„Vojna proti terorizmu“ je pokračovaním studenej vojny inými prostriedkami

Nekonečný príbeh pomsty

Michal Polák

Keď dve unesené lietadlá pred rokom doslova vymazali Svetové obchodné centrum z mapy, znamenalo to z ľudského hľadiska katastrofu, akej opakovanie dúfajme tak skoro nezažijeme. Katastrofu pre tritisíc ľudí, pochovaných v jeho troskách, pre ďalšie desaťtisíce ich príbuzných, pre milióny Američanov – ale aj pre každého ľudsky cítiaceho človeka na svete. Iste aj to ovplyvnilo amerického prezidenta Georgea Busha, aby vo svojich prvých reakciách nazval tieto udalosti „zločinom proti ľudskosti“.

Za zločiny sa však musia zodpovedať konkrétni ľudia a musia byť súdení spravodlivým súdom. Ba čo viac, museli by pred ním dostať možnosť obhajoby – a tým aj príležitosť vysvetliť celému svetu svoje konanie. A hoci niet pochýb, že by ich súdili a odsúdili, dostali by tak možnosť poukázať na iné zločiny proti ľudskosti – tie, ktorých sa dopustila súdiaca veľmoc.

Preto sa od slov o zločinoch prešlo veľmi rýchlo k hodnoteniu strašných udalostí ako „vojnového činu“. To bola chvíľa, keď sa svet skutočne hlboko zmenil. Jeho určujúcim prvkom sa zrazu stalo rozdelenie na teroristov a tých, ktorí proti nim bojujú. Tretí postoj, ako je známe, údajne neexistuje. „Buď ste s nami, alebo proti nám,“ vyhlásil americký prezident. „Vojna proti terorizmu“ dáva jedinú odpoveď na to, ako sa s teroristami vyrovnať: hrubou silou. Treba ich jednoducho zničiť, rozdrviť, vymazať z povrchu zemského. Ak pritom zahynú aj nevinní ľudia, nuž, to už je cena, ktorá sa musí zaplatiť.

Pomsta plodí pomstu

Lenže pri všetkej tej odhodlanosti, srdnatosti, spravodlivom svätom hneve si človek akosi nemá čas uvedomiť, že objavenie sa teroristov nie je náhlou, nečakanou udalosťou. Teroristi nie sú ako dážď žiab, ktorý raz za storočie ohromí obyvateľov dákeho zastrčeného mestečka. Vyrastajú z určitých dlhodobých sociálnych či politických podmienok. Konkrétne protiamerický terorizmus je nepochybne pomstou za americkú politiku v zahraničí.

To neznamená, že je oprávnený. Pomsta nie je morálna. „Oko za oko, zub za zub“ nie je zásadou slušného či dobrého človeka. Ale kým ešte oči má, nemal by byť slepý k podobnosti medzi obhorenými pozostatkami tiel v New Yorku a obhorenými pozostatkami tiel z farmaceutickej továrne v Sudáne, protileteckého bunkra v Bagdade a desiatok ďalších miest sveta. Na týchto miestach zomiera aj dobro v ľuďoch a rodia sa fanatici toho druhu, ktorý vstupuje do krvavých služieb Usámu bin Ládina. Niektorí boli iste sadistami či psychopatmi od začiatku, no mnohí z nich sú naopak pomerne obyčajní ľudia, ktorých k páchaniu ukrutností doviedli neobyčajné okolnosti. Nemusíme si myslieť, že ich to ospravedlňuje (hoci napríklad v mierovom procese v Severnom Írsku či pri demokratizácii Južnej Afriky sa to tak fakticky berie). Vyplýva však z toho pre nás poučenie, že ak chceme žiť v bezpečí, potom by sme sa mali zaoberať práve pôdou, z ktorej terorizmus vyrastá. Nestačí len vysekať kvety zla – musíme ísť po jeho koreňoch.

Ak na terorizmus zaútočíme len hrubou silou, naopak tým znova sejeme dračie zuby, z ktorých vstanú noví zaslepení bojovníci. Počet civilných obetí vojny v Afganistane už podľa výpočtov profesora Marca W. Herolda z Newhampshirskej univerzity dávno presiahol počet mŕtvych v New Yorku a Washingtone. Koľkí z ich príbuzných sú presvedčení o dobrotivosti globálnej superveľmoci? Koľkí z Iračanov, ktorých má táto veľmoc dnes na muške, sa tešia z jej záujmu? Stačí si položiť tieto otázky, aby nám bola jasná hneď aj odpoveď. Pomsta plodí pomstu a tak ďalej až donekonečna.

Predstavitelia USA samozrejme nie sú nijakí hlupáci. Veľmi dobre si uvedomujú, že ak milióny ľudí na celom svete Ameriku nenávidia, majú nato svoje dôvody. Ak napriek tomu stupňujú „vojnu proti terorizmu“, majú nato zase svoje dôvody oni. Ak však „vojna proti terorizmu“ nemôže v skutočnosti viesť k jeho vyhubeniu, čo sa vlastne za ňou skrýva?

Nepriateľ bez tváre, vojna bez konca

Vládnuce zložky USA veľmi rýchlo pochopili, že tragické udalosti z 11. septembra im vlastne dali do rúk nevídanú príležitosť. Vlna žiaľu, ktorá sa prevalila cez krajinu, odplavila nepríjemnú pachuť po čudesných prezidentských voľbách a zakryla mnohé nevábne prvky vládnej politiky, naplánované dávno pred útokmi.

Preto ak si niekto myslel, že vojnou proti terorizmu sa myslí len zásah proti talibanskému režimu, prezident Bush ho začiatkom tohto roka v prejave o stave únie vyviedol z omylu. „Naše nálezy v Afganistane potvrdzujú, že naša vojna proti terorizmu sa tam ani zďaleka nekončí, ale iba začína,“ povedal vtedy Bush. Nejde tu teda len o konkrétny boj v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste. Z „vojny proti terorizmu“ sa stáva nadčasové, všeobjímajúce, bezhraničné ťaženie proti hmlistému nepriateľovi, ktorý sa ako v rozprávke môže zhmotniť prakticky kdekoľvek.

Bushov prejav o „osi zla“ znamenal v skutočnosti nový stupeň vývoja. V prvej fáze „vojny proti terorizmu“ ešte išlo o fyzický boj proti režimu, ktorý skutočne bol v spojení s bin Ládinovou sieťou. Naproti tomu nálezy v afganských táboroch al-Káidy sotva mohli viesť k rozšíreniu „vojny proti terorizmu“ na štáty, ktoré Bush menovite označil za články „osi zla“. Ani KĽDR, ani Irak, ani Irán totiž bin Ládina nikdy nepodporovali. Dnes najväčšmi ohrozený z týchto režimov, Irak, bol dokonca bin Ládinovým zaprisahaným nepriateľom.

Inými slovami, „vojna proti terorizmu“ takmer nepozorovane prešla od boja proti teroristom cez boj proti režimom, ktoré oných teroristov ukrývali, až k boju proti režimom, ktoré s týmito teroristami nemali nič spoločné. Ich spoločným menovateľom bolo len to, že boli viac či menej nepriateľsky naladené voči USA.

Niekto by mohol tvrdiť, že každá zo spomínaných krajín má aj bez spojenia s al-Káidou dosť na rováši, aby si ju Spojené štáty vzali na mušku. Vtip je však v tom, že to by sa muselo dokázať výpočtom konkrétnych činov a zámerov. V tom okamihu by sa otvoril priestor na diskusiu jednak o vážnosti týchto činov a jednak o tom, či to samo postačuje ako zdôvodnenie „preventívneho“ vojenského zásahu. V na výsosť aktuálnom irackom prípade tvrdí dokonca aj niekdajší šéf inšpekcií OSN Scott Ritter, sám bývalý vojak a konzervatívny republikán, že zásah by bol neodôvodnený. Preto je oveľa výhodnejšie zamiesť celú diskusiu pod zježený koberec „vojny proti terorizmu“. Citový náboj udalostí z 11. septembra znemožňuje racionálny pohľad na vec – a presne na to sa nepochybne strojcovia americkej politiky spoliehajú. V tomto zmysle slova teda „vojna proti terorizmu“ nie je ničím iným ako novou ideológiou, dymovou clonou vo vedomí ľudí, za ktorou sa dá skryť páchanie nových zločinov.

Ideologické konštrukcie a historické fakty

Nie každému dokázala táto dymová clona zatemniť mozog – a to ani v samotných Spojených štátoch. SLOVO pred niekoľkými mesiacmi už spomenulo iniciatívu Nie v našom mene vydanú pôvodne významnými americkými umelcami a vedcami. Podpísaní vyhlasujú, že príšerné udalosti 11. septembra sa nesmú zneužívať na vedenie vojny v zahraničí a na zavádzanie represívnych opatrení doma.

Jedným z najznámejších signatárov výzvy je profesor Noam Chomsky, svetoznámy lingvista a dôležitý kritik americkej zahraničnej politiky. Zhodou okolností je to jedna z Chomského starších esejí, ktorá by nám mohla pomôcť pochopiť, čím je vlastne „vojna proti terorizmu“ v skutočnosti. V práci Studená vojna: fakty a fantázia z roku 1991 ide zdanlivo o odťažitú tému, ktorá s dnešným svetom nesúvisí. Prosím však čitateľa o trošku strpenia – súvislosti vyjdú najavo v pravý čas.

Chomsky v tejto eseji rozoberá dva možné prístupy k studenej vojne. Podľa prvého bolo niečo vyše štyridsať povojnových rokov svetodejinným zápasom medzi silami Dobra a Zla, silami demokracie a totality, „slobodného sveta“ a „otrokárskeho štátu“. Zámery „slobodného sveta“ sa pokladajú za jednoznačne dobré a blahodarné, zatiaľ čo „ríši zla“ sa pripisujú len tie najčernejšie úmysly. Tá najostrejšia kritika, ktorú ešte zástancovia takéhoto vnímania pripúšťajú, znie, že určitých chýb sa v praxi dopustili aj Spojené štáty a že nie úplne všetky činy ZSSR boli natoľko zločinné, ako sa to predpokladalo. No pokiaľ ide o úmysly, je jednoducho dané, že z jednej strany boli vždy len tie najlepšie a z druhej najhoršie. Je to akási zjavená, nevyhnutná pravda, ktorej sa skutočná dejinná realita nemôže dotknúť.

Oproti tomu stavia Chomsky druhý prístup, ktorý sucho opisuje slovami: „je založený na myšlienke, že samotná logika nestačí – záleží aj na faktoch“. Inými slovami, ak chceme naozaj vedieť, čo boli základné črty povojnového obdobia, nemôžeme jednoducho dopredu predpokladať, že jeho hybnou silou bol východo-západný konflikt, v ktorom sa jasne odlíšilo dobro od zla. Musíme si všimnúť aj to, aké boli skutočné činy jednej i druhej strany – a čo vypovedajú ich vlastné vnútorné dokumenty o ich motivácii.

Chomsky rozhodne nie je priateľom sovietskeho systému a bez rozpakov zaznamenáva, že „na strane Moskvy ilustrujú studenú vojnu tanky na uliciach Východného Berlína, Budapešti a Prahy a ďalšie donucovacie opatrenia v oblastiach, ktoré oslobodila Červená armáda od nacistov a ktoré sa potom stali vazalmi Kremľa, a invázia v Afganistane, jediný prípad sovietskeho vojenského zásahu ďaleko od historickej trasy invázií zo Západu“. No čo sa týka Spojených štátov, Chomsky hovorí, že z ich strany „studená vojna bola dejinami svetovej podvratnej činnosti, agresie a štátneho terorizmu – príklady sú príliš početné na to, aby sa dali vymenovať“.

Autor eseje si na rozdiel od dojmológie bežnej v slovenskej tlači dáva veľkú námahu so skutočnými dokumentmi americkej vnútornej politiky, tak ako sa na vedca patrí. Z týchto dnes už odtajnených dokumentov vyplýva, že „hlavnú hrozbu americkým záujmom predstavujú „nacionalistické režimy“, ktoré sú prístupné ľudovému tlaku na „okamžité zlepšenie nízkej životnej úrovne más“ a diverzifikáciu hospodárstva. Táto tendencia je v rozpore nielen s potrebou „chrániť naše zdroje“, ale aj s naším záujmom podporiť „atmosféru priaznivú pre súkromné investície“ a „v prípade zahraničného kapitálu vyviezť rozumnú úroveň zisku”“. Inými slovami, hlavným prikázaním zahraničnej politiky bolo zabrániť tomu, aby jednotlivé štáty sledovali svoj vlastný kurz, ktorým by sa mohli dostať do konfliktu s americkými prioritami. Nečudo preto, že Chomského hodnotenie nakoniec vyznieva, že „pre ZSSR bola studená vojna predovšetkým vojnou proti svojím satelitom, zatiaľ čo pre USA vojnou proti tretiemu svetu“. Eso myšlienkovej kontroly

Z dnešného hľadiska je veľmi významné, akú úlohu podľa Chomského zohrával v tomto dejinnom období konflikt Východu a Západu. Hoci bol reálny, poskytoval podľa autora Spojeným štátom najmä ideologickú zásterku pre stratégiu, ktorá existovala už pred ním. V rámci tejto stratégie sa globálna mocnosť usilovala pestovať také režimy, ktoré zachovávali správne – teda americké – priority, zatiaľ čo vlády „prístupné ľudovému tlaku“ museli byť pokiaľ možno zničené, aby neposkytli škodlivý príklad ostatným.

Z tohto hodnotenia vyvodzuje Chomsky záver, že americká zahraničná politika sa po skončení studenej vojny viac-menej nezmení – najmä preto, že jej koniec nastal skôr v predstavách než v skutočnosti. „Z hľadiska Spojených štátov zostáva mnoho zo základného rámca studenej vojny nedotknutého, s výnimkou spôsobu kontroly domáceho obyvateľstva. Tento problém, ktorý je ústredným pre každý štát či mocenský systém, zostáva nedoriešený a čím viac stratí tradičná doktrína studenej vojny na sile, tým viac sa ním bude treba zaoberať novým a originálnejším spôsobom tejto kontroly“.

Čo sa napokon stalo týmto „novým a originálnejším spôsobom“, to dnes už vieme. Elity si 11. september a medzinárodný terorizmus nevymysleli, podobne ako si nevymysleli boľševickú revolúciu. No v oboch prípadoch využili skutočné udalosti na stavbu ideologickej pevnosti, za ktorej nedobytnými múrmi teraz môžu beztrestne páchať, čokoľvek im príde na rozum. „Vojna proti terorizmu“ je v tomto zmysle presným pokračovaním studenej vojny inými prostriedkami. Je ideológiou, pod ktorej rúško sa dajú skryť skutočné dôvody mocenských zásahov a ktorá domáce obyvateľstvo vedie k prijímaniu neprijateľnej politiky násilných zásahov v zahraničí a obmedzovania občianskych slobôd doma.

To je aj dôvod, prečo sa „vojna proti terorizmu“ ani chystaným útokom na Irak neskončí. Nekonečná, nehmatateľná vojna je priveľmi šikovným vynálezom, než aby sa jej kormidelníci sveta vzdávali. To neznamená, že vojenské útoky budú na dennom poriadku. Boj proti terorizmu však bude esom v rukáve, ktoré sa bude dať využiť proti všetkým odporcom súčasného svetového poriadku doma i v zahraničí.

Studená vojna sa „skončila“, až keď sa jeden z jej účastníkov dobrovoľne stiahol z ringu. Čo budeme musieť urobiť, aby svoju silu stratila aj ideológia novej nekonečnej vojny?

Kapitalizmus klamstva

Zlodejskí patróni a šialení vrahovia

Prežívame čas ,,kapitalizmu klamstva“ a obrovských krachov firiem – ako napr. Enron, WorldCom, Qwest, Tyco, Lucent, Xerox, ktoré privádzajú na mizinu desaťtisíce zamestnancov, akcionárov a penzistov. Súčasne sme svedkami nových foriem vraždenia a terorizmu. Aký je vzťah medzi bývalými šéfmi obrovských firiem, cítiacimi sa, či nazývanými ,,pánmi sveta“, ako bol napríklad vo Francúzsku Jean-Marie Messier a medzi ,,šialenými vrahmi“, ako bol Richard Durn?

„Šialení patróni“ zväčšovali svoje multinacionálne podniky až do samovražednej explózie, ,,masoví vrahovia“ tiež túžili po splynutí s druhými v smrteľnom objatí pomätenia. Tieto vražedné šialenstvá nás súčasne desia aj fascinujú. Dokedy budeme znášať úchylky šéfov megalomanských podnikov, usilujúcich sa o ovládnutie jednotlivcov i prírodných zdrojov?

Svetovú krízu roku 1929 vyvolali nerozumné investície – zdôrazňuje John K. Galbright. Bankári skákali z okien budovy na Wall Street a psychoanalytici uvažovali: robili to bankári z ľútosti či rozhorčenia, alebo naopak – ako hazardní hráči, ktorí zruinujú svoju rodinu, svoje okolie a potom seba samých – bol to koniec šialenstva, do ktorého úmyselne vábili čo najväčší počet ľahkoverných, ako to robia aj guruovia samovražedných siekt? Šialený smrtonosný zisk ,,pánov sveta“ má akési zrkadlo v kriminalite ,,šialených vrahov“.

Hromadní vrahovia

Za posledných dvadsať rokov sa udiali desiatky prípadov hromadného vraždenia na verejnosti. Denis Lortie strieľal 8. mája 1984 v québeckej citadele a potom v parlamente, pričom zahynuli traja ľudia. Marc Lépine zastrelil 8. decembra 1989 na montrealskej polytechnike 14 študentov a potom seba. Friedrich Leibacher napadol 28. septembra 2001 kantonálny parlament v Zugu, zastrelil štrnástich a potom seba. Richard Drun zastrelil 26. marca 2002 osem členov mestskej rady v Nanterre pri Paríži a na druhý deň sa zabil skokom z okna. Robert Steinhauser 26. apríla 2002 zastrelil 13 študentov a troch profesorov na gymnáziu v Erfurte a potom spáchal samovraždu. V liste na rozlúčku uviedol, že inšpiráciou mu bol masaker trinástich osôb 20. apríla 1999 (to je deň Hitlerových narodenín!) v škole v Littletone. Po jeho spáchaní sa Eric Harris a Dylan Klebold zastrelili.

Každý z týchto ,,šialených vrahov“ zaútočil na spoločenstvo, ktoré zároveň miloval i nenávidel, ktoré mu bolo blízke aj odporné. ,,Šialený vrah“ je vždy zrastený so svojím okolím: kaprál Lortie bol podľa posudku predstavených vzorný vojak, Lépina bez problémov prijali na polytechniku, Leibacher bol vzorný mestský úradník, Durn mnohostranný aktivista a polyglot, Steinhauser výborný programátor a dobrý spolužiak, aj Harris a Klebold boli dobrí žiaci.

Každý z nich sa však sťažoval, že nie je docenený, že je len ,,vec“, s ktorou narábajú predstavení a mocní. Preto sa každý chcel separovať od okolitého priemeru, chcel prerásť veľkosť svojej skupiny, a to sa mu zdalo možné iba prostredníctvom vyvraždenia tejto skupiny. Neobyčajnosť tohto činu mala z neho urobiť hrdinu, ,,ktorého každý uzná“. Jeho smrť sa mala rovnať smrti všetkých ostatných.

Moc okradnúť druhých

Šialenstvo vraha sa zvrhne na tragické splynutie vlastnej a cudzej osoby, jednotlivca a spoločnosti. Tento závrat však nie je výsadou ,,šialencov“. Jednota medzi telom (indivíduum) a duchom (kultúrou) fascinuje a túži po nej každý.

Nadšení prívrženci globalizácie tvoria skupinu či svetovú sektu, ktorá chce nahradiť existujúce spoločenstvá a odmieta projekt svetovej demokracie. Nie sú ďaleko od tragickej vôle splynúť, typickej pre ,,šialených vrahov“.

V čase globalizácie nemá už trieda finančníkov miesto v ekonómii, ale vo vláde. Svoju moc prejavuje tak, že sa zmocní nejakej meny, alebo podporuje nejakú poslušnú vládu a vyzývavo odmieta demokraciu. Má k dispozícii obrovský kapitál a s jeho pomocou si privlastnila celé odvetvia svetovej ekonómie. Ostatok kontroluje na základe svojej schopnosti ničivých útokov.

Špekulatívne presuny kapitálu takto bolestne zasiahli Mexiko (1994), Thajsko (1997), Kóreu (1998), Rusko (1999), Brazíliu (1999), Turecko (2001) a naposledy Argentínu (2002). Len zdanlivo poukazujú na anarchiu trhov. Napokon sa vždy ukázalo, kto má skutočnú moc. Kto má ten elektrický obušok s celosvetovou pôsobnosťou, ktorý zaručuje prístup ku kormidlám svetovej ekonómie a ktorého klamstvá, skrytá násilnosť a podvodnícka povaha sa až teraz začínajú odhaľovať pred očami verejnosti.

Hazardní hráči

Finančná moc znamená predovšetkým moc olúpiť druhého. Svojou schopnosťou strácať v priebehu rokov astronomické sumy, aby nakoniec inkasovala, keď už nik nemôže proti nej nič postaviť do hry, sa podobá starej americkej dáme v slávnom filme Luigiho Comenciniho, ktorá každý rok prichádza zruinovať jedno biedne predmestie do Neapola v hre, ktorá sa volá scopone scientifico. To je hra, pri ktorej stačí mať v peňaženke viac, ako má protivník, stále zvyšovať stávky a nakoniec odísť s bankom. Napriek tomu každý rok dostane od miestnej chudoby jeden hráč príkaz ísť sa nechať obohrať o svoje úspory touto zosobnenou smrťou. Majú smolu alebo trpia masochizmom? Najskôr to bude fascinácia mocou peňazí, ktorá dáva prednosť sebaobetovaniu pred znášaním predstavy sveta rovnosti.

Skutočnosť ďaleko presahuje fikciu. Jean-Marie Messier bol nakoniec zbavený funkcie prezidenta najväčšej francúzskej masmediálnej spoločnosti Vivendi Universal. Dlhé roky však robil všetko so súhlasom svojich obetí, chytrákov, dolapených bohatšími, a všetci boli ohúrení vášňou najriskantnejšej hry o peniaze. Aj on doslovne spálil sumy, ktoré mu boli legálne zverené. Partia falošného pokru ho už prinútila podať demisiu a ohrozuje existenciu televíznej stanice Canal+, mecenáša európskeho filmu.

Koľko zodpovedných vedúcich – vo francúzskom Telekome, Alcateli, Arcelore, v Crédit Lyonnais, Pechiney alebo Gemplus – napodobňovalo v minulých rokoch pána Messiera v hre s veľkými gamblermi (hazardnými hráčmi), ktorí ich obrali o veľa, neraz o všetko, takže zanechali daňovníkom príslušných štátov zruinované podniky a stámiliardové dlžoby? Koľkí príslušníci vraj kultivovanej elity sa nadšene nechali nachytať a každý ich neúspech znamenal pre ich blízkych poníženie a schudobnenie.

Cieľom trhov nie je rovnováha

Dosť bolo o opojnosti a horkosti hry o moc. Treba položiť zásadnú otázku: Je upriamenie sa na ovládnutie ľudí a zdrojov rozumné, a to aj z hľadiska víťaza? V USA a skoro všade inde zúri nezamestnanosť a ,,páni sveta“ sa ukazujú byť neschopní vypracovať projekty s celosvetovou platnosťou. Posadnutí snahou premeniť rieky peňazí na moc nad ľuďmi dávajú prednosť výdavkom na vojsko a políciu a do výskumu investujú menej. Čoraz väčšmi ničia prírodu a stále rastúci počet pracujúcich a spotrebiteľov nútia uctievať ich len pre uctievanie.

Táto čím ďalej tým zreteľnejšie negatívna bilancia burzového kapitalizmu, ktorý dostal nové meno ,,kapitalizmus klamstiev či švindľov“, vyvoláva predstavu iracionálnej motivácie v hlave ,,pána“. Nehľadá on bod, odkiaľ niet návratu? Nehľadá extázu v skaze, najprv toho druhého, ale nakoniec aj svojej vlastnej? Aj taký bezuzdný hráč ako George Soros, mimochodom citlivý teoretik ,,otvorenej spoločnosti“, tvrdí, že cieľom trhov nie je rovnováha (ako ešte skalopevne veria tí najslepejší), ale naopak sebazničujúca katastrofa.

Spomeňme si na hypotézu, podľa ktorej politická trieda, ktorá je dlho pri moci, hromadí chyby a omyly a tak smeruje k svojmu pádu. Nemohlo by to tak byť aj so svetovými elitami, zaujímajúcimi sa viac o boj proti aktuálnemu poklesu ziskov ako o dlhodobé prínosy bohatstva? Zdá sa, že ich fascinuje strata. Mrazivý sloh výročných správ kontroly vedenia podnikov, predkladaných veľkými akcionármi a ich výkonnými orgánmi disciplinovaným masám ich podriadených a drobných akcionárov, možno zakrýva blčiacu vášeň: zahynúť spolu s inými – ako tí ,,šialení vrahovia“ – pri konečnom vyvrcholení.

Zdá sa, že nás priťahuje možnosť veľkej hry, kde jedna z možností je ,,všetko stratiť“. Je otázne, či je to iba zásluha bezohľadných konzultantov, že sme ochotní vystaviť svoju budúcnosť osudu riskantných špekulatívnych fondov, ktoré raz musia skrachovať; že ochotne zabúdame na minulosť plnú opakovaných sklamaní – napr. milióny penzistov, ruinovaných už medzi 1. a 2. svetovou vojnou v Európe aj USA podobnými formami šetrenia na poistenia, aké sa nám dnes opäť ponúkajú.

Ak nepripúšťame samovražedné úmysly na obidvoch stranách, ťažko pochopiť, ako možno vsadiť do hry všetko, ako sa možno tak ľahko rozísť so všetkým, čo bolo za desaťročia vybudované pre spoločné dobro: dobré verejné služby, odbornú zdatnosť, stáročné univerzitné tradície, strediská základného výskumu, solídne penzie, občiansku úctu voči chudobným, medzinárodnú rovnováhu, národnú a štátnu nezávislosť.

Sociálne sebapoškodenie

Isteže, drgnúť do byrokratických inštitúcií je užitočné. Ale zaťaté trvanie na neprestajných reformách vzbudzuje podozrenie a bezpodmienečné vyžadovanie jednosmerných opatrení sa stáva príznakom perverznej vôle, ktorá je v podstate sebazničujúca, aj keď ju vyznávajú najlepšie elity národa.

Ľahko spoznať niektoré dotieravé opakovania rapkáčov: Čo je to za hlúposť, ponúkať možnosť výberu sprostredkovateľa typu Enron, u ktorého si tento mesiac objednám elektrický prúd pre svoju domácnosť? Vidím v tom len klamnú a slabú náhradu skutočnej možnosti oslobodiť sa od otroctva konzumnej spoločnosti.

Načo je dobré ustavičné obviňovanie štátnych úradníkov – vraj ich je priveľa, vraj sú privilegovaní – vyčkávajúc, kým sa pošta, železnice, výskum, školstvo a nemocnice premenia na rumoviská anglického typu? Načo má poslúžiť stigmatizácia voľného času a návrh jeho využitia ,,malými prácami“ (napr. roznášaním reklamy, aby sa vylepšil rozpočet rodiny)?

Súhlas s logikou sociálneho sebapoškodzovania úzko súvisí s privolávaním ekonomickej a politickej katastrofy. Jej absurdná perspektíva sa veľmi zhoršuje, akokoľvek si to nepriznávame, dvoma sprievodnými pokušiteľskými možnosťami: teraz mám síce služobné postavenie, ale v otrokárskom systéme môžem dúfať, že jedného dňa budem pánom. Hoci nás gniavi všemocné Všetko, všetci spolu sme súčasťou tohto Všetkého.

Nech sa nám vidí akokoľvek čudesná táto súčasná smrteľná túžba po dobrovoľnom služobníctve, je to len pokračovanie našej večnej náchylnosti riskovať život, slobodu a dôstojnosť v nádeji, že za to možno niekoho ovládneme, či to už bude mocou, násilím alebo ľsťou. Od amerických finančných pyramíd po hazardné hry hracích skriniek – naše privolávanie vlastného nešťastia sa opiera o túžbu mať moc.

Pán sveta a jeho sluhovia

Treba si pripomenúť, že popri početných revoltách a oslobodzujúcich revolúciách sa v ľudskej spoločnosti manifestovali aj dlhé obdobia bojazlivého a servilného ustrnutia v infantilnom stave. Ako príklad nech slúži vývoj od taylorizmu (diferencovanej úkolovej mzdy) po súčasné vydieranie každého zamestnanca ,,flexibilnosťou“ v priebehu celého pracovného života. Nesvedčí to o náklonnosti ľudí pristúpiť aj na neprijateľné podmienky a dokonca udomácniť sa v nich? Základným pravidlom liberalizmu podniku sa stal dobrovoľný odchod nešťastných zamestnancov sediacich na tzv. ,slabých miestach, ich autoeliminácia. Chorobný sadomasochizmus tohto postupu sa skrýva pod neprávom uchváteným výrazom ,,ekonomická racionalita“. Niet veľkého podniku, kde by sa v posledných rokoch v rámci sociálnych opatrení (ha-ha-ha: v prospech akcionárov!) neboli postavili do boja proti sebe, funkcionári a jednotlivci, mladí a starí, domáci a cudzinci. Takýto postup má za následok v prvom rade to, že vnútorné boje umožňujú dostať od zamestnancov oddanejšiu prácu za menej peňazí.

V podnikoch i v akejkoľvek inštitúcii naplno funguje podriadenie sa neviditeľnému ,,majstrovi“, ktorý má moc použiť každého ako hocakú vec. Kedy sa povie plná pravda o súčasnej prestavbe spoločnosti v prospech uznávaného ústredného pána? Nie je naša globalizačná fascinácia nástrojom postupného poddania sa moci, konečne tej najvyššej moci? Všetci máme sklon patriť do sekty samovrahov, ktorá by zjednotila najvnútornejšiu a najvšeobecnejšiu časť našej osobnosti. Súhlasíme s tým, aby táto všeobecná časť diktovala svoje zákony nášmu vnútru, nášmu presvedčeniu, aby potlačila akúkoľvek osobnú rezistenciu. Prajeme si vidieť, ako sa starodávne a moderné formy kolektívnej moci zmocňujú spontánnej kultúry ľudských bytostí a chceme o tom hovoriť, no vieme, že nič neľaká viac ako sloboda – aj ,,liberálov“.

Všetko sa deje tak, ako keby sa v samom srdci svetovej amerikanizovanej spoločnosti bili dva protichodné princípy: hľadanie otvoreného a vzrušujúceho života, hrdého a chráneného proti opakovaným uchváteniam moci byrokratickými hordami – to je úžasná hodnota, ktorú nesmie zapierať ani zanedbávať nijaký prívrženec ľudskej emancipácie. A na druhej strane ideál zaradenia tiel a duší do veľkej kramárskej štruktúry, ktorá sa postará o osud všetkých.

Dokedy budeme fantazírovať o predstave ,,pána sveta“, podvodne vydávajúc tento kolektivisticko-liberálny sen za vrcholný výkon rozumu? Kedy si uvedomíme, nakoľko je životne dôležité zabrzdiť jeho blúznivú samovražednú činnosť? Kedy sa odvážime zaútočiť na tieto globalizované centrá, v ktorých sa pripravujú – od Londýna cez New York po Hongkong – plány, ako systematicky ruinovať sociálne, kolektívne a kultúrne konštrukcie slúžiace národom a vybudované na základoch vzájomného rešpektu?