Lýdia Kokavcová

Začiatkom minulého týždňa, krátko pred odchodom na letnú dovolenku, schválili poslanci Národnej rady novelu Zákonníka práce. Účinnosť by mala nadobudnúť v januári 2002, ustanovenia týkajúce sa miezd budú platiť od apríla 2002.

Ako každá novela, aj táto vzbudila mnoho kritiky - zo strany samotného ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Petra Magvašiho, ďalej od odborárov a nemlčali ani zástupcovia iniciatívy Inakosť združujúcej homosexuálov a lesbické ženy.

Dovolenky a pracovný čas

Začnime teda od príjemnejšej stránky pracovného procesu - dovolenky. Dĺžka dovolenky zostáva štyri týždne, po 15 odpracovaných rokoch sa predlžuje o týždeň. Ak sa však zamestnanci dohodnú so zamestnávateľom na inom predĺžení, môže sa realizovať. Nie je však možná požiadavka zo strany zamestnávateľa na kratšiu dovolenku. V tomto opatrení ide teda len o voľnejší vzťah medzi zamestnávateľom a zamestnancom.

Napriek požiadavkám odborárov a ministerstva práce na skrátenie pracovného času o pol hodiny sa jeho dĺžka nezmenila. Jedinou úpravou je, že sa do neho nebudú rátať prestávky, z čoho vyplýva, že oficiálny pracovný čas je 40-hodinový (s prestávkami bol 42,5- hodinový). Úprava takto nadobúda čisto formálny charakter, hoci kratší pracovný čas mal byť prispôsobením sa civilizačným trendom. Faktom však ostáva, že kratší pracovný čas nie je veľmi bežný ani v krajinách EÚ, azda s výnimkou Francúzska, ktorého občania volajú po kratšom ako 40-hodinovom pracovnom čase. Navyše, čaká nás ešte dosť práce, ak sa chceme priblížiť krajinám EÚ.

Najvýznamnejšou zmenou je zrušenie dohôd o pracovnej činnosti. Stalo sa tak najmä preto, aby zamestnávatelia nezneužívali prácu študentov a dôchodcov bez platenia odvodov za nich. Podľa vyjadrení MPSVaR je to krok k smerom k štandardom Európskej únie. Dohody o pracovnej činnosti môže nahradiť skrátený pracovný úväzok, dohoda o brigádnickej práci alebo o vykonaní práce.

Verejná a štátna služba

Veľa diskusie vyvolal aj zákon o štátnej službe upravujúci pracovnoprávne vzťahy v štátnej sfére. Podľa zástancov vládneho návrhu novela vôbec nezabezpečí efektívnu a výkonnú štátnu správu a navyše, táto jej podoba nie je porovnateľná s úpravou platiacou pre ozbrojené zložky - vojakov, policajtov a pod. Na opačnej strane barikády stál vicepremiér Ivan Mikloš s tvrdením, že iba takáto forma schválenej novely môže byť účinná. Čo obsahuje? Štátni úradníci na rozdiel od vojakov či policajtov nebudú dostávať odchodné ani príplatky k dôchodku. Namiesto dvoch ďalších platov v roku sa dočkajú iba jedného a ušetrené prostriedky sa majú presunúť na pohyblivú zložku mzdy viazanú na funkciu a výkon, aby sa zvýšila motivácia kvalitne pracovať. Napriek tomu, že zákon nezaručuje definitívu - teda napríklad nemožnosť vyhodiť pracovníka štátnej správy kedykoľvek - pracovníka môžu na rok a pol odstaviť mimo činnej služby a za ten čas bude dostávať 70 percent platu a ďalší polrok polovicu mzdy. Ak si počas tohto obdobia nenájde miesto, zo štátnej služby ho prepustia. Bez nároku na podporu nezamestnanosti, nakoľko si štátni úradníci neplatia odvody do fondu nezamestnanosti.

Ďalej sa v štátnej správe budú môcť zamestnať aj ľudia tesne po dovŕšení veku plnoletosti. Tí, ktorí v nej už pracujú, budú musieť absolvovať tzv. kvalifikačnú skúšku a tejto sa každoročne budú podrobovať všetci štátni zamestnanci. V prípade, že neuspejú, po polroku sa hodnotenie zopakuje a v prípade negatívneho výsledku zo štátnej služby odídu. Keď dosiahnu výnimočne dobré ohodnotenie, započíta sa im viac rokov praxe s rýchlejším rastom platu. Uvidíme, komu dá prax za pravdu. Ak je novela taká demotivujúca, mali by sme po nadobudnutí jej účinnosti očakávať úbytok štátnych úradníkov. Rovnako bude zaujímavé sledovať, ako sa prejaví systém kvalifikačných previerok a či nezostane len pri ich formálnom vykonávaní.

Zamestnanecké rady

Do novely Zákonníka práce logicky majú čo povedať aj odbory. Okrem toho, že ich požiadavky na skrátenie pracovného času zostali nevypočuté, nespokojní sú aj s počtom platových tried - namiesto nimi navrhovaných 14 ich bude o jednu menej. Čo zasa, povedzme si otvorene, nie je v princípe až taká veľká katastrofa. Horšie je to už s neschváleným 15-percentným príplatkom pre zamestnancov verejnej správy. Ten je aktuálny iba pre zdravotníkov a lekárov. Odborári avizovali, že požiadajú prezidenta Rudolfa Schustera, aby zákon vrátil späť do NR SR.

Diskutabilná je efektívnosť vytvárania zamestnaneckých rád, ktorú novela rieši. Vzťahuje sa na podniky s počtom zamestnancov menším ako 20 v prípade, že v nich nie sú zriadené odbory. Radám sa však dáva iba akýsi konzultačný, prázdny charakter: majú viac-menej sprostredkúvať informácie o základných veciach chodu firmy, nemajú právomoc spolurozhodovať ani kolektívne vyjednávať. Rizikom je, že pri počte zamestnancov menšom podniku môže byť každý druhý členom rady, čo jej dáva nálepku nezmyselnej existencie. Nehovoriac už o spomínanej náplni jej činnosti.

Nielen odborári chcú požiadať prezidenta o vrátenie novely do NR SR. Rovnako hodlajú urobiť aj členovia iniciatívy Inakosť. Podľa nich je nedostatkom nového zákonníka neschválenie ustanovenia o tom, aby nik nemohol byť v pracovnoprávnych vzťahoch diskriminovaný na základe sexuálnej orientácie. Hovorca iniciatívy Ivan Požgai pre SLOVO na vysvetlenie dodáva:

"Nie sú zriedkavé prípady, keď sú ľudia šikanovaní alebo vydieraní na pracovisku len preto, že majú inú sexuálnu orientáciu. Žiadajú sa od nich výkony, po ktorých nasleduje hrozba, že ak ich nesplnia, zverejní sa ich sexuálna orientácia, alebo budú prepustení zo zamestnania. Ak sa v zákone explicitne neuvádza zákaz diskriminácie na základe inej sexuálnej orientácie, vydieraný, prepustený alebo inak poškodený človek sa nemá ako brániť. Ak by aj dal na súd podnet na vyšetrovanie, pričom súd po vypočutí všetkých svedkov uzná vinným jeho zamestnávateľa, poškodený nemá oporu v zákone a zamestnávateľ tak nemôže byť potrestaný." Navyše, podľa Požgaia je takáto norma v Európe absolútne bežná a Slovenská republika podpísala smernicu o jej rešpektovaní. Preto by mala brať ohľad aj na štyri percentá jej obyvateľov, ktorí - rovnako ako ostatní - platia dane do štátnej pokladne.

Petícia za bezplatné vysokoškolské štúdium
Na bicykloch za podpisom

Tatiana SúĽovská

V septembri sa na prerokovanie do pléna NR SR dostane návrh zákona o vysokých školách a o ich financovaní. Mladá demokratická ľavica (MDĽ) už vlani rozbehla petičnú akciu proti poplatkom za vysokoškolské štúdium pod heslom Vzdelanie nie je tovar.

Mladí ľavičiari zatiaľ získali vyše 40 tisíc podpisov - potrebných je stotisíc. Pri príležitosti 10. výročia založenia MDĽ sa rozhodli zintenzívniť svoju kampaň a šliapu do pedálov. Prvý júlový deň začala v Košiciach cyklistická túra po Slovensku, ktorá vyvrcholí 25. júla zbieraním podpisov pred Úradom vlády SR.

Vzdelanie nie je tovar

Okrem roznášania petičných hárkov zahŕňa akcia Vzdelanie nie je tovar aj propagáciu myšlienky zavedenia životného partnerstva pre homosexuálnych občanov a potreby príchodu nových tvárí na slovenskú politickú scénu. Nuž, bicyklovanie je, zdá sa, na Slovensku výhodným nástrojom na presadzovanie politických záujmov. Uvidíme, či v tomto prípade budú mladí ľavičiari rovnako úspešní ako Mikuláš Dzurinda, ktorý si "vyšliapal" premiérske kreslo. Ide totiž o veľa.

Slovenská politická garnitúra síce deklaruje svoj záujem na zlepšovaní situácie v školstve a údajne si uvedomuje, že je investíciou do budúcnosti tejto krajiny, ktorej komparatívnou výhodou nemôže byť večne lacná pracovná sila, ale zavedenie poplatkov za vysokoškolské štúdium nie je všeliekom na všetky neduhy vysokého školstva.

Nedôsledné argumenty pravice

Argumenty pravice v prospech poplatkov stoja skôr na emotívnych presvedčeniach ako na faktoch: Ak za niečo platíme, údajne si to vážime viac. Takže, ak to chápem správne, ich jediným nezištným cieľom je motivovať študentov a dodať im chuť do práce. Nuž, už teraz sú oficiálnou študentskou stravou "suché rožky" (MDĽ ich rozdáva v stánkoch, kde zbiera podpisy pod petíciu), tak ktovie, či existuje ešte niečo lacnejšie, na čo by sa mohli neskôr preorientovať.

Na problém sa však dá nazerať aj z teoretického pohľadu a urobiť zo vzdelania tovar ako každý iný. Tu však ide o to ako stanoviť jeho hodnotu. Aj zástancovia spoplatnenia štúdia si uvedomujú, že v našich podmienkach nemôžu od študentov žiadať, aby hradili náklady na štúdium v plnej výške. Symbolické poplatky však nič nevyriešia a nezachránia rezort trpiaci chronickým nedostatkom finančných prostriedkov. Navyše nezaručujú kvalitu vzdelávania. Ako môžu motivovať pedagógov, keď budú opäť prerozdeľované štátom a podstatná časť má smerovať späť sociálne slabším študentom vo forme pôžičiek? Navyše, ak sa budú vyberať paušálne, ako možno hovoriť o vzdelaní ako o trhovom statku, keď sa nezohľadnia rozdiely v kvalite výučby medzi jednotlivými univerzitami a vysokými školami? Chceme prebrať model používaný vo vyspelých priemyselných štátoch bez toho, aby sme uvážili, do akej miery sa dá aplikovať u nás. Napríklad v USA je podstatný rozdiel medzi súkromnými a štátnymi školami. Prestíž, to znamená dopyt po danom študijnom mieste na trhu, sa odráža aj vo výške poplatkov. Netreba však zabúdať ani na to, že v krajine s 20-percentnou nezamestnanosťou si študenti len ťažko nájdu prácu na polovičný úväzok, aby si štúdium mohli financovať.

Štát ako garant rovnosti

Ak obhajujeme bezplatné vzdelávanie na vysokých školách, neobhajujeme etatizmus. Naopak, práve vyberanie a redistribúcia poplatkov v navrhovanej podobe je rozširovaním štátnych kompetencií: občania budú dvakrát platiť za to isté - raz to budú rodičia, ktorí na školstvo prispievajú vo forme daní, a potom ešte zaplatia za štúdium svojich detí priamo. Nie je to diskriminácia ľudí, ktorí sa rozhodnú, že im nestačí základné vzdelanie? Je to totiž ich rozhodnutie, ale štát im garantuje možnosť vzdelávať sa ďalej, vystupuje tu v úlohe garanta rovnosti príležitostí. Ako hovorí Ústava SR: "Občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných školách a na stredných školách, podľa schopností občana a možností spoločnosti aj na vysokých školách."

Iste by sa dalo polemizovať o možnostiach našej spoločnosti. No je otázne, či jedno percento zo štátneho rozpočtu je dostatočnou investíciou do jedinej reálnej výhody, ktorú by Slovensko mohlo využívať v poznatkovo orientovanej globálnej ekonomike. A tou je vysoko vzdelaná a špecializovaná pracovná sila.

Majetku po bývalom SZM hrozí konkurz
Zase si to odskáče mládež

Martin Krno

Začiatkom 90. rokov Federálne zhromaždenie ústavným zákonom "vrátilo ľudu" nielen majetok KSČ, ale aj Socialistického zväzu mládeže, pričom ostatných záujmových organizácií vtedajšieho Národného frontu, ktoré sa do novembra 1989 tak isto v súlade s ústavou nadšene hlásili k cieľom strany s "vedúcou úlohou v spoločnosti", sa ani nedotklo.

Tento krok mal určite politický a ideologický podtext. Tak či tak toto rozhodnutie sa nevypomstilo na vtedajších funkcionároch SZM ako skôr na súčasnej mládeži. Nepochybne by bolo zaujímavé zanalyzovať, ako dnes "ľud" využíva dedičstvo po bývalej KSČ.

Vyše miliardy vo vzduchu

Pokiaľ ide o miliardový majetok, ktorý vytváralo a zveľaďovalo niekoľko generácií mladých ľudí s výdatným finančným prispením štátu, na základe zákona č. 189/1993 sa previedol na novovzniknutý Fond detí a mládeže (FDaM).Ten s ním najmä počas tretej Mečiarovej vlády nakladal veľmi nehospodárne, čo je povedané naozaj poeticky. Stačí sa pozrieť na Domašu, Jahodník, či do Námestova, kde nájdete niekdajšie životom kypiace rekreačné zariadenia v úbohom, dezolátnom stave.

Na iné, lukratívnejšie budovy uzatvorilo bývalé vedenie FDaM nájomné zmluvy na 20 až 30 rokov za mimoriadne nevýhodných podmienok. Napr. hotel Krpáčovo prenajalo za pol milióna korún, atraktívny Junior hotel Bratislava za tri milióny a rozsiahlu administratívnu budovu v slovenskej metropole YMCA za 375 tisíc ročne (!), pričom len za tamojšie fitnescentrum mohlo získať každý rok niekoľko miliónov, o desiatkach kancelárií, bytov, kine, či reštauračných zariadeniach v tomto objekte neďaleko Hlavnej stanice ŽSR ani nehovoriac. Jednoducho, každý k sebe hrabal nekresťanským spôsobom. Aj preto vlani predložili viacerí mladí poslanci z vládnej koalície parlamentu novelu zákona, na základe ktorej sa zmenili nešťastné zmluvy. Všetky, čo mali trvať viac ako päť rokov, podliehajú súhlasu ministerstva privatizácie, ktoré práve pre do oči bijúcu nevýhodnosť k 21. januáru 2001 neschválilo predĺženie ani jeden z 50 dohôd s predchádzajúcimi nájomcami.

Odpredaj bývalých hotelov

Takmer všetci s tým súhlasili, až na šesť prípadov, za ktorými stojí skoro totožný prenajímateľ - Euro-Building Bratislava. Ten útočí proti novele zákona (zhodou okolností mnohí funkcionári súčasného FDaM sú vystavení vyhrážkam fyzickým násilím) a z iniciatívy predstaviteľov Euro-Bulidingu sa 31 opozičných poslancov obrátilo v súvislosti s touto legislatívnou normou na Ústavný súd. Ide najmä o zástupcov HZDS-ĽS, teda strany, ktorá pred niekoľkými rokmi nonšalantne rozdávala nielen fabriky, ale aj mládežnícky majetok svojim najvernejším. Teraz sa zrazu domáha spravodlivosti. Novelu zákona o FDaM z leta roku 2000 bude za Národnú radu SR na ústnom pojednávaní v Košiciach obhajovať poslanec Ľubomír Andrassy.

Ostatní prenajímatelia pristúpili na zrušenie zmlúv a teda zo zákona vyplýva pre FDaM povinnosť do šiestich mesiacov uhradiť im všetky investičné náklady, vynaložené na organizáciu či opravu zariadení. Fond sa však ocitol v zložitej ekonomickej situácii, a preto sa jeho vedenie viackrát obrátilo na vládu, ktorá zodpovedá za chod FDaM, aby pomohla tento problém vyriešiť. Jednou z možností je odpredaj bývalých hotelov mládeže, čím by sa získali peniaze a z nich by sa vytvoril obrátkový mládežnícky fond a mládežnícka nadácia. Z ich finančných prostriedkov by sa hradili granty na podporu aktivít mládežníckych a detských organizácií. Druhá polovica zariadení, najmä administratívne budovy, by slúžili na ich priamu činnosť.

Čo bude po 21. júli?

Ak však FDaM do 21. júla 2001 nepreplatí investície, predchádzajúci prenajímatelia budú môcť dať príkaz na začatie konkurzného konania voči fondu. Tým by sa majetok bývalého SZM mohol dostať do rúk vyvolenej hŕstky podnikateľov, ktorí majú peniaze na kúpu hotelov a polmiliardový majetok by už úplne prestal slúžiť mladej generácii, ako to ukladá zákon. Ide o to, aby vláda umožnila FDaM zobrať si 50 miliónovú pôžičku, z ktorej by sa zabezpečilo finančné krytie nákladov, súvisiacich s odstúpením od zmlúv.

Druhou cestou, ako by mal fond napĺňať svoj cieľ, je to, aby sa vytvoril obrátkový fond, do ktorého by prišli finančné prostriedky - niekoľko desiatok miliónov korún - z predaja ďalších, približne 30 rekreačných zariadení, ktoré fond vlastní alebo spravuje. V krajinách EÚ, ktorým sa chceme vyrovnať, už desaťročia funguje hustá sieť lacných mládežníckych hotelov - nemohli sa na ne už dávno pretvoriť chátrajúce rekreačné zariadenia? Záujmy mládeže v čase privatizačného ošiaľu opäť ostávajú kdesi na chvoste spoločnosti.

Neprofesionalita podkopáva dôveryhodnosť výskumov verejnej mienky
Homunkulovia a virtuálna realita

Juraj Sokol

V poslednom čase sa množia pochybnosti a výhrady našich politikov a publicistov, ale už i sociológov a iných odborníkov, k niektorým zisteniam výskumov verejnej mienky.

Pritom už nielen odborníci, ale aj mnohí naši občania - laici dávno vedia o prepojení niektorých agentúr uskutočňujúcich výskumy verejnej mienky s určitými politickými stranami. V poslednom čase sa dokonca medzi ľuďmi, ktorí v tejto oblasti pracujú, začalo hovoriť o cenách, za ktoré si u konkrétnych agentúr možno kúpiť zvýšenie percent preferencií politických strán a obľúbenosti politikov.

Chýba morálka

Pre dobre informovaných to nie je nič prekvapujúce - už dlho sa u nás otvorene hovorí o nedostatku morálky niektorých realizátorov výskumov verejnej mienky, ktorý sa snúbi s ich nedostatočnou profesionalitou. Diskutuje sa aj o tom, že neexistencia vnútornej i vonkajšej kontroly v tejto oblasti môže spôsobiť následky, ktoré v konečnom dôsledku poškodia tak objednávateľov, ako aj realizátorov výskumov verejnej mienky.

Už dnes kolujú medzi ľuďmi vtipy reagujúce napríklad na stále opakované zisťovanie dôveryhodnosti rôznych, veľmi nesúrodých skutočností (od prezidenta a NR SR, cez armádu, súdy a väčšine občanov neznáme organizácie, až po rozhlasové a televízne spravodajstvo) - vraj by sa mala zisťovať aj dôveryhodnosť hovädzieho, bravčového a hydiny. Rovnaké pocity respondentov výskumov verejnej mienky často vyvolávajú otázky zamerané na skutočnosti, o ktorých drvivá väčšina našich občanov nikdy nepremýšľala, na ich zodpovedanie nemá potrebné informácie ani vedomosti a často ani nijaký názor. Väčšina z nich však na ne napriek tomu odpovie, len aby už mali od výskumníkov pokoj.

Umelý svet dotazníkov

Na základe takýchto a podobných metodologických chýb vznikol osobitný druh virtuálnej reality - reality, ktorú vytvorili otázky dotazníkov používaných vo výskumoch verejnej mienky. Mnohé, alebo možno i väčšina našich výskumov verejnej mienky, totiž neskúma skutočných ľudí vo svete, v ktorom žijú a vyrovnávajú sa s jeho problémami, ale akýchsi umelých ľudí v umelom svete - vo svete plnom problémov, ktoré väčšinu z nás vôbec netrápia, nezaujímajú, ba mnohí z nás ani nevedeli, že existujú, až pokým k nim neprišli anketári a nespýtali sa ich napríklad, či dôverujú viac Armáde SR, nejakej neziskovej organizácii, alebo jednému z troch pracích práškov.

Rakúsky sociológ Alfred Schutz už dávnejšie kritizoval túto chybu svojich kolegov a ich činnosť nazýval vytváraním sociologických homunkulov (takto označovali stredovekí alchymisti svoju predstavu umelého človeka) a homunkulovského sveta, ktorý nemá nič spoločné so skutočnými ľuďmi a s ich životom, a je len svetom vytvoreným dotazníkmi výskumov verejnej mienky. Napriek tejto i novším kritikám homunkulovský (či po novom virtuálny) svet, zaplnený umelými bytosťami existujúcimi len vďaka spočítaniu odpovedí ochotných respondentov na nezmyselné otázky výskumníkov, existuje, ba priam prekvitá u nás naďalej.

Nedajte sa manipulovať

Naši politici a publicisti - či už z neznalosti, alebo v úsilí využiť takýmito výskumami verejnej mienky získané informácie vo svoj prospech - zväčša veľmi ochotne pristúpili na hru spočívajúcu vo vydávaní virtuálneho sveta za skutočný. Asi najmä preto, lebo si plne uvedomujú, že zistenia výskumov verejnej mienky nielen informujú občanov o aktuálnej verejnej mienke, ale verejnú mienku aj spoluvytvárajú. Vďaka tomu sme potom často svedkami komických úsilí niektorých našich publicistov úplne vážne "analyzovať" zistenia výskumov verejnej mienky a interpretovať napríklad vzrast preferencií určitej strany v porovnaní s uplynulým štvrťrokom o 0,5 % (čo každý normálny sociológ považuje za štatisticky nevýznamné) ako podstatné zvýšenie jej šancí uspieť vo voľbách, ako začiatok nového vývojového trendu a pod.

Napriek tomu, že netrpím ilúziou o tom, že nejaké výzvy môžu zmeniť skutočnosť, nedá mi, aby som na záver nepoprosil našich výskumníkov, aby prestali skúmať svojich homunkulov a virtuálnu realitu a začali skúmať skutočných ľudí v skutočnom živote našej spoločnosti. Respondentov výskumov verejnej mienky prosím, aby neodpovedali na otázky, ktorým nerozumejú, na ktoré nevedia odpovedať, alebo sa im zdajú hlúpe, prípadne cítia, že sa ich nimi niekto pokúša zmanipulovať. Ak je v jednom dotazníku takýchto otázok viac, nech sa nerozpakujú odmietnuť s výskumníkmi spolupracovať. Čitateľov a poslucháčov správ informujúcich o zisteniach výskumov verejnej mienky prosím, aby ich brali s rezervou - je to namieste i v prípade, že prinášajú informácie o ľuďoch a ich živote, a nie o homunkuloch a virtuálnej realite.

Autor (1955) je sociológ

Rómovia musia získať späť svoju identitu a intelektuálnu elitu
Netlačme ich do kúta

Peter Pospíšil

Zástancovia "tvrdej ruky" v prístupe k problémom Rómov sú často populárni - veď kto by nechcel rýchlo a ľahko zbaviť spoločnosť rozšíreného a stále rastúceho problému.

Vycestovať do zahraničia im jednoducho nedovolíme, počet slabo zaopatrených detí v osadách znížime zrušením detských prídavkov pre rodiny s počtom detí štyri a viac. Rómovia potom budú mať menej detí a keďže z krátených prídavkov nevyžijú a von ich nepustíme, budú sa musieť voľky-nevoľky riadne zamestnať. Pre tých, čo by sa namiesto toho pokúšali uživiť porušovaním zákona, máme väzenie, prípadne si to so zlodejmi môžu vybaviť sami občania...

Rušenie podpôr nepomôže

Je zbytočné hovoriť, že väčšinu peňazí nezamestnaných Rómov tvoria sociálne dávky, a nie detské prídavky. Zrušením prídavkov nad tri deti by sa motivácia sociálne odkázaných rodín mať množstvo detí nezmenila, len by mali jednoducho menej peňazí. V oblastiach, kde je aj tak vysoká nezamestnanosť, majú Rómovia naviac handikep v rasistických predsudkoch časti zamestnávateľov, ale spravidla aj vo svojom nízkom vzdelaní. Čím horšia bude sociálna situácia týchto rodín, tým väčšie tendencie budú mať k prekračovaniu zákona (a čím častejšie sa to bude diať, tým negatívnejšie bude naladená "nerómska" časť obyvateľstva, inak povedané - šance Rómov zamestnať sa budú ešte menšie).

Tento uzavretý kruh nemôže vyriešiť polícia presunutím celých chudobných rodín za mreže, hoci by si to niektorí politici priali. Ak niekoho dotlačíte do kúta, nedáte mu šancu, a potom použijete represiu, takmer naisto môžete rátať s krviprelievaním (zvlášť, ak to prebieha v širokom meradle). Keďže už nežijeme v totalite, mali by sme si zvyknúť na to, že diskriminujúce obmedzovanie ľudských práv ktoréhokoľvek občana SR je neprípustné - teda žiadne zákazy vycestovania na základe etnickej príslušnosti (pre tých, čo až tak netrpia na ľudské práva, možno dodať, že takýto krok by neakceptovala Európska únia). Podobne diskriminujúci a teda nerealizovateľný by bol pokus analogicky k prídavkom zrušiť sociálnu podporu deťom, ktoré sa narodili v poradí neskôr ako tretie.

Aktivity ukazujú cestu

Ak je možné o rómskych problémoch povedať niečo jednoduché, tak je to veta, že jednoduché riešenia väčšiny z nich neexistujú a dotyční politici "tvrdej ruky" si len chcú siláckymi rečami prilákať voličov. Na prvý pohľad menej jednoduchou a celkom určite nie rýchlou, ale dlhodobou je cesta podpory rómskych aktivít a iniciatív. Poriadok na košickom Luníku 9 nedokázala roky urobiť polícia, rómske poriadkové hliadky však áno. V Kolárove sa z iniciatívy primátora Imricha Tótha vytvorila paleta rómskych združení. Zatiaľ čo na prvoligových štadiónoch sú bitky a šarvátky vcelku na dennom poriadku (často ich vyvolávajú "hejslovensky" naladení skíni), rómske združenie Dankó Pištu organizovalo v Kolárove turnaj regionálnych rómskych družstiev vo futbale, celá akcia prebehla kultúrne a bez jediného incidentu.

Nadácia Inforoma (pochádza z nej súčasná splnomocnenkyňa vlády pre rómsku problematiku Klára Orgovánová) dlhé roky prevádzkuje materské škôlky v najchudobnejších osadách. Hoci takéto aktivity v porovnaní so siláckymi rečami o ráznych riešeniach problémov rómskeho etnika vyznievajú málo významne, v skutočnosti ukazujú cestu ďalej. Na to, aby Rómovia mohli riešiť svoje problémy sami, musia získať späť svoju identitu a svoju intelektuálnu elitu. Pokusov o "rozpustenie" rómskeho etnika v slovenskom národe už bolo dosť a evidentne neuspeli. A cesta čistej represie vedie namiesto riešenia problému k zbytočnej eskalácii etnických konfliktov balkánskeho typu.

Autor (1980) je študent Právnickej fakulty UK Bratislava

Ich spravodlivosť nikdy nezaujímala a nezaujíma ich ani teraz. Čo čakáte od komunistov?

Poslanec za KDH Vladimír Palko, ktorý obvinil SDĽ zo zodpovednosti, že trestný čin zavlečenia M. Kováča ml. zrejme nebude nikdy potrestaný. Pravda, 4. júla 2001

Radšej nemať reformu, než mať zlú.

Poslanec za SMK Pál Farkaš. Práca, 4. júla 2001

Sklamal ma, nechápem, ako tak rýchlo mohol prevrátiť kabát.

Predseda SMK Béla Bugár na adresu M. Dzurindu v súvislosti so schválením ôsmich VÚC. Národná obroda, 6. júla 2001

Maďari už vyskakovali viackrát, a nič sa neudialo.

Reakcia jedného z ľavicových poslancov na iniciatívu SMK vystúpiť z vlády. Národná obroda, 6. júla 2001

Čo také pre nás urobili? Ja mám sedmtisíc, no rodinu z toho neuživím. Zato z našich odborových funkcionárov sú biznismeni.

Sťažnosť zamestnanca firmy Chirana Medical zo Starej Turej na činnosť odborov. Národná obroda, 7. júla 2001

Odfoťte ma s Eričkom, Diana už o chvíľu nebude dôležitá.

Podnikateľ Jozef Majský po promóciách svojej ženy Diany Dubovskej a syna Erika Majského. Nový čas, 7. júla 2001

Reforma verejnej správy ohrozila stabilitu vládnej koalície. Po minulotýždňovom rokovaní o počte vyšších územných celkov (VÚC) pohrozila SMK opäť odchodom z vlády. Parlament totiž schválil model 8+8, namiesto vládou navrhovaných dvanástich VÚC. Pri tomto hlasovaní sa dokonca k časti koalície pridala aj opozícia. Proti ôsmim VÚC boli poslanci za SMK, KDH, traja nezávislí konzervatívni zákonodarcovia a Ján Langoš. Poslancom sme v tejto súvislosti položili otázku: Mal by podľa vás premiér v súvislosti so schválením ôsmich VÚC vyvodiť nejaké dôsledky?

OĽga Keltošová (HZDS-ĽS): Myslím si, že premiér mal hlasovanie o tomto zákone spojiť s hlasovaním o dôvere celej vláde. Dalo sa takticky vysledovať, že sa chce na svojej stoličke udržať za každú cenu. Potvrdilo sa to potom aj pri hlasovaní, keď sa poslanci za SDKÚ pridali k HZDS, SDĽ, SOP a SNS. Mikuláš Dzurinda nezvládol svoju úlohu, nedokázal zjednotiť koalíciu a de facto stratil podporu vládnych strán. Podľa mňa by mal odstúpiť.

Jozef Prokeš (SNS): Vyvodenie dôsledkov zo strany premiéra je vecou vládnej koalície. Osobne som presvedčený, že osem VÚC je lepších ako dvanásť. Ale pre to by som určite predsedu vlády nevyzýval, aby odstúpil. Ak chce odstúpiť z vlády SMK, tak by to bola prvá pozitívna vec z ich strany.

Gyula Bárdos (SMK): Áno, samozrejme. Veď v tomto prípade išlo o druhý najzmysluplnejší projekt tejto vlády. Po účelovom spojení časti koalície s opozíciou by som ja na jeho mieste odstúpil hneď na druhý deň, alebo by som hlasovanie o tomto zákone spojil s hlasovaním o dôvere celej vlády.

Vladimír Faič (SDĽ): Podľa mňa by sa mal premiér teraz skôr sústrediť na dokončenie reformy. Jediné konzekvencie by sa mai vyvodiť voči tým, ktorí sa diskvalifikovali pri posunutí reformy do štádia ďalšej prípravy. Myslím tým SMK a KDH.

Otázka týždňa

Ak by parlament minulý týždeň neschválil počet vyšších územných celkov (VÚC), zabrzdil by sa podľa vás celý proces reformy?

Michal Sýkora, predseda Združenia miest a obcí Slovenska: Absencia rozhodnutia o počte VÚC nebola hlavnou príčinou zabrzdenia reformy verejnej správy. Samotný počet celkov je väčšmi formálnou stránkou. Skutočnú "brzdu" vidieť v tom, že stále chýbajú rozhodnutia o kompetenciách a o decentralizovanom spôsobe financovania. Až zásadná zmena v týchto dvoch otázkach sa môže označovať za reformnú zmenu. Kedy k nej skutočne príde, je otázne, preto ani na položenú otázku neviem odpovedať jednoznačne. ZMOS dlhý čas presadzoval názor, že sa forma dá určiť až po definovaní obsahu. Zákony sa teda mali prerokúvať súčasne alebo v obrátenom garde, ako sa to v skutočnosti udialo. Teraz totiž hrozí, že celky síce budú, no nebude jasný ich obsah.

"Vôbec nás nevypočúvali, len nás neustále bili, kopali, udierali obuškami. K hlave mi prikladali pištoľ a keď som od bolesti kričal, aby ma radšej zastrelil, povedali, že je na mňa škoda guľku a bili ma ďalej. Trvalo to od štvrtka večera do piatku rána. Celých dvanásť hodín neprestali." Nejde o úryvok z nepodareného amerického thrilleru o genstroch, ale o svedectvo Róberta Sendreia. Spolu s otcom a bratom ho policajti odviezli do Rimavskej Soboty, kde ich na zadnej chodbe priviazali k radiátoru a tĺkli celú noc, až kým 51-ročný Karol Senderei nevypustil dušu. Podľa doterajších informácií malo toto "vypočúvanie" predohru u iných verejných činiteľov - starostu obce a jeho syna, akože ináč, príslušníka Policajného zboru SR. Nech už je pozadie ich sporu akékoľvek, je to strašné, keď si ktokoľvek a kdekoľvek - či v autobuse alebo na policajnej stanici - vezme zákona do svojich rúk. Pritom zďaleka nejde o prvý prípad rasisticky motivovanej vraždy, nech už bude akokoľvek právnicky definovaná. Až exminister vnútra Gustáv Krajči ako prvý vládny činiteľ vôbec priznal, že k takému čosi u nás dochádza. Pritom aktivisti protirasistických iniciatív už dávnejšie disponovali zoznamami policajtov, ktorí sa osobne alebo ich synovia bratríčkujú so skínmi, členmi neofašistických svoriek a ďalšími obdobnými elementmi. Akosi ľahostajne sledujeme blahosklonnosť časti štátneho aparátu k tzv. mäkkému rasizmu a zakrývanie toho "tvrdšieho" bez toho, aby boli vinníci exemplárne potrestaní. Nerozčúli nás ani verejný potlesk xenofobickým výkrikom viacerých ústavných činiteľov. Nuž sa nečudujme, že sa tieto prejavy budú častejšie opakovať, že Rómovia budú utekať na Západ, že nás Rada Európy bude kritizovať za ich diskrimináciu, ako tomu bolo zhodou okolností akurát minulý piatok. Už sa nemôžeme spoliehať, že sa niekomu niečo podarí ututlať v Magnezitovciach, Rimavskej Sobote, či v Bratislave. Avšak nie pre ostatný svet, ale ak to úprimne myslíme s princípmi demokracie a humanizmu, tak pre vlastné svedomie sa musíme sami seba spytovať, či ostaneme naďalej ľahostajní.

Hovoriť je striebro...
Marián Repa

Poučení z minulosti sme si už akosi zvykli na žonglovanie politikov s číslami. Azda nik nezabudne na Mečiarov výrok, že z Ruska priniesol stotisíc pracovných miest, či na Dzurindove predvolebné sľuby o dvojnásobných platoch. Dnes sa už nad tým iba pousmejeme. Súčasná vládna koalícia síce už s takýmito prehnanými sľubmi nežongluje, aj keď sa jej niekoľko akrobatických kúskov podarilo. Neustále sa hovorí o príleve zahraničného kapitálu a investíciách. Okrem privatizácii bánk (do ktorých sa však predtým muselo naliať obrovské množstvo financií) to však s výstavbou podnikov "na zelenej lúke" až také ružové nie je. Pred časom sa viedli vášnivé debaty o výstavbe automobilovej továrne na východnom Slovensku. Nemecký koncern BMW tu mal záujem vybudovať novú prevádzku. Údajne sme patrili medzi najhorúcejších kandidátov. Predstavitelia automobilky viedli rozhovory aj so zástupcami nášho ministerstva hospodárstva. Keďže boli na neoficiálnej úrovni, nebol z nich ani žiadny konkrétny výstup pre médiá. Jeden z ministerských úradníkov si však pustil "hubu na špacír", a tak sme sa spomedzi okruhu uchádzačov vylúčili sami. Ako hovorí slovenské príslovie: "Ešte vlka nechytili a už na jeho kožu pili." O tom by iste vedel rozprávať napr. exminister Ladislav Pittner. V súčasnosti má najväčšiu šancu prilákať investície bavorskej automobilky české mesto Kolín. V novej fabrike, za miliardu mariek, nájde zamestnanie až 10 000 pracovníkov. V hre sú aj ďalšie štyri mestá v Nemecku a vo Francúzsku. Nemeckí odborári z IG Metall by BMW radi videli v Lipsku. Avšak ako uviedol denník Süddeutsche Zeitung v prospech Kolína v ČR hovoria najmä finančné úspory. BMW môže v Česku ročne na platoch ušetriť až 200 miliónov mariek. Pomaly sa "zvolebnieva", a tak môžeme opäť očakávať, že budeme zavalení množstvom sľubov o stopercentne istých zahraničných investíciách, samozrejme, v prípade ak bude do vlády zvolený ten-či onen politik. Niekedy je však lepšie počúvať tých, čo mlčia, ale konajú.