Slovo / O trendoch





	Vývoj sa nedá zastaviť \| Potrebujeme novú perspektívu

	Niekoľko poznámok ku knihe Marx naruby Vývoj sa nedá zastaviť Jaroslav Fidrmuc V súčasnosti je aj medzi ľavicovými politikmi intelektuálmi veľmi málo tých, čo by sa otvorene hlásili k marxizmu. Ak sa niektorý politik otvorene prizná k marxizmu, ihneď sa stane predmetom nevyberaných útokov. Stačí potom označenie, že "vyťahuje Marxa zo skrine", bez akejkoľvek ďalšej argumentácie. Nie je to jav typický iba pre Slovensko. Podobne je tomu i v ďalších krajinách, ktoré v tzv. reálnom socializme zažili pokus o realizáciu marxistických koncepcií vo vlastnom vývoji. Otvorené vyznanie sa z marxizmu vymizlo aj z programov sociálne demokratických strán, inklinujúcich čoraz viac skôr k pravicovej politike (Labour Party Tonyho Blaira), hoci v niektorých z týchto krajín (menovite v Rakúsku) v sociálnej demokracii zvíťazilo ľavicové krídlo - ale v strane, ktorá utrpela porážku vo voľbách. Spätný prechod Marx ako jeden z najvýznamnejších mysliteľov všetkých čias zostal výslovne uznávaný skôr len v ľavicovo-liberálnych teóriách a ich predstavitelia občas nezabudnú upozorniť (J. Galbraith v známej polemike s O. Šikom), že sú marxistickejší ako bývalí teoretici tzv. reálneho socializmu. Napriek tomu Marxovu koncepciu nevyhnutného zániku kapitalizmu v dôsledku pôsobenia jeho vlastných vnútorných zákonov vývoja nedarí celkom vyvrátiť. Dokonca veľká časť, ba azda až väčšina obyvateľstva postkomunistických štátov je tej mienky, že sa mala lepšie za socializmu, aj s jeho nedostatkami a deformáciami. Hoci marxizmus má vo vyspelých krajinách minimálne sympatie, badať záujem dozvedieť sa viac o tom, ako prebieha v postkomunistických štátoch spätný prechod od socializmu ku kapitalizmu a aké sú jeho výsledky. Vytvorilo to spoločenskú objednávku - napísať knihu Marx na ruby (Marx inverted), s podtitulom Nevyhnutný prechod od komunizmu ku kapitalizmu: Teória, história a svedectvo zo šiestich krajín. Jej autormi sú dvaja americkí profesori ekonómie - Patricia Dillon a Frank C. Wykoff, s okruhom ďalších 11 spolupracovníkov analyzujúcich posledné desaťročie v Bulharsku, Česku, Estónsku, Maďarsku, Rusku a Slovensku. Päť reforiem Cieľom tejto práce je postaviť proti Marxovej teórii celkom opačnú koncepciu Fridricha Hayeka o nevyhnutnosti kolapsu komunizmu a doložiť ju svedectvom vývoja posledného desaťročia v uvedených šiestich štátoch. Výber týchto krajín nebol náhodný. Do svedectva o spätnom prechode ku kapitalizmu nebolo vhodné zaradiť Poľsko, ktoré iba čaká kapitalizácia prevažujúceho malovýrobného sektoru, najmä v poľnohospodárstve, a tým menej krajiny bývalej Juhoslávie, kde minulé desaťročie bolo až do vojnových útrap vzplanutím nacionalizmu. Vážne problémy s nacionalizmom má i Lotyšsko a Ukrajina a celkom osobitné problémy ázijské krajiny - Čína, Vietnam i ďalšie. Z tohto hľadiska výber uvedených šiestich štátov je výberom krajín s relatívne čistou transformáciou. Spätný prechod ku kapitalizmu autori na základe skúseností z analyzovaných krajín rozdeľujú na päť všeobecných ekonomických reforiem: 1. cenovú liberalizáciu, 2. privatizáciu vlastníctva, 3. makroekonomickú stabilizáciu, 4. reštrukturalizáciu priemyslu, 5. obchodnú liberalizáciu. Do istej miery reformy na seba nadväzujú aj v časovom slede, prelínajú sa a vrcholia v obchodnej liberalizácii. Slovensko je teraz v etape, keď má v podstate už za sebou aspoň v rozhodujúcej miere cenovú liberalizáciu, dovršuje v najvýznamnejších podnikoch privatizáciu vlastníctva a hlavné úsilie dnes zameriava na makroekonomickú stabilizáciu. Reštrukturalizácia priemyslu Slovensko z väčšej časti iba čaká a obchodná liberalizácia po prijatí do OECD sa zavŕši prijatím SR za členskú krajinu EÚ. Hlbšie procesy Vo vytýčenom cieli - dokázať, že vývoj ide presne opačne, ako Marx predpokladal, je kniha na prvý pohľad veľmi presvedčivá. Čo môže pôsobivejšie vyvrátiť jeho učenie o nevyhnutnosti zániku kapitalizmu a naopak dokázať pravdivosť Hayekovho učenia než obnova kapitalizmu po desaťročiach socialistického vývoja a jeho skutočného kolapsu z imanentných vnútorných príčin? Slovensko akoby bolo zvlášť výrazným príkladom takéhoto vývoja, keď napr. po takmer úplnej likvidácii živnostníkov sa títo v súčasnosti znovu podieľajú 58 percentami na tvorbe HDP a až 60 percentami na zamestnanosti. Slovensko pritom dosahovalo mimoriadne rýchle tempo rozvoja a predpokladá sa, že po dočasnom spomalení sa už začína tento rozvoj zasa zrýchľovať. V knihe však ide len o výber faktov potvrdzujúci vývoj "Marxa na ruby". Naviac ide o javy relatívne povrchné a dočasné. Aj tak však v tomto desaťročí spätného prechodu ku kapitalizmu niektoré hlbšie procesy zarážajú: znižovanie tempa hospodárskeho rozvoja po využití jeho rezerv ešte zo socialistického obdobia a nárast masovej nezamestnanosti bez reálnych perspektív jej skorého rapídneho zníženia, nárast vnútornej i zahraničnej zadĺženosti do krajných medzí, ktoré je ekonomika ešte schopná uniesť, a najmä výpredaj ekonomiky, národného bohatstva akumulovaného generáciami bez toho, aby sa životná úroveň obyvateľstva za toto desaťročie pozdvihla. Špirálový vývoj Niekedy sa táto situácia vysvetľuje tak, že treba len prekonať "slzavé obdobie" prechodu ku kapitalizmu a potom bude dobre. Spomínané tranzitívne krajiny (a osobitne Slovensko) však zatiaľ využívajú na ceste ku kapitalistickému vývoju lacnú pracovnú silu, ešte dotovanú štátom a relatívne vysoko kvalifikovanú pochádzajúcu ešte zo socialistického obdobia, podobne aj lacnú energiu, dopravu a pozemky. Len čo sa však tieto komparatívne výhody vytratia, kapitál presunie svoju produkciu ďalej, kde tieto komparatívne výhody ešte sú. V Maďarsku daný pohyb už pomerne výrazne prebieha, začal už aj v ČR, len Slovensko s relatívne najnižšími nákladmi, lacnejšou energiou a lacnosťou ďalších zložiek produkčných nákladov to zatiaľ ešte nepociťuje. Na otázku, čo bude potom, odpovedajú inšpirátori takéhoto vývoja slovami: "Musíme toto obdobie využiť." (Ing. A. Richter, splnomocnenec vlády SR pre automobilový priemysel, Hospodárske noviny, 19. júna 2001). Dokonca už aj najkonzervatívnejší britský denník The Times sa s obavami pozastavil nad takýmto vývojom v krajinách strednej a východnej Európy. Riešenie nevidí ani v prijatí týchto krajín do EÚ. Naopak kritizuje i predvstupový proces týchto štátov, ktorý podľa neho zlyháva aj preto, že "chudobné krajiny sú v jeho dôledku ešte chudobnejšie". Takto však len opakuje skoro doslova Marxove závery. V skutočnosti vývoj v strednej a východnej Európe (a osobitne v najčistejšej podobe v šiestich analyzovaných krajinách) môže byť, a ako s obavami konštatujú Times, už aj je, dôkazom platnosti Marxových základných téz. Vývoj pritom ide podľa Hegelom odhaleného zákona negácie negácie po špirále. Kapitalizmus svojím vlastným vnútorným vývojom speje k zániku a zospoločenšteniu ekonomiky. Aj malé podniky sa postupne stávajú v sieťovej ekonomike len bunkami tohto zospoločenšteného ekonomického systému. Tzv. reálny socializmus bol negáciou vývoja kapitalizmu 20. storočia, jeho nedostatkov. Vyústil v totalitný systém a jeho ďalšou nevyhnutnou negáciou bol kapitalizmus na kvalitatívne vyššej úrovni, s rozsiahlym a účinným protimonopolným zákonodarstvom, ale aj značným zospoločenštením ekonomiky. Vývoj sa však zastaviť nedá a pokračuje ďalšia negácia negácie. V krajinách strednej a východnej Európy môže byť v tomto smere obzvlášť rýchly. Autor (1932) je ekonóm a publicista


	Demokracia vo svojej podstate nie je sociálna Potrebujeme novú perspektívu Vladimír Dančišin "Potrebujeme idealistov, ktorí vedia myslieť, a realistov, ktorí vedia snívať. Výsledok nebude dobre prepracovaný a uhladený projekt - bude to nový pohľad na svet." Ignacio Ramonet. Za posledných 20 rokov (najmä po roku 1989) sa viac ako 100 krajín vymanilo z komunistického, militantného resp. ďalšieho z autoritárskych režimov a nastúpilo cestu k nastoľovaniu demokracie. V súčasnosti sa väčšina štátov hlási k demokracii, hoci veľká časť svetovej populácie ešte stále žije v krajinách s totalitným režimom - predovšetkým "vďaka" Číne. Z hľadiska otázky budovania sociálneho štátu je rovnako dôležité skonštatovať, že takmer všetky bohaté krajiny sveta sú demokratické. Je nevyhnutné zamyslieť sa nad kompatibilitou sociálneho štátu a demokracie, a nad potrebnosťou či nepotrebnosťou hľadania alternatív, ktoré by poskytli iný, nový pohľad na staré problémy. V tomto prípade treba pozornosť zamerať len na esenciu demokracie, to znamená na jej podstatu "neonálepkovanú" rôznymi adjektívami ako napr. parlamentná demokracia, prípadne sociálna, priama, "slovenská", "americká" a pod. Zámerom je nenazerať na demokraciu cez jej normatívny aspekt (aká by mala byť). Pre úplnosť je treba dodať, že takáto "bezadjektívna" demokracia v praktickej podobe neexistuje, ale na ilustrovanie jej vzťahu k sociálnemu štátu je, pravdepodobne, najvhodnejšia. Nič nie je dokonalá Demokrati veľmi často a v rôznych súvislostiach parafrázujú notoricky známy výrok Winstona Churchilla o tom, že demokracia nie je síce dokonalý systém, ale nič lepšie sme zatiaľ nevymysleli. Na jednej z mála vecí, na ktorej sa zhodnú ako kritici, tak aj zástancovia demokracie, je prvá časť Churchillovho výroku (demokracia nie je dokonalý systém). Jeho druhá časť (nič lepšie sme zatiaľ nevymysleli) je problematickejšia, najmä pre to, že v sociálno-politickej teórii sa objavilo niekoľko alternatív, ktoré sú vo svojej podstate "lepšie" ako demokracia, ale ich nedostatok spočíva v tom, že nie sú realizovateľné v praxi - napr. "demarchia" Johna Burnheima), anarchisticko-utopické alternatívy anarchistov (napr. M. Bakunina, E. Malatestu), prípadne alternatívy N. Chomského alebo činnosť Svetového sociálneho fóra (World Social Forum). Problém nerealizovateľnosti týchto alternatív v praxi je v apriórnej skepse, ktorá tkvie v presvedčení, že každá spoločnosť má a bude mať svoje problémy, ktoré nebude môcť vyriešiť v rámci existujúcej štruktúry tej-ktorej spoločnosti, a že každá alternatíva len posunie problémy z jedného miesta na druhé. Na tomto mieste je treba zdôrazniť, že rozlišujeme "reformnú" alternatívu, ktorá je chápaná ako principiálne odlišná až kontradiktórna eventualita k pôvodnej alternatíve, a od "optimalizačnej" alternatívy, ktorá pôsobí ako optimalizačný mechanizmus v rámci každej spoločnosti. Distributívna nerovnosť Demokratický optimalizačný proces (niekedy označovaný ako demokratická konsolidácia, ktorá sa vo všeobecnosti chápe ako proces, ktorý sa spolupodieľa na posilnení demokratických pravidiel najmä v "nových" demokraciách) zahŕňa implementovanie demokratických hodnôt. Mnohé sú v praxi takmer neuplatniteľné - predovšetkým ak hovoríme o rovnosti. Zástancovia demokracie definovali kategóriu rovnosti ako rovnosť príležitostí a rovnosť v sociálnych vzťahov, kde si každý zaslúži rovnaký rešpekt, teda nie ako rovnosť majetku alebo rovnosť moci. Takéto definovanie kategórie rovnosti je veľmi problematické. V skutočnosti sa tým obhajuje to, že sa v demokraciách, aj pod vplyvom globalizácie a iných faktorov, nedokázali v prijateľnej miere vyriešiť problémy súvisiace s distributívnou rovnosťou. Kritici demokracie poukazujú na to, že vo všetkých demokratických krajinách existujú nerovnosti v bohatstve a príjmoch, a že aj v stabilizovaných demokraciách sa nerovnosti príjmov neustále zvyšujú. Napríklad George F. Will poukázal na to, že v USA sa síce v rokoch 1954 - 1984 demokrati a republikáni striedali pri moci, ale príjem bohatších vrstiev obyvateľstva sa neustále zvyšoval (pozri tabuľka) v porovnaní s chudobnejšími vrstvami. Z globálneho hľadiska je zaujímavé pozorovať stále sa zväčšujúci rozdiel medzi najbohatšou a najchudobnejšou krajinou sveta, vzhľadom na to, že v roku 1816 bol tento rozdiel 3:1, do roku 1950 tento pomer vzrástol na 35:1, v roku 1973 to bolo 44:1, v roku 1992 až 72:1 a v roku 1995 82:1, nehovoriac o tom, že najbohatšia pätina populácie vlastní 80 % bohatstva, pričom najchudobnejšia pätina len 0,5 %. Chýba aktívna solidarita V tomto kontexte je až paradoxné, že v starovekom Grécku sa obávali demokracie pre jej priliveľký "sociálny" charakter, teda toho, že chudobní sa zmocnia bohatstva bohatých. Súčasná demokratická prax ukázala, že to nie je pravda. Vzhľadom na problémy demokracie s distributívnou nerovnosťou možno skonštatovať, že demokracia vo svojej podstate nie je sociálna a jej efektivita nestojí a nepadá na dodržiavaní zásad sociálneho štátu. Na druhej strane, demokracia vytvára relatívne veľký priestor pre tvorbu a uskutočňovanie sociálnej politiky ako aj priestor pre solidaritu a sociálne cítenie jednotlivých jej jednotlivých členov. Práve miera aktivity (nečinnosti) jednotlivcov je jeden z najdôležitejších aspektov (ne)úspešnosti budovania sociálneho štátu. Phillippe Sollers v epilógu románu Milana Kunderu Nesmrtelnost, ktorý nazval Ďábel vede bál, opísal plagát na ochranu týraných detí, na ktorom bolo zobrazené plačúce dieťa s nohou v sadre. Na plagáte bol nápis: "Díky za to, že se pletete do toho, po čem vám nic není." Tento pozitívne "znejúci" slogan s veľmi hlbokým sociálnym apelom Sollers chápe ako pokyn vnikať do súkromného života druhého človeka aj proti jeho vôli. Dodávame, že rovnako sa to dá interpretovať ako protest proti ľahostajnosti, nesolidárnosti, individualizmu a egoizmu, teda proti vlastnostiam, ktoré sú tak typické pre súčasnú realitu. Tento slogan poukazuje na krízu sociálneho štátu v každom z nás apelovaním na nedostatok solidarity a sociálneho cítenia. Demokracia nemá v sebe etatistický mechanizmus, ktorým by donútila bohatých vzdať sa peňazí v prospech chudobných, a nemá ani zakomponovaný mechanizmus, ktorým by prinútila jej členov myslieť a starať sa o druhých. Ale to neznamená, že by nám tieto problémy mali byť ľahostajné. Hľadanie reformných alternatív smerujúcich k sociálnemu štátu je, pravdepodobne, vopred odsúdené na neúspech, najmä z dôvodu podvedomého prijatia nesociálnych demokratických pravidiel prejavujúcich sa nezáujmom o iných, ale neprepracované a neuhladené projekty môžu vykresliť nový pohľad na svet, ktorými sa minimálne vyjadrí nespokojnosť s daným stavom. Autor (1976) je asistent na Katedre politológie FiF Prešovskej univerzity