Jaroslava RoguĽová

Na scéne slovenských dejín pôsobilo množstvo menej známych osobností, ktorým sa doposiaľ venovalo len málo pozornosti. Patrí medzi ne aj Anton Kompánek - rímsko-katolícky kňaz, publicista, novinár, národovec, jeden z popredných činiteľov Slovenskej národnej strany v období medzivojnovej Československej republiky a stúpenec myšlienok česko-slovenskej vzájomnosti.

Anton Kompánek sa narodil v roku 1891 v Turzovke na Kysuciach v rodine remeselníka. Gymnaziálne štúdiá, ktoré absolvoval v Trnave a Trenčíne, úspešne ukončil v roku 1910. S týmto rokom sú spojené aj jeho prvé novinárske pokusy na stránkach moravského týždenníka Noviny spod Radhoště. Vyštudoval teológiu v Nitre a od roku 1915 pracoval ako kaplán v rôznych slovenských mestách. Dlhší čas pôsobil ako farár v Lúkach pod Makytou, z čoho zrejme odvodil aj svoje pseudonymy - A. K. Lúcky, či Lucky Strike.

Antona Kompánka verejnosť poznala vďaka bohatej publicistickej, politickej, verejno-spoločenskej a prednáškovej činnosti. Napísal vyše 2000 článkov, politických úvah a príspevkov s náboženskou tematikou, ktoré uverejňoval predovšetkým v Národných novinách, Slovenskom denníku a v tlači amerických Slovákov. Prispieval aj do českej Národnej politiky, či Českého denníka. Patria ku kľúčovým prameňom, ktoré približujú túto významnú osobnosť slovenského politického a verejného života.

Za vzájomné pochopenie v spoločnom štáte

Vznik Československej republiky po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie v roku 1918 našiel v mladom kňazovi A. Kompánkovi oddaného stúpenca. Už pred prevratom udržiaval kontakt s českým a moravským prostredím, v ktorom nachádzal pochopenie aj podporu v národnobuditeľskej práci. Avšak už prvé mesiace existencie ČSR vyniesli na povrch mnohé problémy, ktoré ovplyvnili vzájomné spolunažívanie Čechov a Slovákov. Podľa Antona Kompánka bol tento jav dôsledkom toho, že sa Česi a Slováci navzájom dobre nepoznali a z českej strany v Slovákoch nevideli národ s vlastnou individualitou. Z týchto pohnútok sa v roku 1921 zrodila jeho kniha nazvaná Slovák, jeho povaha, vlastnosti a schopnosti, ktorú, podľa vlastných slov venoval "bratom Čechom, bratskej láske a česko-slovenskej vzájomnosti. Vykreslením slovenskej mentality chcel priblížiť Čechom náš národ s jemu vlastnými črtami a znakmi a odstrániť tak mnohé nedorozumenia, ktoré plynuli z rozdielnosti pováh dvoch národov. Táto práca Antona Kompánka je aj dnes zaujímavou analýzou slovenskej povahy. Jej autor uvádza, že dôsledkom tisícročnej poroby Slovákov je holubičia povaha a poníženosť, ktoré len veľmi pomaly môžu nahradiť idey slobody, demokratizmu a republikanizmu. "Jednako nemôžem zo seba striasť myšlienku, že iste hodne času minie, kým republikanizmus prejde Slovákovi celkom do krvi, kým uzná, že republikanizmus je najspravodlivejšia, najdokonalejšia a najdemokratickejšia štátna forma," písal Anton Kompánek. Ako ďalšie charakteristické znaky slovenskej povahy uvádza pracovitosť, skromnosť, nábožnosť, mravnosť a nebezpečné sklony k alkoholizmu.

Katolícky kňaz v prevážne evanjelickej strane

Kostru politickej činnosti Antona Kompánka tvorili tri tematické okruhy. Sústredil sa na obhajobu slovenskej národnej individuality a jej uznanie v Československej republike. V jeho jednoznačne kladnom postoji k československej štátnosti pramenila obrana jednotného štátu proti revizionistickému úsiliu v medzivojnovom období. Za predpoklad zdravého národného vývinu považoval jednotu Slovákov, preto bol proti triešteniu síl na konfesionálnom alebo politickom základe. Citát z jeho prednášky z júna roku 1938 tieto okruhy výstižne charakterizuje: "Slovenská vec by mohla ísť v znamení jednoty slovenského národa, ktorá by hľadala a mohla nájsť nielen všetkých Slovákov pohromade, ale mohla by vedieť spojiť Slovákov s Čechmi v tom zmysle, že chceme a musíme si udržať túto republiku."

Tieto svoje politické názory obhajoval Anton Kompánek v radoch Slovenskej národnej strany (SNS). Ako katolícky kňaz bol v národnej strane skôr výnimkou, pretože väčšina jej členov bola evanjelického vierovyznania. SNS sa však usilovala udržať si kredit nadkonfesionálnej a všenárodnej strany, ktorá háji záujmy Slovákov bez ohľadu na stav či vierovyznanie, a tak práve táto strana najviac vyhovovala jeho politickej orientácii a presvedčeniu. Veľká časť katolíckych kňazov sa politicky uplatnila po boku Andreja Hlinku v Slovenskej ľudovej strane. Anton Kompánek vysvetlil svoje odmietavé stanovisko ku klerikalizmu ako politickému princípu v dielku Prečo ako katolícky kňaz nie som prívržencom Slovenskej ľudovej strany, ktoré vyšlo v roku 1920 v Bratislave.

Zložitý vývoj SNS

V SNS zastával významné stranícke funkcie - bol podpredsedom strany, členom jej výkonného výboru a v rokoch 1924-1927 šéfredaktorom jej oficiálneho tlačového orgánu Národných novín. Pri príležitosti zloženia funkcie šéfredaktora v roku 1927 národniar Jozef Škultéty o ňom napísal: "Slovenský cit, slovenská snaha v ňom ako publicistovi má vzácneho tlmočníka."

Slovenská národná strana prechádzala po vzniku spoločného štátu zložitým transformačným obdobím. Popri úsiliu etablovať sa v nových politických pomeroch zápasila s finančným nedostatkom, ktorý sa prejavil najmä v problémoch okolo Národných novín. Prostredníctvom Antona Kompánka sa obrátila so žiadosťou o finančnú aj morálnu pomoc na komunitu amerických Slovákov. Kompánek absolvoval svoju americkú cestu v roku 1922. Usporiadal vyše sto prednášok, na ktorých informoval o pomeroch na Slovensku, o živote Slovákov v novom štáte, o programe SNS, ako aj o rozdielnych a spoločných prvkoch v politike Slovenskej ľudovej a národnej strany. Patril k iniciátorom zjednotenia amerických Slovákov, medzi ktorými panovala názorová nejednotnosť na autonomistické snahy doma na Slovensku. V októbri 1922 stál pri zrode Výboru priateľov slovenskej slobody v Pittsburgu, ktorý si popri úlohe zjednotiť rozhárané organizácie v USA dal za úlohu podporovať kooperáciu a zjednotenie autonomistov na Slovensku. Za týmto účelom chcel Výbor organizovať verejné zbierky a prostredníctvom tlače získať podporu amerických Slovákov. Medzi americkými Slovákmi získal Anton Kompánek národnej strane isté sympatie, ako aj finančnú podporu pre Národnie noviny. Americkí Slováci a ich zbierky tvorili do veľkej miery jej finančné zázemie. Myšlienky spolupráce a zjednotenia slovenského politického tábora šíril Anton Kompánek aj na Slovensku. Patril k stúpencom spolupráce slovenských autonomistických strán - Slovenskej národnej a Slovenskej ľudovej strany a k priaznivcom ich politického spojenia v roku 1932 vo Zvolene.

Polemika s maďarónom Jehličkom

Popri politickej činnosti vyvíjal mnoho aktivít v náboženskom živote Slovákov. V rokoch 1926-28 vykonával funkciu tajomníka Spolku svätého Vojtecha v Trnave. Publikoval svoje kázne, napísal dejiny kostola v Lúkach pod Makytou a v roku 1935 sa pričinil o postavenie kaplnky sv. Cyrila a Metoda na moravsko-slovenských hraniciach. V lete roku 1931 na stránkach Národných novín viedol ostrú polemiku s katolíckym kňazom Františkom Jehličkom žijúcim v emigrácii. Jehlička spolupracoval s protičeskoslovenskými kruhmi v zahraničí a konštruoval rôzne obvinenia slovenskej katolíckej cirkevnej hierarchie, ktoré prezentoval na stránkach zahraničnej tlače a vo svojom časopise Samostatnosť - Independence. O dva roky neskôr sa Anton Kompánek rozhodol spísať latinsko-slovenské memorandum Žalujem s podtitulom Memorandum o činnosti Dr. Františka Jehličku proti cirkevnej disciplíne a autorite, ktoré adresoval Svätej stolici a slovenskému biskupskému zboru. Účelom tohto memoranda bolo docieliť, aby Jehlička bol zbavený práva vykonávať kňazský úrad, a znemožniť jeho agitačná činnosť proti Československu.

Prednášková činnosť Antona Kompánka bola veľmi plodná. Absolvoval turné po väčších slovenských a moravských mestách, prednášal v Slovenskom rozhlase. So svojimi názormi oboznámil komunitu amerických Slovákov, či Slovákov žijúcich v Rumunsku, kde ho v roku 1927 vyslala Národná rada československá. Veľký úspech malo jeho vystúpenie v Londýne v 30. rokoch.

Od roku 1939 pôsobil Anton Kompánek na fare vo Vysokej na Morave, kde strávil posledných desať rokov života. Ako 58-ročný tu v roku 1949 ukončil svoju životnú púť.

Autorka je pracovníčka Historického ústavu SAV

Zločiny Nemcov a zločiny proti Nemcom
Krívajúca analógia

Peter Greguš

Najmä v poslednom čase sa v českej tlači zjavuje značné množstvo článkov, ktoré odsudzujú odsun Nemcov z Československa a popisujú zločiny na nich spáchané. "Odsun" sa v nich na- zýva "vyhnanie". Lenže rovnako oprávne- né je používanie termínov "transfer", či dokonca "repatriácia".

Pojmom "sudetský" alebo "karpatský" Nemec dala nacistická propaganda taký význam, že to nie sú národnostné menšiny, ale etniká, ktoré si môžu nárokovať osobitné privilégiá. V prípade "karpatských" Nemcov platilo, že nemuseli slúžiť v slovenskej armáde, ale v jednotkách SS.

Po prvej svetovej vojne mali Nemci v Československu všetky práva národnostnej menšiny, ba ešte viac. Nemci mali svoje školstvo, možnosť rozvíjať kultúru i politické strany a v niektorých obdobiach i zastúpenie vo vláde. Keď sa dostali k moci nacisti v Nemecku, podarilo sa im postupne získať vplyv na prevážnu väčšinu Nemcov v Československu a v roku 1938 vyvolať politickú krízu, ktorá bola zdanlivo vyriešená mníchovskou konferenciou, keď ČSR stratila pohraničné územia. Zdôrazňujem, že zdanlivo, pretože hoci Hitler vyhlásil, že "nechce žiadneho Čecha", v marci 1939 boli české krajiny pripojené k Nemeckej ríši ako protektorát, čo fakticky znamená, že v strednej Európe vznikla kolónia a Nemci sa v Čechách a na Morave správali tak ako kolonizátori niekde v Afrike.

Nacistická genocída a realizmus E. Beneša

17. novembra 1939 Nemci zatvorili české vysoké školy a ich študentov poslali do koncentračných táborov. Obeťou nacistického teroru boli potom státisíce Čechov. Nacistické zločiny by sa dali donekonečna vyratúvať. Historické dokumenty dokazujú, že nacisti plánovali v krátkom čase po vojne zlikvidovať český národ. V jednom zo svojich tajných prejavov ríšsky protektor Heydrich naznačil, že osud Čechov sa nebude veľmi líšiť od osudu Židov. Na voči Čechom krutého nacistického pohlavára K. H. Franka Hitlerovi žaloval, že je voči Čechom "mierny". Je treba zdôrazniť, že existenciu vojnového slovenského štátu považovali nacisti za dočasnú a po "konečnom víťazstve" by sa osud Slovákov neveľmi líšil od Čechov a Poliakov, pretože sa nachádzali v "jadre nemeckého životného priestoru".

Prezident Edvard Beneš vedel, že po vojne nebude možné, aby spolu žili "Čechoslováci" a Nemci v tom istom štáte. Český domáci odboj nekompromisne žiadal povojnový odsun Nemcov. S rovnakým návrhom prišli tiež zástupcovia britskej vlády. Beneš stále váhal. Snažil sa nájsť nejaký humánnejší spôsob riešenia tohto problému. A tak navrhol v decembri 1943 na rokovaní v Moskve čosi, čo sovietski predstavitelia nedokázali pochopiť. Navrhol, aby sa v oslobodenom Československu vyčlenili pohraničné oblasti, kde bola najvyššia koncentrácia Nemcov. Tam by sa potom sústredili zvyšní Nemci z českých krajín. Potom sa chcel týchto oblastí vzdať v prospech budúceho obnoveného nemeckého štátu, aby čo najviac uľahčil riešenie nemeckej otázky v ČSR. Sovietsky minister zahraničných vecí Molotov sa Benešovi vysmial a ponúkol mu ceruzku, ktorou mal Beneš zakresliť naopak tie územia Nemecka, ktoré by po vojne pripadli Československu. Dnešní nemeckí politici by mali Benešovi ďakovať, že tak nespravil. Stalin by určite urobil všetko, aby ČSR kompenzoval stratu Zakarpatskej Ukrajiny, ktorú chcel pripojiť k ZSSR, rovnako ako nemeckými územiami Poliakom nahradil kraje, ktoré stratili na východe. Vtedy Beneš vykonal dodnes nedocenený ústretový krok voči Nemecku, ktorý nemeckí politici akosi nechcú vidieť a spomínajú iba jeho dekréty. Beneš mohol napríklad žiadať pripojenie Lužice, ktorá bola počas stredoveku súčasťou krajín českej koruny a kde ešte slovanské obyvateľstvo žije.

Potrestaný zločin

Po oslobodení na sudetských i karpatských Nemcoch Česi a Slováci páchali zločiny. Boli to zväčša akty odplaty. Benešovi možno vyčítať, že boli vopred amnestované takéto činy a amnestia mala účinnosť až do 28. októbra 1945. Treba však zdôrazniť, že o zločinoch na sudetských Nemcov sa nemlčalo, písal o nich Peroutkov Dnešek i Tigridove Obzory. Niektoré takéto činy boli vyšetrované a potrestané.

Na poludnie 18. júna 1945 sa zastavil na nádraží v Přerove transport niekoľkých stoviek karpatských Nemcov, ktorí boli v decembri 1944 evakuovaní do Rumburka a po oslobodení sa vracali domov na Spiš. Dôstojník Obranného spravodajstva Karol Pazúr nechal vyviesť z vlaku 265 náhodne vybraných ľudí. Potom si vyžiadal od veliteľa transportu sedemnásteho pešieho pluku, ktorý sa vracal z pražskej prehliadky, dvadsať samopalníkov. Tí Nemcov okradli a večer ich postrieľali v neďalekých Lovesiciach. Za masaker pri Přerove bol vyšetrovaný iba Karol Pazúr. Hájil sa tým, že "plnil vlasteneckú povinnosť". Pri vyšetrovaní sa ukázalo, že počas vojny kolaboroval s nacistami. Napriek tomu v jeho prospech intervenoval sám Bedřich Reicin, v júni 1949 bol odsúdený Najvyšším vojenským súdom na dvadsať rokov väzenia. Reicin to žalobcovi Antonovi Rašlovi nezabudol a sám Rašla sa neskôr stal politickým väzňom.