Pavlik sa vrátil
Na lesnej ceste zastavil čierny mercedes s dymovými sklami. My, dvojčlenný uvítací výbor z Klubu Nového slova sme už vedeli, že priviezli nového veľvyslanca. Ale bude to súčasne aj On? Pavel Kuznecov – ihneď mi zazvonilo toto meno v ušiach, keď tlačové agentúry 6. mája vydali správu, že minister Miroslav Lajčák prijal dezignovaného veľvyslanca Ruskej federácie. Začiatkom apríla pri návšteve Bratislavy sprevádzal prezidenta Dmitrija Medvedeva ešte Kuznecovov predchodca, Alexander Udaľcov. Nebýva zvykom, aby uvoľnený post tak rýchlo zaujal nový ambasádor. Asi Moskve nie je Slovensko ľahostajné... Meno Kuznecov je v Rusku také časté ako u nás Kováč. Veď aj predstavuje to isté remeslo. I ja som jedného poznal. Čo poznal, v prvej triede sme sedeli v jednej lavici. Prvý september 1964 mám ako pred očami. Hurhaj, plno detí uteká hore-dole po schodišti. Medzi nimi sa objavia manželia, ktorí hovoria cudzou rečou. Môj otec sa s nimi zvíta, dobre sa poznajú z diplomacie. Majú tiež chlapca, oblečeného v bielej košeli s kravatou, v rukách drží veľkú bukrétu ruží. Jediný z celej triedy, vtedy to na Slovensku nebývalo zvykom. „Pavlik, daj Martinovi polovicu kvetov,“ vyzýva ho mama. Mládenec nezaváha ani chvíľu. A tak pani učiteľka Kureková dostala hneď dve rovnaké kytice. Veľmi som si tým u nej nešplhol, bola voči mne rovnako prísna i milá zároveň ako k ostatným. A Pavlik? Na toho večne usmiateho chlapca sa v škole nedalo hnevať. Nastávajúcich desať mesiacov sme spolu lúskali latinské písmená a počtové príklady. Pretože som sa chodieval hrávať na konzulát, tak som pochytil aj prvé ruské slová, ale najmä Pavlik odo mňa slovenské. Hoci bol pokojnej povahy, raz zmlátil chalana, ktorý do mňa zapáral. Vtedy som bol presvedčený, že to je najlepší kamarát na svete. O to väčšie som zažil rozčarovanie, keď po letných prázdninách na jeho miesto posadila učiteľka akéhosi prišelca. Pavlikovho otca i s rodinou totiž poslali na inú diplomatickú misiu... Až na jednu otcovu poznámku spred rokov, že sa stretol v Prahe s Maratom Kuznecovom a že ma pozdravujú, som 45 rokov o nich nepočul. Dvere sa na aute roztvorili, to už pribehli mládenci z ambasády. Ak je na Slovensku trebárs 50-tisíc Kováčovcov, rozmýšľam, koľko Kuznecovovcov môže byť v Rusku? A koľkých z nich sa volajú Pavel? Na druhej strane, jablko nemusí padnúť ďaleko od stromu. V Rusku sú celé dynastie generálov, diplomatov... Napokon vychádza z autiaka muž. Pavlik? Okrúhla tvár by tomu napovedala. Podávame si ruku. Zreteľne vyslovujem svoje meno. Nezaberá. Ale predsa len skúšam: „U meňa byl v pervom klase očeň chorošij drug, Pavlik Kuznecov...“ „Ja v Bratislave učil sa na škole imeni Jilemnickovo...“ A tak sme sa objali. Pavel Maratovič nebol na Slovensku celých 45 rokov! Diplomatická služba ho zaviedla do Škandinávie, na Pobaltie, do iných európskych krajín, ale Bratislavu dajako obchádzal. Ale to ho už obkolesili aj ostatní Slováci. Každý si ho chce obzrieť. Získal si ich sympatie už len tým, že v úrade sedí sotva dva týždne, a predsa sa vybral na neoficiálnu akciu, ktorú tradične organizuje Klub Nového slova na Malom Slavíne pri príležitosti výročia oslobodenia. Vidno, že na ruskej ambasáde získala určitý cveng, keď šéfa presvedčili, že treba ísť. Napriek neistému počasiu sa tu zišli zo dve stovky ľudí všetkých vekových kategórií. My sme ponúkali guláš, špekáčiky a víno, ruskí priatelia na výmenu vynikajúce chuťovky s neodmysliteľnou zarosenou vodočkou. Ale nielen tá sa pričinila o to, že sa pri vatre čoskoro striedavo nôtili ruské a slovenské pesničky. Namiesto ohlasovaného dažďa sa o Malé Karpaty oprelo i slniečko. „Mohli by ste zabezpečiť pekné počasie ako na vojenskej prehliadke 9. mája na Červenom námestí,“ žiadali sme so žartom ľudí z veľvyslanectva, keď sme dva dni predtým dolaďovali program. „Joj, my tu v Bratislave nemáme také možnosti ako v Moskve,“ krčili ramenami, ale víchrica prišla až v noci. Nu, Rossija – strana agromnaja... Dlhé roky ju pre mňa zosobňoval práve Pavlik. Spolu s Gagarinom, Nevedkom zo Slnečného mesta, s krásnym labutím baletom, na ktorý ma prvý raz zobrali rodičia do divadla, s rozprávkami Vesiolyje kartiny alebo s dojímavým diafilmom o Mumu od Turgeneva. Až oveľa neskôr prišlo povinné čítanie ruskej literatúry a Mesiac československo-sovietskeho priateľstva. Ale to už bola iná kapitola.
