Utajené rokovanie premiérov o spojení štátov
Znovuobnovenie Česko-Slovenska?

ZEMAN: Počúvaj, Miki, chcem sa ťa už dlhší čas opýtať na jednu dôležitú vec, ktorá mi niekoľko mesiacov nedá spávať…

DZURINDA: …prepáč, ale ja som si už dávnejšie všimol, že nevyzeráš najlepšie.

ZEMAN: Prosím ťa, neprerušuj ma, lebo je to veľmi dôležité, čo ti chcem teraz navrhnúť. Čo ty na to, keby sme sa dali dokopy?

DZURINDA: No, Miloš?! Až mi skoro zabehlo šampanské. Takto pred našimi manželkami?

ZEMAN: Preboha, ty si ma zle pochopil. Nemyslím nás dvoch. Mal som na mysli dať opäť dokopy naše dva štáty. Samozrejme, na princípe nejakého voľnejšieho, moderného zväzku.

DZURINDA: To mi teda odľahlo. No to je, samozrejme, iná záležitosť. Stálo by za to o tom popremýšľať. Však, Evička?

DZURINDOVÁ: Ja len ako povieš ty, miláčik. A tebe sa táto myšlienka takisto páči, Ivanka?

ZEMANOVÁ: Vieš čo, veľmi. Táto predstava ma dokonca tak rozruší, že sa mi vždy zvýši tep. Ako napríklad aj teraz. Veď len skús.

DZURINDOVÁ: Fakt. Máš ho ako osemnásťročné dievča na prvom rande.

ZEMAN: Ja by som sa, Miki, do toho nebál ísť. Myslím si, že to bude prínosom ako pre jednu, tak aj pre druhú stranu.

DZURINDA: A čo to, podľa teba, prinesie Slovensku?

ZEMAN: No, pozri sa. Stanete sa automaticky členmi NATO, do EÚ sa spoločne dostaneme oveľa skôr a aj ekonomicky určite zosilnieme. A ktovie, možno už o rok budeme spolu majstrami sveta v hokeji.

DZURINDA: No, myslím si, že hovoríš rozumne. Ale čo to prinesie vám?

ZEMAN: Ále, my toho až tak veľa nechceme. Stačí nám, že budeme mať opäť svoje Vysoké Tatry, pondelkové slovenské televízne inscenácie a trochu sa potešíme aj tomu slovenskému zlatu, ktoré sme vám museli minule vrátiť.

DZURINDA: Musím uznať, že je to naozaj korektná ponuka. Mňa si už skoro presvedčil.

ZEMAN: A teraz ostáva už len taký nepodstatný detail. Presvedčiť o tom zvyšných zhruba pätnásť miliónov ľudí.

DZURINDA: No to bude teda tvrdý oriešok. Ale myslím si, že nemusíme podliehať depresii. Stačí sa opýtať dvoch ľudí na to, akú fintu použili, keď sa im samotným podarilo tento štát pred niekoľkými rokmi rozdeliť.

ZEMAN: A bol by v tom Klaus, teda chcel som povedať čert, aby sa nám dvom nepodarilo dať opäť naše národy dokopy.

SPOLOČNE: Na zdravie!

Predvolebné pytačky a prekáračky
Dosiahne KDH v koalícii s SDSS päťdesiať percent?

V jednu vlažnú letnú noc sa v centrále Kresťanskodemokratického hnutia svietilo o niečo dlhšie ako inokedy. Teda konkrétne iba v jednej miestnosti, ale zato v tej najdôležitejšej. V kancelárii samotného predsedu. Pavol Hrušovský držal unavenú hlavu v oboch dlaniach, masíroval si pritom prstami spánky a urputne rozmýšľal. O neutešenej situácii v KDH a o nízkych predvolebných preferenciách. Ako rozmýšľal, tak rozmýšľal, ale nič rozumného vymyslieť nedokázal. Hlava mu čoraz silnejšie dunela, akoby sa chcela napokon rozletieť vo veľkom tresku. Vtom ho vyrušil nesmelý ťukot na dvere. "Klopte a bude vám otvorené," vykĺzlo mu z úst akosi mimovoľne. "Teda vstúpte," opravil svoju výzvu. Do miestnosti neistým krokom vošla akási postava. "Ach, to si ty, Jaro," s jemným úsmevom privítal expredsedu SDSS Jaroslava Volfa. "Ani ty nemôžeš spať?" "Veru, ani ja," odvetil mu ten skormútene. "Už dlhší čas ma trápi tá istá príšerná nočná mora. Sníva sa mi, že sa ráno zobudím a s hrôzou zistím, že už nie som v parlamente. A v tej súvislosti mi dnes večer napadla jedna geniálna myšlienka, ktorá vyrieši aj vaše, aj naše problémy. Viem, čo spraviť, aby sme mali spolu 50 percent v parlamentných voľbách." "Tak už vrav a nenapínaj ma," preriekol líder KDH s novou nádejou v hlase. "Je to jednoduché," pokračoval víťazoslávne Jaroslav Volf. "Vytvorme koalíciu a keď dáme dokopy vašich päť percent s našou nulou, budeme mať spolu 50 percent." "Ach," ticho vzdychol Hrušovský a sklamane klesol opäť na stoličku. "Vieš čo, Jarko, choď ty radšej domov a zober si niekoľko dní dovolenky." "Azda sa ti môj nápad nepáči?" prekvapene zareagoval bývalý šéf sociálnych demokratov. "Ale áno, len ťa už predbehol s takým istým návrhom Ľudovít Kaník. Musel si ho stretnúť na schodoch. Tiež som ho poslal do postele." Keď sa za skormútene odchádzajúcim návštevníkom konečne zavreli dvere, pristúpil predseda kresťanských demokratov k otvorenému oknu, zahľadel sa prenikavo na hviezdnu oblohu a bolestne zašepkal: "Pane Bože, prečo si ma opustil?"

Miesto pre: Monológ s Vojtechom Tkáčom

Áno, ja na tom trvám. Terajší premiér Mikuláš Dzurinda naozaj, podľa mňa, vstúpi do histórie len jednou časťou svojho tela, a to práve jazykom. Áno, ja si uvedomujem, že ho prijal aj americký prezident George Bush, ale možno práve pre tú časť tela, ktorú som spomínal. Veď to predsa nie je možné, toľko nasľubovať. Veď to sme nedokázali ani my za oveľa viac rokov vládnutia. A to je už čo povedať. Že vraj dvojnásobné platy. To my, keď sme niečo sľúbili, tak sme to aj dodržali. Veď sa len spýtajte takého Šaniho Rezeša. Alebo množstva iných úspešných privatizérov. Čo dvojnásobné, x-násobné platy sme im dokázali zabezpečiť. A koľko len premiér natáral, ako vyrieši kriminalitu a pozatvára toho alebo hentoho. A výsledok? Rozprávkari Ivor s Pittnerom sú už na zaslúženom odpočinku a tí stíhaní odpočívajú tiež, ale niekde na pláži pri mori. To keď sa mi dostaneme opäť k moci, to ešte len bude divoký západ. "Prepad v Elektre" bude iba slabým juhoamerickým telenovelovým odvarom. A trápne poznámky Mikiho Dzurindu, že náš Vladimír Veľký už so mnou aj tak nepočíta? To je len číra závisť. Náhodou, mňa si náš predseda veľmi váži. A to, že občas proti nemu s Olinkou Keltošovou vystupujem, to je iba tak naoko. Aby sa nepovedalo, že v HZDS vládne diktatúra proletariátu, chcel som povedať diktát jedného vodcu. To je taká finta, ktorú náš múdry predseda vymyslel. Lepšie je vytvoriť si vlastnú a kontrolovateľnú opozíciu, ako riskovať, že raz vznikne tá naozajstná, ktorá môže potom narobiť neplechu. A všimnite si, ako šikovne to náš predseda robí na domácej politickej scéne. Tu niečo utrúsi o povolebnej spolupráci, tam niečo "potára", a už je tu rozruch. Pichne palicou do mraveniska a pobavene pozoruje, ako tie mravce splašene pobehujú sem a tam. Veď náš Vladko je vlastne taký jeden veľký maják. Niektorí idú len za jeho svetlom a iní sa mu zase snažia zo všetkých síl vyhnúť. Tak či tak, reguluje jedných i druhých. Pamätajte moje slová. Čakajú na nás zlaté časy. Po budúcich parlamentných voľbách sa nebudete stačiť čudovať. Ku klasickým trom pilierom demokracie, teda vláde, parlamentu a súdom, pribudne štvrtý a najdôležitejší, čiže Vladimír Mečiar. Generálny tajomník NATO vložil do spiaceho Golema guličku a oživil ho. Páni a dámy, Golem sa vracia.

Na telo s Pavlom Ruskom

Nedávno ste boli na ustanovujúcom kongrese Aliancie nového občana (ANO) jednomyseľne zvolený do funkcie predsedu. Azda ste si dali hlas aj vy sám?

ANO.

Sľúbili ste, že nebudete mediálne zneužívať televíziu Markíza na propagáciu vašej strany. Trváte na svojom sľube?

ANO.

Myslíte si, že môžete v najbližších parlamentných voľbách dosiahnuť podobne úspešný výsledok ako váš taliansky kolega, mediálny magnát Silvio Berlusconi?

ANO.

Teda si trúfate byť aj slovenským premiérom?

ANO.

Predpokladáte azda, že by vám páni Robert Fico a Vladimír Mečiar ustúpili?

ANO.

Aj o tom ste s pánom Mečiarom rokovali na tom povestnom stretnutí pri lokšiach a husacine?

ANO.

Vyhlasujete, že tento váš nový politický subjekt financujete najmä z vlastných peňazí. Vylučujete možnosť, že by niekto, podobne ako to bolo v kauze Markíza-Gamatex, prišiel a vašu hračku, pardón stranu, vám jednoducho zobral?

ANO.

Váš názov je Aliancia nového občana. Tými novými občanmi budete vy, alebo ich chcete vytvoriť z nás, ostatných?

ANO.

Majú to byť občania na spôsob amerických seriálov, ktoré v značnom množstve vysiela vaša televízia?

ANO.

Pán predseda, ako tak pozerám na monitor, váš boj s verejnosťou sa skončil nerozhodne. Jedného občana, teda seba, ste presvedčili a jedného, čiže mňa, bohužiaľ, nie. Ďakujem, že ste prijali naše pozvanie.

ANO.

Začuli sme na kare
Na pohrebe SOP

R. SCHUSTER: Tak sme sa tu teda zišli v tejto smutnej chvíli. Veru, neveril by som, keď som svoju milovanú SOP-ku zakladal, že raz budem takto smutne sedieť na jej pohrebe.

P. HAMŽÍK: Tak moment, Rudo. Po prvé, akú moju a aké ja zakladal. Na mňa si zabudol? A vyprosím si takisto slovný termín pohreb. Som ochotný akceptovať maximálne výraz klinická smrť. Telo sa síce už nehýbe a nejaví známky života, ale kým mozog, teda ja, pracuje, tak treba dúfať.

R. SCHUSTER: Ty si ma, Paľo, nikdy nebral vážne. Aj keď som ja bol predseda, správal si sa, ako keby si ty tomu šéfoval. Vždy si ma považoval iba za starého a unaveného dôchodcu.

M. MESIARIK: Nehádajte sa, chlapci. Ľudia, teda voliči na nás pozerajú a čo si pomyslia, keď začujú, že sa hádame? Veď sme predsa Strana občianskeho porozumenia.

I. PRESPERÍN: Ty si bol, Marián, vždy len naivný idealista. Akéže porozumenie? To sa končí vždy pri delení koláča. A nemyslím tým žiadny makovník, však Rudo?

R. SCHUSTER: Aj tak si myslím, že sa to nemuselo tak zle skončiť. Paľo, nehnevaj sa, ale vidím v tom aj tvoj diel viny. Preferencie výrazne poklesli najmä za tvojho predsedovania.

P. HAMŽÍK: Ja som vedel, že to nakoniec všetko zvalíte na mňa. Lenže ja som nemohol byť sám sopka. Všetci ste sa na mňa vykašľali a ja som musel soptiť sám. Tak sa nečudujte, že som napokon vyhasol.

I. PRESPERÍN: Lenže pravda je aj to, že ty si, Paľo, nikoho k ničomu poriadne nepustil, aby ti náhodou nevznikla časom konkurencia.

P. HAMŽÍK: A ty si sa zase staral o všetko možné, len nie o SOP-ku. Ako podpredseda si bol úplne nepoužiteľný.

M. MESIARIK: Ale no tak, mládenci. Načo také tvrdé slová. Radšej by sme už niečo mohli zahryznúť. Čo ešte nenesú tie obložené misy?

R. SCHUSTER: Ako môžete v takejto chvíli myslieť na jedlo? Apropó. Paľa ste tu niekde nevideli?

M. MESIARIK: Ale veď sedí pri tebe, Rudko.

R. SCHUSTER Nemám na mysli Hamžíka, ale Rusko, teda Ruska. Spomínal, že sa možno zastaví. Aj s televíznym štábom.

I. PRESPERÍN: No hádam by sa aj patrilo. Keď bol pri pôrode ako pôrodná baba, tak by hádam mohol niečo povedať aj nad otvoreným hrobom.

M. MESIARIK: ANO.

I. PRESPERÍN: Som rád, že aspoň niekto so mnou súhlasí.

M. MESIARIK: Nie. Ja som len chcel povedať, že on je už šéfom ANO.

P. HAMŽÍK: Vážení priatelia, áno. Je to tak. Nechceli ste ho prijať do SOP-ky, tak on vstrebal SOP-ku do seba. Len aby si raz nepýtal sódu bikarbónu.

R. SCHUSTER: Netreba však hneď podliehať skepse, priatelia. Do volieb je ešte stále niečo vyše roka…

P. HAMŽÍK: …a vo volebnej kampani už niečo vymyslíme, aby sme voliča presvedčili, že je ešte toľko oblastí v spoločnosti, kde sa dá zabezpečiť obrovská kopa našich sľubov.

VŠETCI: Občania, česť vašej nehynúcej pamiatke!

Rozhovor otca so synom
Nájdu HZDS a Smer spoločný smer?

R. FICO: Chcel som sa s vami, pán expremiér, stretnúť...

V. MEČIAR: Vynechajte to ex.

R. FICO: Aké ex?

V. MEČIAR: Neoslovujte ma pán expremiér, ale pán premiér.

R. FICO: No moment. Premiér ste predsa boli v minulosti?

V. MEČIAR: A budem opäť v budúcnosti! A v budúcnosti veľmi blízkej. Takže by som poprosil bez toho ex.

R. FICO: Ja len, či to nie je predčasné. Nehovoriac už o tom, že nie ste jediný, kto si robí zálusk na túto funkciu.

V. MEČIAR: Vidíte, pán Fico, a to je váš problém. Ste mladý, ste šikovný, ste ambiciózny, ale prečo chcete byť Mečiarom? Flašík možno spraví z vody Coca colu, ale druhého Mečiara nevyklonuje z nikoho. Originál je vždy originál a kópia zostane vždy len kópiou. Ale skoro som sa vás zabudol opýtať, či si nedáte kávu.

R. FICO: A je to tu. Iných ponúkate lokšami a husacinou a mňa iba obyčajnou kávou.

V. MEČIAR: Buďte si istý, že to bude ale poriadne silná káva, po ktorej nezaspíte niekoľko nocí.

R. FICO: Nestrašte, pán premiér.

V. MEČIAR: No vidíte. Už ste si zvykli.

R. FICO: Ale musíte si predsa uvedomiť, že vás západný demokratický svet vo funkcii premiéra neakceptuje.

V. MEČIAR: To sú len také bla-bla-bla. Generálny tajomník NATO sa vyjadril jasne, že ja už nie som prekážkou vstupu. Veľmi dobre si uvedomujú, že iba ja mám silu na to, aby som presvedčil väčšinu obyvateľstva.

R. FICO: Ale veď ste predsa vždy boli proti. Čo sa to s vami stalo?

V. MEČIAR: Čo by sa malo stať? Jednoducho som pochopil, že už nemám žiadneho relevantného politického súpera na našej scéne. Úroveň našej domácej ligy mi už nepostačuje, a tak som sa prihlásil do tej európskej. A myslím si, že prvý zápas som už vyhral.

R. FICO: Musím protestovať. To ani môj Smer nepovažujete za silného protivníka? Veď vás ako strana percentami doháňame a ja osobne mám dokonca viac ako vy.

V. MEČIAR: Prosím vás, pán Fico. Ja vás beriem ešte len ako mladého talentovaného športovca v juniorskej lige. Veď by som vám mohol byť otcom.

R. FICO: No aj o tom som s vami chcel hovoriť. Prečo ma stále urážate? Minule ste povedali, že vaše deti sú, na rozdiel odo mňa, vydarené.

V. MEČIAR: Musel som vám predsa pred televíznou verejnosťou trochu zraziť hrebienok. Ale ináč moje deti sú naozaj vydarené.

R. FICO: Čo sa ale o vašich doterajších frajerkách nedá povedať. Tam ste mali akosi zlý vkus.

V. MEČIAR: Vidíte, a takto neustále vyrývate. A potom sa čudujete, že vás občas musím umravniť. Ale aby som bol férový, ja si uvedomujem vašu určitú silu, no vy si uvedomte, že ja nepotrebujem do budúcej vlády silného partnera. Radšej zoberiem niekoľko slabších a tých potom ľahšie rozleptám a ovládnem. Vidíte, ako to funguje? Stačí jedno vyhlásenie, s kým plánujeme vytvoriť koalíciu, a už je v mravenisku živo. Myslíte si, že ja by som šiel niekedy s Dzurindom do vlády? Ale pozrite, ako im išli percentá dole, keď som takúto možnosť len naznačil. To je taktika, pán Fico. Vy buďte radi, že som ešte nespomenul Smer a že na vás útočím. Len pekne trénujte v našej slovenskej lige, aby ste zosilneli a mali pevný stisk ruky a možno sa raz dostanete aj do tej európskej. Dúfam, že ja už vtedy budem hrať v tej slávnej NHL. Môj skaut Rudo Žiak mi v Amerike minule hľadal nejaké angažmá a zdá sa, že bol úspešný. Takže dopite kávu, pán Fico. Dúfam, že nebola až taká silná a nezabudnite odo mňa srdečne pozdraviť pána Flašíka a pani Beňovú.

Exkluzívne s premiérom
Miesto pre jednu otázku

Pán premiér. Do parlamentných volieb zostáva niečo vyše roka. Vaša vláda síce ešte stále funguje, no za ten čas prešla množstvom otrasov a nepodarilo sa naplniť veľa vecí z toho, čo ste občanom aj vy osobne sľúbili. Ako teda plánujete predstúpiť pred ľudí s odpočtom svojej činnosti a najmä nereálnych sľubov, napríklad o dvojnásobných platoch?

M. Dzurinda: O čo vám ide, pani redaktorka? Prečo takto staviate otázku? Prečo nevidíte to pozitívne okolo seba? No veď sa len rozhliadnite okolo seba. Slniečko nám krásne svieti, vtáčiky veselo spievajú, tam po ceste idú ľudia spoločne a hrdo na poštu po podporu. To veru za predchádzajúcej vlády nebývalo. Ale napriek jasnej provokácii (z ktorých ste to novín?) vám stručne odpoviem. Z globálneho hľadiska a najmä, keď vezmeme do úvahy aspekt celosvetovej expanzie termonukleárnych súradníc kataklizmatických subordinácií a ich príbuzných geopolitických akcelerácií, je tento enviromentálny jav v našich podmienkach úplne sublimujúci so všetkými koexistenčnými technológiami danej nenaplnenej, ale o to viac očakávanej paradigmatickej skutočnosti. Mohli by sme síce namietať, že odhad analogicky a periodicky sa vyskytujúcich abnormálnych javov je nerezistentný s postmolekulárnymi syndrómami energetických biopolí, ale toto nás ani na chvíľu neodvedie od presvedčenia, že naše marginálne smerovanie ku krajším zajtrajškom má vo svojej najsymdromatickejšej podstate veľkú a nekontraproduktívnu zmysluplnosť. Inými slovami, bude ako nebolo, pani redaktorka. A poprosil by som tento rozhovor autorizovať.

Som odborár, kto je viac?

Že sa tým ľuďom pod tou tribúnou chce stáť. A v takej horúčave. Že nejdú radšej na pivo. Ale na druhej strane, kto by potom počúval tie naše jalové reči. Zase by nás novinári vysmiali, že na protestnom mítingu nás bolo málo. A čo my za to môžeme, že sa už ľuďom nechce demonštrovať? Nevďačníci sú to! My sa ideme zodrať v boji za ich práva a oni sú nespokojní. Dokonca hromadne vystupujú z odborov. Neviem, kto sa ich potom zastane. Len kto sa potom zastane nás, keď nás jedného dňa poženú lopatami. Asi sa potom budeme musieť skryť do parlamentu ako väčšina našich predchodcov. Tam nám naozaj bude najlepšie. Niet nad poriadnu poslaneckú imunitu. Veru, veru.

Veru, veru. Keď sme v novembri 1989 takto podobne stáli na námestiach pod tribúnami, ani nám nenapadlo, že si ešte toľkokrát svoje odstojíme. Koniec vlády jednej strany síce nastal, ale zároveň nastal aj každodenný boj o holú existenciu. A zase len my, obyčajní ľudia, stojíme pod tribúnou a počúvame reči tých, čo stoja na nej a hovoria o svetlejších zajtrajškoch. A človek má často pocit, že aj tie tváre sú akosi podobné tým prednovembrovým. Len nám sľubujú, preháňajú nás po celom Slovensku a výsledok minimálny. Im na tribúne je dobre. Platy majú ako poslanci a reči tiež. Aby sme raz aj ich nehnali s lopatami. Už ani štrnganie kľúčov nepomôže. Alebo je tu ešte lepší nápad. Pôjdeme na pivo a necháme odborárskych predstaviteľov, nech tie svoje reči počúvajú sami.