Miro Procházka

Úpenlivo rozmýšľam, kde je hranica medzi popisom faktov a fantáziou. Rovnako si lámem hlavu nad tým, kde je deliaca čiara medzi literatúrou a publicistikou. "Zúrivý reportér" Egon Ervín Kisch, ktorého stopy toľkí sledujú, asi nemal čas a ani chuť nad tým rozmýšľať. Ak by si aj našiel, zrejme by zavrhol akýkoľvek faktometer, mykol by plecom a povedal by zvyčajné: "Prečítajte si ma."

V mene "zúrivého reportéra" z iniciatívy jeho manželky Gizely a jej dedičov založili v zmysle jeho závetu a želania Cenu Egona Ervína Kischa. Vznikla pred jedenástimi rokmi ako posledná v Československu a po jeho rozdelení zostala jedinou spoločnou cenou, tradične udeľovanou českým a slovenským spisovateľov za literatúru faktu. Postupom času sa medzi slovenskými a českými tvorcami stala mostom pre pocit zbližovania, výmeny názorov a kontinuitu. Stretnutia sa striedavo konávali na zámku Dobříš, o ktorý neskôr českí spisovatelia prišli. Ostal im však kaštieľ v Slavkove na Morave a Slovákom Dom spisovateľov v Budmericiach.

Tam sa v rámci trienále po troch rokoch vrátilo v závere júna po letnom slnovrate spoločné stretnutie. Pol stovky spisovateľov, ktorých tesne predtým prijal prezident Rudolf Schuster a pohostil český veľvyslanec Rudolf Slánský, sa mohlo právom cítiť nie ako v cudzine, ale ako doma.

Stretnutie obsiahlo tri kapitoly: slávnostnú, pohostinnú a pracovnú. Slávnostná mala tri vysoké vyvrcholenia. Prvé: Ladislav Ballek, terajší náš veľvyslanec v ČR prišiel z Prahy, aby ako bývalý poslanec predniesol faktickú poznámku v podobe brilantného fejtónu. Druhé: Ladislav Chudík sa hneď v úvode, pred ukážkami víťazov, blysol dvoma klenotmi v podobe poézie - jesenným Kostrom a novoročným Seifertom. A výšava tretia: záplava faktov o množstve, úsilí a úrovni napodiv stále vychádzajúcej literatúry, ako ju prezentovala tohtoročná predsedníčka moravsko-česko-slovenskej poroty Terézia Michalová, sprevádzaná ukážkami z kníh, ďakovaním odmenených, kyticami, muzikou a pesničkami z oboch brehov rieky Moravy. Zdôraznila literu múdreho a príkladného štatútu, podľa ktorého "porota pri udeľovaní rozhoduje nezávisle a pokiaľ by na ňu robil ktokoľvek nátlak, všetci jej členovia musia abdikovať". Chvalabohu, neabdikovali!

Fakty a fantázia sú zrejme súrodenci

Prvá kapitola, hoci slávnostná, ma presvedčila, že ani v umení faktu sa medze fantázii a tvorivosti nekladú, tobôž ešte v rozsahu tematickej palety. Zároveň bola aj odpoveďou na šírku definície tohto žánru. Rozhodujúcou krstnou mamou takmer všetkých diel je história. Bez nej by slávnosť obišla naprázdno. Teda žiadne, hoci "oneskorené" reportáže, nič "zúrivého" k žeravej horľavine dneška. Za to som sa z Princa Evžena Savojského, odmeneného jednou z hlavných cien, a aj z úst jeho tvorcu Karla Richtera dozvedel, že bez dopovedania aj fakty ostanú ošklbané a holé. Dal by som hlavu do slučky za to, že scéna medzi zaľúbenou grófkou už-už sa snažiacou sprevádzať hrdého osamelého vojvodcu, ktorú prekazil lokaj "pána bitevných polí", sa nikdy nestala, tak ako sa nekonalo stretnutie Márie Stuartovej s Alžbetou, ktoré si vymyslel Schiller. Fakty a fantázia sú zrejme súrodenci, ak nie dvojčatá.

Ešte väčšmi to platí o poetizácii témy. Slovenskú hlavnú cenu E. E. Kischa za Čierny piatok sedemnásteho novembra dostal autor krehkých veršov a súčasne vnímavý reportér a publicista J. Leikert. Neusilujúc sa vyhýbať citovej zložke popisuje zatvorenie českých vysokých škôl v roku 1939 a osudy rodín popravených študentov.

Mnohoraká paleta plejády ocenených prémiami a cenami siaha od ponoru do mora dejín v Bitke o Pacifik počas druhej svetovej vojny (Miloš Hubáček) cez mapovanie púte zabúdaného Fotografa slávnych Beatles (Marián Pauer), podrobný rešerš Mníchovskej zrady (Bořivoj Čelovský), známe a známejšie Masky a tváre novej elity (Marián Leško), nečakanú a pútavú aktualitu z Ruska o Ríši na konci sna (Peter Kubíny), Kone pre Františka Holčáka (Břetislav Olšer), až po dokument Piatu kartu berie smrť (Jindřich Marek). Pre prémiu si zo zdravotných dôvodov nestihla osobne prísť stále píšuca 90-ročná legenda Adolf Braland. Za jeho nežné a pútavé Pražské promenády cenu prevzala jeho dcéra Karolína.

Aj literárne lásky idú cez žalúdok

Ďalšie kapitoly, ktoré už nezachytával Slovenský rozhlas, bez účasti prominentov a slávnostného ornamentu prejavov, mali pohostinný a familiárny ráz. Prebiehali pri moravských koláčoch, pražskej šunke a osobných, všetky hranice zmazávajúcich rozhovoroch. Projekty zajtrajška sa nerodia v komisiách, uzneseniach a pátose, ale z úprimnosti a dobrej vôle, tvárou v tvár. Vyvrcholením slovného, aj realistického hodovania, veď i literárne lásky idú cez žalúdok, bolo rýdzo slovenské pečené prasiatko.

Prasačinky v medzinárodnom, čiže česko-slovenskom kontexte zavŕšili toto medzinárodné pracovné stretnutie prinášajúce podnetné inšpirácie pre nežnú literatúru faktu. Seminár prezentoval objavným spôsobom a neuveriteľnou dôkladnosťou mužsko-ženské vzťahy. Vyše hodinová úvodná prednáška bola len zlomkom toho, čo popri inej robote historik Roman Holec pozbieral z archívov, korešpondencie a dobových záznamov a čo v minulosti faktografi zrejme považovali za tabu. To by sa čitatelia čudovali, aké "skúsenosti" si vymieňali velikáni, aj malí páni našich dejín, vrátane literátov.

Hľadanie hraníc

Vďaka usporiadateľom stretnutie česko-moravských a slovenských spisovateľov oplývalo pohodou, zábavou, najmä však podnetnou diskusiou plnou faktov i možností porovnávania. Hľadali a nachádzali sa odpovede na otázky: Kde je hranica medzi popisom faktov a fantáziou? Kde leží deliaca čiara medzi literatúrou a publicistikou?

Jedna z odpovedí je zdanlivo jednoznačná: hraníc niet. Tam, kde sa neprekročí podstatná hranica hľadania ľudskej pravdy, historickej, aj súčasnej. Tam, kde autor má svedomie - ak nie národa, tak aspoň svoje vlastné. Meradlom pre tých, čo sa práve chystajú začať písať, by malo byť nielen ono werichovské "nerád by som čosi mizerného počul, čo som kedysi sám povedal", ale aj to kischovské - odvaha môcť povedať svojim budúcim čitateľom: "Prečítajte si ma."

Potešilo ma stretnutie českých a slovenských spisovateľov literatúry faktu, ktoré bolo tento raz opätovne na Slovensku. Tým väčšmi, že prestížna Cena Egona Ervína Kischa, udeľovaná pri týchto našich stretnutiach striedavo v Čechách, na Morave a na Slovensku, je nateraz jediná spoločná, ktorá pretrváva. Stretol som sa rád s účastníkmi nielen pre tento samotný zbližovací fakt, ale aj preto, že mám k tejto tematike vlastný vzťah. Môj otec sa zapodieval dokumentárnymi filmami, ja sa zaoberám literárnym mapovaním faktov, ktoré som osobne zažil, overil a študoval z oblasti histórie i súčasného diania. S autormi spoza Moravy, aj domácimi sme si priateľsky pohovorili. Pri tejto príležitosti som ich pozval na návštevu východoslovenského kraja.

Rudolf Schuster, prezident SR

Radi sme poskytli priestory v našom zastupiteľskom úrade pre stretnutie českých a slovenských spisovateľov literatúry faktu pri príležitosti udeľovania ceny Egona Ervína Kischa za najlepšie dielo tohto žánru v oboch našich krajinách. Literatúra faktu má ambíciu byť literatúrou pravdy - pravdy o našich dejinách, o našom živote, našej dobe i o osobnostiach, ktoré ju vytvárali a vytvárajú. A je len dobre, že práve v tejto oblasti je spolupráca spisovateľov oboch krajín taká tesná, že neustále majú čo povedať čitateľom v oboch krajinách. Naviac mám k tejto cene i osobný vzťah. Poznal som Kischa v detstve a v mladosti, bol skvelým človekom, nezabudnuteľnou osobnosťou. Neskôr som prečítal takmer všetko, čo Kisch, "zúrivý reportér", novinár a zároveň jeden z posledných príslušníkov veľkej generácie pražských židovskonemeckých spisovateľov, ako boli Kafka, Rilke, Brod a ďalší, napísal. Je pre mňa doteraz vzorom, s ktorým porovnávam kvalitu súčasnej novinárskej produkcie a je poľutovaniahodné, že existuje len málo novinárov, ktorí v porovnaní s týmto už polstoročia nežijúcim autorom obstoja.

Tomáš Horkay

Ladislav Čúzy

Ján Johanides, najplodnejší autor dnešnej staršej generácie, svojich čitateľov zrejme neprekvapil. Jeho najnovšia knižka - novela s ťažko dešifrovateľným metaforickým názvom Dívaj sa do modrých očí Londýna je opäť štylisticky manieristická a tematicky burcujúca, apelatívna a moralitná.

Samozrejme, nejde o žiadnu prvoplánovú apelatívnosť ani moralitu. Práve naopak. Jeho text je síce dejovo opäť zrozumiteľný, no interpretačne veľmi náročný a nejednoznačne interpretovateľný. Tematicky sa Ján Johanides opäť zameral na vnútorný svet súčasného človeka. Človeka ovplyvňovaného jeho komunistickou minulosťou, ale aj žijúceho už v postkomunistickom období, no nenachádzajúceho žiadne akceptovateľné etické hodnoty, ktoré by dávali jeho životu zmysel.

Vyznanie plné nedopovedaného

Ján Johanides je kozmopolitne cítiaci a mysliaci autor a aj preto má jeho posledný text zovšeobecňujúci význam. Hovorí o človeku, ktorého pod rozličnými vplyvmi azda najviac determinuje zlo. Medzi množstvom postáv nenachádzame vlastne žiadnu, ktorá by bola nositeľkou akéhosi kladnejšieho životného postoja. Jediná výnimka pôsobiaca v texte upokojujúco je interpretačne otvorená metafora, ktorá dala názov knižke, teda "dívaj sa do modrých očí Londýna". Je však Johanidesova skepsa až taká veľká, že nám ju symbolizuje niečo, čo zatiaľ nevieme racionálne a azda ani empaticky presnejšie dešifrovať?

Johanides vyrozprával spletitý príbeh "jednej rodiny" komplikovanou formou. Je to akýsi list, ktorý píše manžel a rozprávač svojej žene, s ktorou sa rozviedol. Impulz k jeho napísaniu mu dal nielen jeho duševný stav, ale najmä oznámenie o samovražde dcéry. Ide o vyznanie plné nedopovedaného, ktoré sa dotýka nielen vzťahu k jeho najbližším, ale ktoré má prostredníctvom reminiscencií azda evokovať rozprávačov duševný stav. Nie je to fabulačné rozprávanie, hoci sa dá povedať, že do textu sú včlenené aj širšie uzavreté dejové epizódy, ale akási johanidesovská meditácia pohybujúca sa na hrane medzi realitou a transcendenciou. Iracionálno sa nachádza najmä v pointách tragických osudov viacerých postáv. Zdanlivá iracionálnosť sa však v dôsledku Johanidesovej kompozičnej manipulácie mení na akúsi logickosť, ktorá sa dá vysvetľovať ako permanentné pôsobenie osudu v dôsledku vyplňovania trestu za prekročenie základných všeplatných etických princípov.

Boh mlčí, politika deformuje a sex ničí

Johanidesova "novela" sa dotýka mnohých problémov, z ktorých je ťažké vyčleniť tie najpodstatnejšie. Zdá sa mi, že už dlhší čas je jeho človek determinovaný najmä problémom vlastnej sexuality, vzťahom k politike a filozoficky obzvlášť problémom vzťahu k viere a k Bohu. Všetky tieto problémy sú v Johanidesovom podaní vlastne všeobecne neriešiteľné a v individuálnych konkretizáciách dovádzajú jednotlivcov do stavu absolútnej neistoty a beznádeje. Boh mlčí, politika človeka totálne deformuje a sex ničí svojou zvrátenosťou. Sex jeho postavy nechápu už ako životodarnú silu, ale ako prostriedok akéhosi zabudnutia či protestu smerujúceho k sebazničeniu.

Novela Dívaj sa do modrých očí Londýna je určená náročnému čitateľovi (tak ako azda všetky Johanidesove knižky). Upúta čitateľa, ktorý obdivuje autorov detailizujúci rozprávačský štýl a jeho analytickú schopnosť ponoriť sa až na najhlbšie dno ľudskej existencie. Je to však deprimujúce čítanie, ktoré bude väčšina čitateľov vnímať ako modernú apokalyptickú víziu medziľudských vzťahov, azda ešte nie súčasnosti, ale - a to je ešte horšie - blízkej budúcnosti.

Autor (1950) je literárny kritik a pedagóg na FF UK

Ján Johanides: Dívaj sa do modrých očí Londýna. Vydavateľstvo L.C.A., Levice 2000

Symbol hudobného pokroku
Shalom, Arnold!

Tomáš Horkay

Rozsah hudobných kultúr a v nich pôsobiacich skladateľov v minulom storočí dosiahol na jeho konci nepredstaviteľné rozmery. Z množstva epigónov, kvázigéniov, remeselníkov i naozajstných majstrov však vyčnieva niekoľko veľkých osobností, ktoré smerovanie a vývoj hudby rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili. K tým najväčším patrí Arnold Schönberg.

Tento rodák z centra bývalej habsburskej ríše totiž v roku 1874 (málokto vie, že jeho rodičia sa do Viedne presťahovali z Bratislavy) založil tzv. Druhú viedenskú školu, a tým v dejinách hudby spôsobil hotovú revolúciu. Kým Prvá viedenská škola - predstavoval ju neopakovateľný fenomén v dejinách Haydn, Mozart, Beethoven - fungovala koncom 18. a začiatkom 19. storočia a znamenala vyvrcholenie hudobného klasicizmu, tá Schönbergova (okrem neho do nej patria ešte Alban Berg a Anton Webern) akoby reagovala na predchádzajúci úpadok a dezorientáciu na začiatku 20. storočia. Analogicky sa sociálno-politická väzba dvoch viedenských "škôl" nedá opísať inak, ako že prvú si nemožno predstaviť bez rozmachu vtedy ešte pokrokovej buržoázie, kým druhá sa niesla v znamení smrteľnej krízy kapitalizmu a dvoch svetových vojen.

Chudobný zberateľ škandálov

Podstata spomenutej revolúciu spočívala v azda najradikálnejšej zmene hudobného jazyka - paradigmy, ktorá sa za posledných 300 rokov udiala, v rezignácii na tonalitu a jej nahradením dodekafóniou. Schönberg však k tomuto zvratu musel dospieť cez tridsaťročný vývoj. A nemal to ani trochu ľahké. Žiadne poctivé hudobné vzdelanie neabsolvoval. Jeho otec, majiteľ malého obchodu s obuvou, zomrel v Arnoldových pätnástich rokoch a syn v záujme vlastného prežitia, dvoch sestier a matky musel zarábať v banke, prípadne pôsobiť v kabarete, prepisovať operety a šlágre, či vyučovať. Nie je nezaujímavé, že budúci svetoznámy autor na začiatku svojej dráhy dirigoval i mužské robotnícke zbory na predmestí Viedne a prispel tak ku kultúrnej osvete rakúskeho proletariátu.

Chýbajúce vedomosti z filozofie, literatúry i hudby Schönberg nasával po večeroch, v praxi a s pomocou kamarátov. Pravda, možno práve nedostatočná "nakazenosť" tradíciou mu umožňovala stať sa neskorším novátorom. Toto novátorstvo musel presadiť v prevažne tiesnivej materiálnej situácii, sužovaný astmou a tvárou v tvár mimoriadne konzervatívnemu viedenskému obecenstvu. Od roku 1899, podľa vlastných slov, Schönberga škandály pri premiérach jeho skladieb neopustili!

Tejto dlhodobej nepriazni sa pokúsil čeliť novozaložený Spolok pre privátne hudobné predvedenia, ktorý fungoval v rokoch 1919-1922 v nadväznosti na nedávno rozbehnutý Schönbergov Seminár pre kompozíciu. Tento, v dejinách hudby ojedinelý "podnik" napomohol vzniku 154 nových skladieb, najmä Schönbergových žiakov. Jeho koniec si vynútili, akože ináč, ekonomické ťažkosti.

Expresionizmus ako nevyhnutnosť

Schönbergovo meno a Druhá viedenská škola sa veľmi často spája s expresionizmom. Je pravda, že i v tvorbe iných veľkých skladateľov vtedajšej doby sa objavovali tendencie a diela, ktoré sa dajú označiť za expresionistické. Schönberg však tento umelecký smer, vyplývajúci zo zúfalej kritiky pred a medzivojnovej sociálnej reality a z túžby po čo najhlbšom odkrytí ľudskej duše, obohatil aj svojimi maľbami. Svojimi obrazmi bol dokonca prítomný na prvej povestnej výstave skupiny výtvarníkov Der blaue Reiter (Modrý jazdec) v roku 1911 a nadviazal priateľstvo s jej zakladateľom Vladimírom Kandinským.

Neskôr však už Schönberg nevystavoval. Jeho zvýšený záujem o maliarstvo spadá do obdobia prvej tvorivej krízy (1908-1911), hľadania nových výrazových prostriedkov v hudbe. Tie Schönberg posunoval takmer každou novou skladbou ďalej.

I keď diela do roku 1908 sú do značnej miery ovplyvnené typicky neskororomantickým svetobôľom, obrovskými symfonickými rozmermi či nekonečnými melódiami Richarda Wagnera, ich emocionálne nabitý výraz je už trochu expresionistický a prechod do ďalšieho, naozaj expresionistického obdobia je plynulý. V ňom nachádzame napríklad psychoanalytickú operu s jedinou postavou Očakávanie (monológ ženy, ktorá tri dni márne čaká na svojho milenca, nakoniec objaví jeho mŕtvolu v lese a všetko nasvedčuje tomu, že vrahyňou je ona sama) alebo Päť orchestrálnych skladieb, v ktorých Schönberg prichádza s experimentom melódie farieb. V nej tradičnú úlohu melódie preberajú neustále zvukové a farebné zmeny toho istého akordu. Schönbergov expresionizmus je vôbec príznačný zobrazovaním extrémnych duševných stavov a použitím extrémnych výrazových prostriedkov, ku ktorým patria krajné dynamické a výškové kontrasty či rezignácia na jasné hudobné témy a tvary, čoho výsledkom býva určitá hudobná "anarchia".

Nová hudobná rovnosť

Následkom maximálnej slobody obsahu a formy bola ďalšia tvorivá kríza, odmlčanie, a následný zrod nového hudobného poriadku - dodekafónie alebo dvanásťtónovej kompozičnej techniky.

Takmer celý vývoj hudby 19. storočia je príbehom postupného uvoľňovania a rozširovanie možností funkčnej harmónie v záujme zvyšovania intenzity hudobného výrazu. No smelý krok ku kvalitatívne inej organizácii tónov (premena kvantity na kvalitu) spravil Schönberg. Tento objav, ako sa vraj v roku 1922 autor vyjadril, mal na ďalších 50 rokov zaistiť prvenstvo nemeckej hudbe.

Nemiestny optimizmus týchto slov neskôr zrejme uznal aj sám Schönberg. Po euforickom nadšení z novej techniky a dôraze na hudobnú konštrukciu ju začína používať menej ortodoxne. Po roku 1936 sa však Schönberg paradoxne vracia k tonalite, hoci už len čiastočne alebo skôr príležitostne a zväčša v novej syntéze s dodekafóniou. Dobrovoľné obmedzenia nového poriadku sa musia opäť raz prelomiť.

Viera a poslanie

Schönbergova židovská identita je nielen suchým biografickým údajom. Táto viera mu bola v ťažkých časoch jedinou oporou a po 35-ročnej luteránskej epizóde sa v roku 1933 oficiálne vrátil k Mojžišovému učeniu. Zdá sa, že upevňovanie jeho viery nechtiac podporil aj zúrivý medzivojnový antisemitizmus. Schönberg sa po ríšskom dekréte o odstránení "židovských elementov" z akadémií rozhodol nepočkať na oficiálnu výpoveď a v marci 1933 opustil Berlín, aby sa koncom októbra toho istého roka usadil v USA.

Niekoľko jeho najsugestívnejších diel je spojených práve so židovskou vierou. K nim patrí aj slávna antifašistická skladba pre recitátora, mužský zbor a orchester Ten, kto prežil Varšavu, v ktorej bývalý väzeň koncentračného tábora opisuje okrem nacistickej hrôzy neuveriteľnú udalosť - Židia na ceste do plynových komôr náhle začnú spievať pieseň Shema Yisroel. Príkladom Schönbergovej politickej angažovanosti je zas Óda na Napoleona z roku 1942, nepriame odsúdenie Hitlerovej krutovlády.

Schönberg si svoje pokrokové poslanie veľmi dobre uvedomoval a úlohu umelca chápal tak trochu v polohe proroka či kňaza. Bol rovnako umelecky nekompromisný ako ľudsky nezištný (chudobných žiakov vyučoval zadarmo), vyhýbal sa rôznym bohémskym výstrednostiam, zaujímal sa iba o pravdivé, sugestívne vyjadrenie najhlbšej podstaty ľudského vnútra a človeka obklopujúcej reality. Jeho nová metóda dlho slúžila množstvu nasledovníkov ako vzor, aby ju neskôr mnohí odsúdili ako epizódu, ba dokonca ako omyl v dejinách hudby. Avšak nik, kto má dnes ambície k vývoju hudobného umenia prehovoriť, sa nemôže so Schönbergovým mohutným tvorivým odkazom nevysporiadať.

Autor (1972) je hudobný publicista a muzikológ

Fedor Malík: Tisícročné víno. Prístrojová technika, Bratislava 2001

Odborník na víno, autor štyroch monografií a stoviek odborných prác a prednášok o víne, približuje svet tohto nápoja, ktorý sprevádza človeka už niekoľko tisíc rokov. Prináša dobré správy o našom víne, charakterizuje dobré vína tohto sveta, aby v závere publikácie formou rozhovorov poučil o jeho poslaní, kultúre pitia, či vinárskej moderne.

David Harrower: Nože v sliepkach. Drewo a srd, Banská Bystrica 2001

Postavy prvotiny mladého škótskeho autora žijú v časoch, keď magická moc slova vzbudzuje rovnaký rešpekt ako prírodné živly a Boh. V trojuholníku mladá žena, oráč William a mlynár Gilbert pulzuje láska a nenávisť. Pôdorys veľkého ľúbostného príbehu skrýva okrem iného prvky fantasy, semiotiky, feminizmu a erotiky. Hra mala u nás nedávno premiéru na Malej scéne SND.

Oliver Bakoš: Katedra Paupológie. L.C.A., Levice 2001

Autor knihy, sám docent na Filozofickej fakulte UK, dobre pozná systém práce, výuky i zákulisie školy, na pozadí ktorej sleduje formovanie paupológie, pomarxistickej spoločenskej vedy, ktorá je silno feminizovaná. Hrdinky jednotlivých kapitol, slovenské docentky a doktorky, sú neúprosne ironizované vtipným jazykom parodizujúcim vedu. Aj keď viaceré narážky budú pre tých, čo neštudovali na spoločensko-vedných fakultách, možno nezrozumiteľné, táto kniha zostáva aj tak príjemným čítaním.