|
Zážitky z Austrálie (3) Prvá
veľvyslankyňa
Jana Šimulčíková,
Canberra V diplomatickej štvrti hlavného mesta Austrálskeho zväzu
Canberry veje naša štátna vlajka. Tu, v areáli budovy, kde pred rozdelením federácie
bola československá ambasáda, má Slovenská republika svoju výsostnú pôdu. Ani
to nám však nespadlo samočinne do lona. Anna Tureničová, ktorá v auguste
1998 nastúpila na čelo diplomatickej misie v hodnosti chargé d´affairs, považuje
povýšenie na post veľvyslankyne za najvýznamnejšiu udalosť svojho doterajšieho
austrálskeho pôsobenia. Rodáčka zo Slovenského Grobu Pre seba
aj svojich nástupcov tým získala kredit zúčastňovať sa ako plnoprávny člen na
rokovaniach najvyšších predstaviteľov tamojšieho diplomatického zboru a Slovensko
postúpilo do vyššieho rangu v hierarchii medzinárodných vzťahov. Ani nápis
Welcome pred dverami ambasády nie je formálny. Veľvyslankyňa ma privítala s úprimnou
srdečnosťou. Všetci Slováci, s ktorými som sa v Austrálii rozprávala, ju poznajú
a oceňujú, ako rozhýbala stojaté vody. Táto rodáčka zo Slovenského Grobu je absolventka
germanistiky na univerzite v bývalej NDR, ktorá po novembri 1989 pracovala na
Úrade vlády SR a ako riaditeľka tlačového odboru prezidentskej kancelárie. Bola
aj na študijnom pobyte v USA, počas ktorého pôsobila i v Bielom dome, kde, ako
vraví, získala ďalšiu univerzitu. Poslanie diplomatov "Poslaním
diplomata je pozitívne a pritom objektívne prezentovať svoju vlasť," hovorí mi
so zanietením, "najmä mladý štát, malé Slovensko musí využiť každú príležitosť,
aby ukázalo: Sme tu, stojíme za povšimnutie." Znamená to prísť s niečím svojským,
na čo sa nezabúda, organizovať zaujímavé podujatia. Osadenstvo ambasády sa však
z úsporných dôvodov zredukovalo, a tak všetci musia nielen pohnúť rozumom, ale
aj doslova priložiť ruky k dielu. Listujeme v kronike, ktorá fotografiami, ďakovnými
listami a výstrižkami z austrálskej tlače dokumentuje udalosti z bohatej trojročnej
činnosti a pani veľvyslankyňa spomína na začiatky: "Keď sme sem 20. augusta
1998 prišli a privítala nás zimná, rozpršaná Canberra, pýtali sme sa, či vôbec
sme v správnej krajine. Chladne na nás pôsobil aj náš nový domov. Kým sme sa zaklimatizovali,
aj som si poplakala. No naša desaťročná Hanka ma povzbudzovala: Musíš, mama, vydržať,
veď si tú prácu chcela. Aj my ti pomôžeme." A pomohli. Najmä manžel, ktorý sa
osvedčil ako úspešný majordómus, výborný kuchár, majster devätoro remesiel. Už
prvého septembra, na štátny sviatok SR - Deň ústavy pozvali na recepciu 90 našich
rodákov. Všetci si pochvaľovali, že po dlhých rokoch, keď boli vydedencami - ako
hovorí jeden zo zápisov v kronike - si ich konečne niekto zo Slovenska všimol
a privítal ich ako svojich. Tradičná kapustnica Na ďalších
fotografiách našu ambasádorku vidno s krajanmi v Sydney, Melbourne, Brisbane,
na kongrese Slovákov v Adelaide, či pri otváraní slovenského konzulátu na Novom
Zélande. Každoročnou tradíciou sa stali predvianočné stretnutia austrálskych Slovákov.
Postretajú sa tam známi, čo sa i roky nevideli, a všetci si pochvaľujú vianočnú
kapustnicu, ktorú vlani pripravili pre 350 osôb. A na Vianoce v Katedrále sv.
Krištofa počuť aj slovenské koledy. Rovnako úspešne si naše zastupiteľstvo počína
v kruhu diplomatov. Na prehliadke národných krojov Slováci aj zatancovali a získali
prvenstvo… Pri ochutnávke špecialít medzinárodnej kuchyne zabodovali naše halušky.
Pre deti všetkých veľvyslanectiev každý rok usporadúvajú mikulášske večierky.
Na detské zážitky sa nezabúda. Možno si perspektívni budúci prominenti spomenú,
že v detstve na našom zastupiteľstve kreslili slovenskú vlajku. Pred verejnosťou
sa národ zviditeľní najmä svojou kultúrou. Keď na námestiach austrálskych miest
vystupovali lúčničiari, ľudia kričali: "Bravo, Lúčnica! Bravo, Slovak Republik!"
Na tohtoročnom Národnom multikultúrnom festivale Slovensko reprezentoval súbor
Musa Ludens chorálmi zachovanými z čias Veľkej Moravy, skladbami z obdobia gotiky
a renesancie. Prítomnosť súboru využili na zorganizovanie Dní slovenskej kultúry
v Gosforde, družobnom meste našej Nitry. Okrem vystúpení našich umelcov tu mala
stánok aj predajňa slovenského skla zo Sydney a otvorili výstavu výtvarných prác
detí zo slovenských umeleckých škôl. Slávni krajania Na otázku,
koľko Slovákov v Austrálii žije, mi veľvyslankyňa odpovedala, že podľa našich
údajov by ich malo byť od osem do desaťtisíc, no domáce zdroje ich uvádzajú podstatne
menej. Tento rozdiel vzniká pri sčítaní ľudu, keď mnohí neuvedú, že hovoria po
slovensky. V takmer dvadsaťmiliónovej komunite, kde len v štáte Južná Austrália
žije 151 národností, sa zdá naša menšina zanedbateľná. Ale naopak, slovenského
pôvodu je napríklad aj Jana Miškovičová, ktorá sa preslávila choreografiou slávnostného
úvodného ceremoniálu olympijských hier v Sydney a v oblasti kultúry získala titul
Mladý Austrálčan roku 2000. Slovenský folklór tu prezentujú najmä austrálski dolnozemskí
Slováci, ktorí si po stáročia zachovali národnú identitu v Maďarsku, Rumunsku,
či Juhoslávii a nestrácajú ju ani v zámorí. Zaujímavé je, že keď si v roku
1999 Austrálčania pripomínali 50. výročie udeľovania prvých štátnych občianstiev,
vysvitlo, že certifikát s číslom jeden pripadol Jánovi Janďurovi, Slovákovi z
Habovky na Orave, ktorý sem prišiel v roku 1939. Pri tej príležitosti mu v buši
pri Canberre, kde pracoval, odhalil Spolok austrálskych pionierov pamätnú tabuľu.
Z iniciatívy nášho veľvyslanectva po ňom v Canberre slávnostne pomenovali park
- za prítomnosti ministra Eduarda Kukana, ktorý v tom čase navštívil Austráliu.
Podpora aktivít zahraničných Slovákov je záslužná, ale ide iba o jednu
súčasť činnosti nášho diplomatického zastúpenia. To podstatné - v presadzovaní
zahraničnej politiky a v rozvíjaní ekonomických vzťahov - sa prevažne odohráva
v zákulisí a výsledky sa objavia až po čase. Pre veľvyslankyňu to znamená nielen
sprevádzať našich štátnikov počas návštevy Austrálie a Nového Zélandu a podporiť
záujmy slovenských a austrálskych podnikateľov, no aj angažovať sa v rámci krajín
V 4 a CEFTA, udržiavať kontakty s austrálskym veľvyslancom pre SR so sídlom vo
Viedni, a samozrejme, s predstaviteľmi krajín EÚ a ostatných štátov. Ženská
diplomacia Za úspech Anna Tureničová sama považuje víťazný projekt,
ktorý sponzorovala Európska komisia - prednášku Jána Figeľa na tému Cesta Slovenska
do EÚ, na ktorú prišlo 80 diplomatov a s veľkým záujmom sa stretla na canberrskej
i sydneyskej univerzite. Pre našu ambasádu bolo potešiteľné, že SR prijali do
OECD práve v čase austrálskeho predsedníctva a pozvanie na slávnostnú recepciu
na našom veľvyslanectve prijal vtedy aj austrálsky minister zahraničných vecí
A. Downer. Keď v marci 2000 A. Tureničová odovzdávala poverovacie listiny a veľvyslanectvo
sa zmenila na kvetinárstvo, alebo keď v austrálskom federálnom parlamente stovky
ľudí vzdávali v rannej modlitbe vďaku Bohu za to, že tam má Slovensko svojho prvého
veľvyslanca, neubránila sa slzám dojatia. No nehanbí sa za ne. Je predsa žena. Jestvuje
však aj tzv. ženská diplomacia, ktorá odjakživa hýbe nielen hlavami rodín, ale
aj štátov. Vzdelaných, schopných žien je dnes vo svete veľa, a napriek tomu spomedzi
76 veľvyslancov, čo pôsobia v Canberre, sú iba tri ženy. No pani Hanka - tak ju
oslovujú všetci austrálski Slováci - s úsmevom namieta: "Stavať na nejakej odvekej
ženskej diplomacii by bolo nesprávne. Kompliment z mužskej strany každú ženu poteší,
ale pre mňa je oveľa dôležitejšie, ak kolegovia ocenia moju profesionalitu a vnímajú
ma ako rovnocenného partnera." Žiť v Austrálii by nezostala. "Som zvyknutá baliť
kufre," zdôveruje sa, "už od čias, keď som študovala na Gymnáziu v Banskej Štiavnici,
ktoré pripravovalo záujemcov o štúdium v zahraničí. No domov je iba jeden." Na
poslednú otázku, v čom by sme si mali brať príklad od Austrálčanov, mi odvetila:
"V hrdosti na svoju krajinu, jej prírodné krásy a na svoj štát, ktorú najmä teraz
pri stom výročí vzniku Austrálskej federácie prejavujú všetci, od najvyšších predstaviteľov
po obyčajných ľudí. A nielen slovami. Mnohí dobrovoľníci napríklad bezplatne pracovali
na príprave olympiády. Je tu ochota aj niečo dať, nielen žiadať." Autorka
je spisovateľka a publicistka |