Európska únia nie je charitatívna organizácia
Slovenská odysea 2001

Peter Zajac - Vanka

„Kde domov můj, kde domov můj,“ spievali svorne Slováci a Česi v hymne ich spoločného štátu do 1. januára 1993. Potom sme zažili eufóriu zo založenia samostatného zvrchovaného štátu Slovenská republika, ktorá nám trochu nahradila spomienku na pôvodne v spoločnosti s rozpakmi prijímanú pražskú eufóriu zo slobody a konca politickej totality jednej štátostrany z novembra 1989.

Nešťastní úprimní vlastenci dodnes nevedia, či počas odbíjania silvestrovskej polnoci môžu bez ujmy na zdraví na plné hrdlo spievať slovenskú hymnu, pretože mnohí antimečiarovci a antinárodniari to skutočne považujú za otvorené prihlásenie sa k nacionalizmu a rasizmu. Ako keby Američania nespievali ku svojmu Dňu nezávislosti 4. júla hymnu s rukou na srdci, ako keby Francúzi počas svojho štátneho sviatku 14. júla na výročie Pádu Bastily nespievali dokonca revolučnú Marsellaisu.

Ťarcha našich dejín

Tragikomika je však v tom, že sa naozaj správame tak, akoby Slováci museli stále hľadať svoju domovinu. A hľadajú ju všade inde, len nie tam, kde existuje. Štúr a národní buditelia z meruôsmych rokov 19. storočia sa v hrobe obracajú, keď sledujú súčasnú politickú smotánku a jej prístup k vlastnej domovine. Kritizovali sme národnú neslobodu z obdobia Rakúsko-Uhorskej monarchie. Mnohí vedia zdokumentovať kritiku prvej Československej republiky, ktorá sa snažila vnútiť ľuďom kozmopolitne modernistickú ideu československého národa. Historici oprávnene kritizujú zástancov prvého slovenského štátu z vojnového obdobia, pretože to bol štát vazalský, teda otrocky podriadený Hitlerovej Tretej ríši. Povojnová obnova Československa je zas spojená s kritikou boľševického podriadenia rozhodnutiam Moskvy. Napokon je snaha o zavŕšenie štátnosti v ČSSR ústavou o federatívnom usporiadaní nešťastne spojená s vývojom po auguste 1968 a s obdobím vládnutia prvého Slováka na najvyššom poste Československa - Gustáva Husáka. Trápne pomlčkové vojny o kompetencie a vznik ČSFR v roku 1990 tiež nemôžu pridať na národnej hrdosti. Skutočnosť, že federálny rozchod vlastne bez prejavu demokratickej vôle 15 miliónov občanov uskutočnili politické špičky vtedy najsilnejších politických strán pod vedením V. Klausa a V. Mečiara, tiež zrejme nebude príjemným historickým čítaním pre potomkov. A ohrdnutie vlastenectvom oslavujúcim zvrchovanosť a národnú štátnosť opozičnou polovicou národa len preto, že v tom čase práve vládla mečiarovská koalícia, vnieslo do duší mladých súčasníkov taký zmätok, že na rozdiel od príslušníkov iných krajín sa naša mladá generácia hanbí za svoju štátnu príslušnosť a stáva sa akosi "globalizovanejšou" než mladí predstavitelia iných krajín. Pravdaže, tento fenomén nie je spôsobený len takýmto historickým vývojom, ale aj ťaživou ekonomickou situáciou krajiny a morálnym rozkladom spoločnosti, ktorá nemá jasnú predstavu o tom, čím bude o päť, desať, dvadsať rokov. Prieskumy po základných školách, kde sa pýtajú nie vždy anonymne detí, aké hrdé sú na slovenské občianstvo, nemožno pokladať za reprezentačné. Narýchlo sa síce takéto výsledky objavili koncom mája, avšak všetci vieme, ako sa dnes manipuluje verejnou mienkou.

Kapitulácia pred Bruselom a Washingtonom

Hneď zaznie námietka o tom, že naši súčasní politickí predstavitelia predsa jasne definovali, kam patríme a celá politická garnitúra unisono vyhlásila, že našou perspektívou je členstvo v NATO a v Európskej únii, ba dokonca, že sme od roku 2000 členmi Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj.

To je v poriadku, pokiaľ by sa táto deklarovaná orientácia mohla oprieť o spontánny súhlas miliónov ľudí, ktorých sa to týka. Avšak prílišným zdôrazňovaním tohto úsilia a kŕčovitým prispôsobovaním sa, ba až otrockým podriaďovaním sa transatlantickým (rozumej - americkým) a európskym (rozumej - bruselským) záujmom politici spôsobujú u voličov práve opačný efekt, než by bol želateľný: ľudia dnes často považujú orientáciu demokratov na Brusel a Washington za rovnako prehnanú a podlízavú ako orientáciu v časoch komunistov na Moskvu a na Varšavskú zmluvu. Opäť sa uprednostňujú záujmy "cudzích", vytvárané legislatívou a politickými dohodami niekde tisícky kilometrov ďaleko, než životné záujmy obyvateľov žijúcich na území Slovenska. To však nie je názor politikov, mediálnych komentátorov a predstaviteľov spoločenských inštitúcií, to je názor "ulice", ľudí z obcí a miest, ktorí žijú v dnešnom marazme a pričasto počujú, prečo to musí byť - aby sme vstúpili do Európy.

Bezvýhradné preberanie noriem

Kritici kolektivizácie slovenského vidieka a industrializácie životného prostredia alebo socialistického zabezpečenia vzdelanosti, výživy, zamestnania a zdravotníckej starostlivosti by sa mali konečne pozrieť dopredu a aktualizovať svoje postoje, ak chcú zostať moderní a akceptovaní. Európou sa valia vlny epidémií hospodárskych zvierat a aféry flagrantného porušovania zásad bezpečnosti potravín, ale politici idú "bez výhrad" schvaľovať právne kapitoly, ktoré v dôsledkoch viedli k vzniku týchto epidémií a afér. Priznali to aj veterinári, keď prehlásili, že máme oveľa tvrdšie normy na energetickú náročnosť spracovania mäsokostných múčok v kafilériách a nemiešame tieto zmesi do potravinového reťazca hovädzieho dobytka ako v EÚ. Ale my chceme meniť normy a prispôsobovať sa požiadavkám na starostlivosť v živočíšnej výrobe a v potravinárstve. Len vďaka normám a systémom pretrvávajúcim niekde od šesťdesiatych či päťdesiatych rokov nemáme ešte u nás tie typické "európske" problémy a nehoria u nás hranice zvieracieho holocaustu. Úradníci z Bruselu však bez jediného dôkazu zaradia Slovensko medzi krajinu s potenciálnou hrozbou BSE, slintačky a krívačky a zabránia tak účinne slovenskému hospodárstvu orientovať sa na výrobu a vývoz hospodárskych zvierat. Asi by to bola skutočne reálna konkurenčná hrozba zdecimovanému trhu hospodárskych zvierat v EÚ. Najnovší vývoj v ČR, ale i nedávne podozrenie z importovanej holandskej kravy z 1996 na Slovensko naznačuje, že náš agropriemysel čerpá ešte stále z prísnejších pravidiel minulosti a ak sa vyskytnú choroby, tak je to vďaka importovaným nákazám. Tu sa prejavujú dôsledky totálneho liberalizovania trhu a bezpodmienečnej kapitulácie pred európskymi normami.

Zodpovední zostali nepoškvrnení

Príkladov je dosť. Nielen slovenské, ale aj české jadrové elektrárne sú vraj hrozbou pre životné prostredie Európy. Ako keby tých elektrární v EÚ už nebolo, alebo akoby ich všetky práve k dnešnému dňu odstavili. Pričom už dnes je zreteľným faktorom hospodárskeho rozvoja elektrická energia, od ktorej je pomaly závislá celá ekonomika i spoločnosť. Nová ekonomika, založená na internete a informačných technológiách, potrebuje fosílne palivá, potrebuje stabilnú energetickú základňu. O tom sa presvedčili aj podnikatelia v americkom štáte Kalifornia v januári 2001, keď sa vďaka neúspešnej privatizácii a nedohode firiem o cenách rozpadla energetická sústava štátu a ešte aj v Silicon Valley nefungovali počítače a najužitočnejšou vecou sa stali ručné baterky. My však plánujeme rozdrobenie energetických podnikov, zastavenie jadrových elektrární a prirodzený monopol plynárov a petrochémie nonšalantne rozpúšťame v naivnej viere, že majitelia akcií tisícky kilometrov od našej krajiny budú humanisti a v prípade straty neurobia to isté ako kalifornskí súkromní vlastníci. Práve v USA pritom ohlásili návrat k jadrovej energetike.

Štátna pokladnica SR zohľadňuje od roku 1999 predovšetkým zahraničné záujmy pri splácaní dlhodobých úverov a vôbec si neuvedomuje, že tým vlastne ničí životné prostredie vlastným občanom, teda prostredie pre život v trhovej ekonomike. Akoby nestačil príklad Turecka, kde sa mena zrútila napriek starostlivosti MMF a napriek sponzorstvu a tútorstvu zahraničných investorov. Áno, boli to určite amatéri a nezodpovedné živly, ktoré "nasekali" také vysoké štátne dlhy SR do roku 1998. Tým konkrétnym činiteľom sa však neskrivil ani vlas na hlave (s výnimkou Jána Duckého, ktorý na svoju hospodársku činnosť v prospech divokej transformácie doplatil životom), zatiaľ čo dodnes sa žiadna organizácia ani nenamáhala vyčísliť škody na životoch, zdraví, či morálke miliónov obyvateľov tejto krajiny, ktorí na vlastných osudoch pocítili finančnú záťaž dobrodružných rokov slovenskej cesty privatizácie. Nemohli byť liečení pre nedostatok financií v zdravotníctve a kúpeľníctve, nie sú chránení pred kriminalitou pre nedostatok zdrojov v polícii, nenašli si prácu a živoria na pokraji zúfalstva pre nedostatok finančných zdrojov v ekonomike, v sociálnej oblasti, jednoducho všade tam, kde v Európskej únii existuje vysoká ochrana občana. Túto starostlivosť napríklad o imigranta pochopili prví tí spoluobčania, ktorí zapríčinili zmenu pohľadu na občana SR v Európe (vízové bariéry). Sami sa pričinili o to, že občan nerómskeho pôvodu skutočne bez rasistického podtónu nevrlo znáša tú dojemnú starostlivosť európskych komisárov prechádzajúcich sa na Slovensku len v osadách, ktoré si už vyše desať rokov udržiavajú Rómovia na svoj obraz. Luník v Košiciach bol v čase odovzdania do užívania čistým a novotou voňajúcim sídliskom. "Cigánske osady" predsa komunistický režim likvidoval, tak kde sa tu zrazu po 11 rokoch tak rozmohli? Nie je to dôkaz úpadku celej spoločnosti?

Možno sa raz vrátia

Prečo si čoraz viac mladých občanov Slovenska hľadá svoju novú domovinu? Nachádzajú ju všade tam, kde môžu dostať prácu, kde môžu študovať, podnikať bez toho, aby pre nich platili tisíce obmedzení. Ak je to Česko, či Rakúsko, môžeme si gratulovať, Títo ľudia ešte majú šancu raz sa vrátiť, tak, ako si to naivne myslí podpredseda súčasnej vlády. Tí z Kanady, USA, Británie či Škandinávie a Nemecka sa už nevrátia. Načo, premýšľajú, však budeme v Európskej únii, vraj. A ak nie, tým horšie. Žalostný je príklad Írska, ktoré je teraz vzorom prosperity po vstupe do EÚ. Tú prosperitu vytvárajú totiž až prapravnuci vysťahovalcov, ktorí odišli z chudobnej a ušliapanej britskej kolónie Ireland za lepším životom v devätnástom storočí do Ameriky, Kanady, Austrálie. Vstup do EÚ s tým nemá takmer nič spoločné. Stal sa iný zázrak - silné národné korene a patriotizmus zachovali národnú pamäť a bohatí potomkovia vysťahovalcov sa vracajú do domoviny svojich dedov, lebo to už nie je kolónia. A práve Íri dali "facku" politickým snahám socialistov v EÚ o rozšírenie, pretože veľmi dobre vedia, že chudobným stredoeurópskym krajinám bude treba finančne výdatne prispievať. Z takejto pomoci pri vstupe do EÚ ťažili aj Íri samotní.

Ale aj obyvatelia krajín, ktoré sú sebavedomé a vôbec nemusia mať silné národné cítenie, postupujú v otázke "splynutia" do EÚ opatrnejšie. Angličania, Škóti, ale aj Íri na severe vôbec nie sú nadšení tým, že by mali prísť o svoju menu - libru. Turci po krachu meny majú tiež o čom rozmýšľať. A Švajčiari v prvom marcovom týždni roku 2001 povedali jednoznačné NIE Európskej únii. V slovenských masmédiách vôbec (azda nie zámerne?) neprebehli reportáže, aké som videl počas návštevy Brna v ČT, kde sa švajčiarski voliči otvorene na kameru vyznali, že nechcú do EÚ, lebo sa im nepáčia byrokratické maniere Bruselu, lebo zmeny v legislatíve i v ekonomike by boli príliš drahé a nepriniesli by také zlepšenie, lebo nechcú byť zatiahnutí do ekonomických vojen medzi USA, Áziou a Európou, lebo - a to bola zaujímavá odpoveď - by stratili zbytočne svoju jedinečnosť a schopnosť konkurovať všetkým tým, čo sa nazýva Switzerland. A spovedali sa obyvatelia kantónov, ktorí sa hlásia národne k Talianom, k Francúzom či Nemcom.

Vidina bohatých záchrancov

Zostáva smutne skonštatovať, že v deviatom roku štátnosti sa slovenská politická elita, aspoň tá súčasná, správa ako zúfalci v skrachovanom podniku, ktorí vidia jedinú záchranu v príchode bohatého strategického partnera, čo ich zachráni pred konkurzom. Ak je "jedinou záchranou pre Slovensko vstup do EÚ a do NATO", ako to vo vysielaní jednej z TV-staníc vyhlásila moderátorka správ po odvysielaní šotu s predsedom slovenskej vlády, nastáva pre občanov smutná Odysea 2001-2004, kým prejdeme svoje Scylly a Charybdy a sklamaní ukotvíme svoje lode v európskom prístave.

Slovenská politická garnitúra akosi stratila tvorivosť a správa sa naozaj tak, ako keby nás mohla a mala Európska únia zachrániť. Ekonomické združenie krajín EÚ však nie je charitatívnou organizáciou a už dnes sa ukazuje, že krajina, ktorá nie je sebavedomá a nevybojuje si svoj ekonomický priestor, prehráva. Treba prijať osemdesiattisíc strán zákonov, ktoré sa každý rok menia. A menia sa v prospech tých, ktorí si to dokážu v komisiách a v Európskom parlamente presadiť. Akoby sme si nechceli priznať, že po vstupe do EÚ nebudeme môcť slobodne a trhovo vyrábať, čo chceme, pestovať, čo potrebujeme a žiť podľa vlastných morálnych a právnych noriem. Človeku, čo zažil RVHP a Varšavskú zmluvu, to pripomína déjá vu s opačným politickým znamienkom. Za všetkých to povedal grécky rybár, odstavený na suchom doku v aténskom prístave: "Je sezóna výlovu, ale oznámili nám, že sme už prekročili stanovenú kvótu. Takže tu už 45 dní trčíme bez práce, ale nikoho nezaujíma, že nič nezarobíme, naše rodiny nemajú čo jesť. Tu vedľa kotvia zámožné jachty milionárov a podľa toho to vyzerá, že Gréci sú v Európe bohatí a šťastní ľudia."

Zámerne nespomínajme ovocné, zeleninové, či mliečne vojny medzi farmármi jednotlivých krajín. Ak si mliekári ponechajú súčasný úpadkový stav produkcie, nadnárodné mliekárenské firmy, ktoré dnes vstupujú do ich podnikov na Slovensku, nebudú mať záujem udržiavať stratovú výrobu. Ak sa prejaví importovaná choroba kráv BSE, budeme možno importovať mäso z USA či Argentíny. Uhádnime, ktorý politický smer bude mať prevahu v Európskom parlamente pri prijímaní SR v našom cieľovom roku 2004 a dokedy budú platiť pekné vízie prijaté na summite v Nice a Göteborgu. Vlády členských krajín EÚ už teraz reagujú podráždene na možné otvorenie trhu pracovných síl a tovarov. Uvažujú s ochranou vlastného trhu pracovných síl na sedemročné "sanitárne" obdobie po vstupe postkomunistických krajín ako SR do EÚ, ale ponúkajú "zelené karty" pre technickú a počítačovú inteligenciu, ktorá má rozhodujúci význam pre prosperitu krajiny. Akosi záhadne rýchlo narastajú nové ochranárske snahy pre voľný pohyb tovaru. Bude teda pre nás EÚ skutočnou záchranou?

Autor (1955) je ekonóm a publicista