensku začal už na začiatku deväťdesiatych rokov. Ale dnes si z nej viacerí politici urobili imidžovú záležitosť, čo sa prejavilo aj vo fáze schvaľovania VÚC.

Existuje istá americká štúdia o svetových manažéroch a o tom, aké je poradie ich chýb po nástupe do funkcie. Na prvom mieste je, že rušia, alebo menia to, čo funguje. Práve tak je to aj v prípade reformy verejnej správy. Ešte pred nástupom tretej Mečiarovej vlády bolo Slovensko administratívne rozdelené na štyri desiatky okresy a približne dvojnásobne viac obvodov - a všetko, čuduj sa svete, fungovalo. Prišli reformátori z HZDS, zaviedli 79 okresov a osem krajov - a ľudia si na to postupne zvykli. Ale tých osem krajov sa im spájali práve s menom expremiéra. Pri dvanástich by si možno spomenuli v budúcnosti na Mikuláša Dzurindu. Prečo teda nespraviť prvú z manažérskych chýb?

A tak sa jeho kabinet postavil do úlohy nových veľkých reformátorov. Väčšina členov vládnej koalícii tak pri každom stretnutí s občanmi len rozprávala, ako veľmi blízko budú mať po reforme k úradom. Tomu totiž obe strany rozumeli. Rovnako ako faktu, že osem krajov zaviedol Mečiar a dvanásť by bolo niečím novým. No a - ľudia by si predsa časom zvykli. Veď predsa nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa.

Umieranie vládnej koalície?

A tak sa napokon celý problém reformy verejnej správy zúžil iba na rozhodovanie o tom, či treba nechať osem, alebo zaviesť až dvanásť VÚC. Do toho ešte prišli idealisti s počtom 3+1. O skutočnej podstate reformy vedelo len niekoľko odborníkov "zhora". Aspoň si to mysleli. No o počtoch VÚC sa ľahšie rozprávalo. A to mnohí politici využili na vlastnú prezentáciu. Ako povedal predseda Smeru Robert Fico, reforma sa stala imidžovou záležitosťou. A bohužiaľ, tou zostáva naďalej.

V nedeľu v relácii STV O päť minút dvanásť líder KDH Pavol Hrušovský vyhlásil: "Hlavná hrdinka tejto telenovely zomrela a ten, ktorý ju najviac miloval, pán premiér, vyhlásil, že je to dobrá správa." Ale to jediné, čo minulý týždeň v parlamente zomrelo, nebola reforma verejnej správy. Na smrteľnú posteľ si totiž zaľahla vládna koalícia. Maďari síce tvrdia, že umiera, no pritom podľa všetkého ide iba o simulovanie. Letný augustový dážď koalíciu oživí, alebo ju hrozné teplo tohto mesiaca pochová. Uvidíme.

V každom prípade, SMK sa znova správa ako urazené decko na pieskovisku. Niekto jej ukradol lopatku a napriek tomu, že svoj pieskový hrad by dostavala i bez nej, zanovito trucuje. A opäť teda začala so svojou replikou o vystúpení z vládnej koalície. Rozprávala o tom aj v minulosti hádam toľkokrát, koľkokrát ľavicoví demokrati o rekonštrukcii vlády. Ani z jedného, ani z druhého mraku dosiaľ hrom neudrel. Vari SMK teraz čaká na to, že ju budú koaliční partneri utešovať, ospravedlňovať sa, či dokonca podporia zmenu počtu VÚC? Len preto, že im nevyšli ich návrhy a nezískali prevahu maďarsky hovoriacich občanov v určitých regiónoch. Poslanec za SNS Jozef Prokeš na margo ich snáh povedal: "Verím, že SMK vystúpi z vlády, lebo by to bola prvá pozitívna vec, ktorú by pre Slovensko urobila." Netreba u nás podnecovať národy proti sebe. Stačí si uvedomiť, že reforma verejnej správy mala byť pre občanov. Nie pre SDĽ, SMK či SDKÚ.

Pre Mikloša celú vládu, pre reformu nič

Určite si pamätáte na hlasovanie o nedôvere podpredsedovi vlády pre ekonomiku Ivanovi Miklošovi, keď bol premiér Mikuláš Dzurinda ochotný pre jedného človeka potopiť celú vládu. Dnes mu prívrženci "dvanástky" vyčítajú, že túto vydieračskú hru nepoužil aj pri hlasovaní o počte VÚC. Predseda vlády si teda zrejme určil svoje priority - dôležitejší je stranícky kolega Mikloš ako päť miliónov Slovákov. Ak má teda takúto filozofiu, o čom chce rozprávať zo svojho modrého autobusu? Okrem toho, doterajšie tri roky Dzurindu zrejme až natoľko vyčerpali, že vo svoj prospech už nevládze agitovať z bicykla, ale potrebuje pre túto činnosť autobus. Alebo už nechce byť bližšie k občanom?

Najnovšie sa predseda SDKÚ vracia k svojej bicyklovej predvolebnej taktike, keď ľuďom sľuboval zdvojnásobenie - ako sám zdôrazňoval - reálnych miezd! Uplynulý víkend sa zase na cestách po rodnom Spiši dušoval, že keď získa v budúcom parlamentne dostatočnú podporu, nebudú mať vlastný VÚC len Spišiaci a Zemplínčania, ale aj Orava a Liptov. O čom naozaj už nijaký realisticky zmýšľajúci človek, nieto odborník, či ústavný činiteľ ani neuvažuje. Ktovie, keď náhodou M. Dzurinda zavíta aj do vašej obci alebo ulice na modrom autobuse, možne prisľúbi dajakú tú "vúcku" i vám.

Európska únia v rámci reformy verejnej správy od nás žiadala čo najširší politický konsenzus. A to sa aj stalo, veď za zákon o VÚC napokon hlasovalo až 112 poslancov, medzi nimi aj takmer všetci z opozície. Širší politický konsenzus sa teda azda ani nedal nájsť. Tak prečo je teraz schválený počet VÚC predmetom tak ostrej kritiky? Jednoducho - pre nesplnené ambície predovšetkým SMK a KDH. Ale v politike nestačí mať iba ambície. Niekedy totiž stačí aj zdravý sedliacky rozum. Na druhej strane, keď ďalšia priorita vlády - schválenie novely ústavy - prešla parlamentom s odretými ušami, bolo ticho. Model 8+8 získal širokú poslaneckú podporu. O čo teda ide? Možno práve o to, čo nedávno povedal v rozhovore pre týždenník SLOVO vicepremiér Ľubomír Fogaš: "Realizačný rok bude práve volebným rokom." A každé nesplnené slovo, ktorá ktorákoľvek strana dala svojmu voličovi, by ju o tento hlas mohlo pripraviť.