Dve výzvy pre sociálnu demokraciu
Sociálna demokracia má šancu v postkapitalistickej spoločnosti, tvrdí autor v reakcii na článok Tonyho Judta Sociálna demokracia strachu, ktorý týždenník Slovo uverejnil v dvojčísle 14 - 15/2010. V prednáške Tonyho Judta sa hovorí, že „sociálna demokracia v tej či onej podobe dnes predstavuje hlavný prúd súčasnej európskej politiky“. A pretože podľa autora sa politici sociálnej demokracie snažia dodržať zásady a udržať myšlienku o základných sociálno-demokratických predpokladoch o povinnosti štátu, nemôžu v súčasnosti ponúknuť viac, čo by ich odlišovalo od pragmatických štátnikov pravice. Autor veľmi správne vystihol podstatu: problémom už nie je sociálno-demokratický program, ale jazyk, ktorým je formulovaný. Nemôžu to totiž byť formulácie z minulého storočia, vychádzajúce z premisy o boji proletariátu za lepšie životné podmienky, či o obrane verejnosti proti zlým podnikateľom a kapitalistom, ktorí zneužívajú pracovnú silu zamestnancov. Potrebujeme nové výrazy a artikulovanie nových javov tak, aby odrážali realitu 21. storočia. Chaos v radoch pravice Po takmer dvadsaťpäťročnej ideologickej nadvláde liberalizmu a pravice vo svetovej politike, ktorá takmer s boľševickým ideologickým presvedčením hlásala, že jedinou možnou alternatívou napredovania je kapitalizmus voľnej súťaže, a verila v účinok „neviditeľnej ruky trhu“, nastal v radoch pravice chaos. V tom zmätku, keď prestali fungovať poučky ekonómov 19. storočia a klasickej ekonómie, začali sa pragmatickí politici správať úplne inak, ako im odporúčali pravicoví ideológovia. Po vypuknutí finančnej krízy, zapríčinenej absolútnym nedostatkom spoločenskej kontroly nad finančnými korporáciami a bankármi, sa Obama, Sarkozy i Merkelová, teda politici pravého spektra, začali vo svojich krajinách správať takmer podobne ako kedysi Beneš či Gottwald v Československu po roku 1945 v úsilí obnoviť jeho povojnovú ekonomiku a vrátiť ju pod kontrolu štátu. Všimnime si, ako reaguje pravicová ideologická elita – trvá na svojich dnes už nefungujúcich poučkách a obviňuje demokraticky zvolených politikov div nie zo zámeru budovať starý socializmus v našom storočí. Zodpovední politici sveta však svoj pragmatizmus neopierajú o to, že by sa akosi ideologicky „obrátili“, ale uvedomili si ako štátnici, lídri svojich krajín, že prvá dekáda 21. storočia je iná ako prvá dekáda 20. storočia, či polovica päťdesiatych rokov minulého storočia. Im ide o fungovanie spoločnosti, pretože aj keď je štát najhoršia možná organizácia spoločnosti, doteraz nik nevymyslel lepšiu. A preto, keďže sú v čele svojich krajín i svetového diania, pristupujú k problémom pragmaticky, a nie ideologicky. Verejná samovražda? Bude to vážne správna cesta vracať sa do minulosti a hovoriť o sociálnej demokracii strachu? Ak bol správny preklad prednášky autora, sociálna demokracia sa snaží spáchať verejnú samovraždu ešte predtým, než to vzdá na pokraji zúfalstva sa potácajúca liberálna pravica. Možno je to iba sémantikou formalizovania odkazu, ale slovám „pokud má sociální demokracie nějakou budoucnost, bude to sociální demokracie strachu“ neporozumie nielen obyčajný tradičný volič sociálnej demokracie, ale ani intelektuál, ktorému sa dnes pod týmto pojmom skôr vynorí paradigma zániku sveta a katastrof, než by premýšľal o tom, že obsahovo má ísť o zhrozenie sa nad postupným odbúraním sociálnych vymožeností vybojovaných v triednom boji proletariátu i politických predstaviteľov ľavice v 20. storočí. Oná „sociálna demokracia strachu“ bude dobrým argumentom pre pravicové ideológie a vynikajúcou pochúťkou pre pionierov liberalizmu. Budú môcť argumentovať tým, že sociálna demokracia bráni pokroku, že chce iba zotrvať na svojich výdobytkoch, kým oni, pokrokoví liberáli zodpovedne hľadajú riešenia v tomto chaose sveta. Nová situácia, nové reality Pritom stačí analyzovať, ako sa pod tlakom globalizácie, pod hrozbou klimatických zmien, demografického vývoja i pod vplyvom rozvoja informačných technológií a priemyselného rozvoja mení ľudská spoločnosť. „Kedysi v šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov si boli ľudia všeobecne istí tým, kam máme namierené a ako sa tam dostaneme. Úspešné korporácie, silné povojnové ekonomiky a dávno zavedené inštitúcie sa rútili smerom k budúcnosti ako veľké luxusné limuzíny na širokej a prázdnej diaľnici. Mali dojem, že pred sebou vidia dlhú, priamu cestu, ťahajúcu sa až k vzdialenému horizontu, cestu, po ktorej môžu cestovať prakticky rovnako dlho ako po tej, ktorú už zanechali za sebou. Zdalo sa, že budúcnosť bude patriť im. Nič nemohlo byť vzdialenejšie od pravdy,“ tvrdí sa v zborníku mysliteľov v manažmente Rowana Gibsona Nový obraz budúcnosti. „A ako je to s kapitalizmom samotným? S tou nádhernou cestou k pokroku a prosperite – ako sme sa aspoň vtedy domnievali? Mnohé hlasy sa dnes pýtajú: kam nás vlastne kapitalizmus vedie? Alebo prečo sa tam tak dychtivo rútime? A aký majú tieto preteky dôsledky na náš život, na naše miestne spoločenstvo, na naše životné prostredie? Keď sa dnes pozeráme do budúcnosti, ani trochu si nie sme istí, kam máme vlastne namierené a ako sa tam dostaneme. Nevidíme už dlhú a priamu diaľnicu, ťahajúcu sa k obzoru. Namiesto toho zisťujeme, že cesta pred nami sa končí!“ Vo svojom diele Postkapitalistická spoločnosť písal Peter F. Drucker, že „rovnaké sily, ktoré zničili marxizmus ako ideológiu a komunizmus ako sociálny systém, pôsobia tak, že kapitalizmus zastaráva. Počas 250 rokov od druhej polovice 18. storočia po súčasnosť bol kapitalizmus prevažne sociálnou realitou. Posledných sto rokov bol marxizmus prevládajúcou sociálnou ideológiou. Ako kapitalizmus, tak marxizmus, sú však dnes nahradzované úplne novou a veľmi odlišnou spoločnosťou“. Kým tradičná ekonomika je dodnes založená na zdrojoch, ktoré vytvárali bohatstvo v historických etapách, teda na pôde, hmotnom majetku a kapitáli, nová ekonomika formujúca sa koncom 20. storočia zakladá svoj rozvoj na informáciách a ľudskom kapitáli. Zdrojom bohatstva sa stávajú vedomosti a celá škála ich produktívneho riadenia. Produktivita pôdy, hmotných statkov, ba aj kapitálu prudko zaostáva za produktivitou vedomostí, ktorých nositeľom sú znovuobjavené aktíva – ľudia, ich tvorivosť a ich motivácia. Ekonomika založená na vedomostiach sa ešte len rodí, ale už dnes je tu nádej, že bude určujúcou na udržanie rovnováhy v celoplanetárnom rozsahu. Pretože vedomosti sú surovinou, ktorá sa exploatáciou neznehodnocuje, nemíňa, ale naopak, obohacuje sa a znásobuje. To však priam obracia naruby celú ekonomickú teóriu založenú na financiách, na kapitáli. Dve výzvy 21. storočia „V priebehu niekoľkých desaťročí spoločnosť pretvára samu seba – mení sa jej pohľad na svet, jej základné hodnoty, jej sociálna a politická štruktúra, jej umenie a kľúčové inštitúcie“, hovorí Drucker. „Už sme dostatočne vkročili do novej postkapitalistickej spoločnosti, aby sme mohli zrevidovať jej sociálnu, ekonomickú a politickú históriu obdobia kapitalizmu a národného štátu. Je prakticky isté, že nová spoločnosť bude zároveň nesocialistická a postkapitalistická,“ písal ďalej Drucker. Pre premenu kapitalistickej spoločnosti na postkapitalistickú, teda na spoločnosť vedomostí, definoval dve výzvy 21. storočia. Prvou, ekonomickou výzvou je produktivita kvalifikovanej práce a dostatok vzdelaných pracovníkov vlastniacich vedomosti, sproduktívnenie ich vedomostí. Druhou, sociálnou výzvou je zabezpečenie dôstojnosti pre obslužných pracovníkov. V každej krajine, aj tej najvyspelejšej, títo pracovníci budú tvoriť väčšinu, tvrdí Drucker. Podľa neho „vzniknú kvalifikovaní odborníci, ktorí dokážu rozmiestňovať poznatky a vedomosti v organizácii tak, aby boli maximálne produktívne využité“. Z hľadiska politickej ekonómie vzniká „trieda“ vedomostných pracovníkov, ktorí „vedia“ a ktorí alokujú vedomosti práve tam, kde sú pre produkciu potrebné. Táto „trieda” bude z ekonomického hľadiska triedou vlastníkov vedomostí, teda zdroja, z ktorého sa bude tvoriť produktivita. Ale vzniká aj „trieda“ obslužných – servisných pracovníkov, ktorí „nevedia“ a nemajú schopnosť vedieť, ale dokážu na základe inštruktáže postupovať tak, že vedomosti používajú v procese produkcie čiastočným osvojením zručností – teda sú schopní servisu, vedia pracovať s nástrojmi vytváranými produktívnymi vedomosťami. Ide o pracovníkov, ktorí využívajú na plnenie svojich úloh vedomosti, ale sami nie sú schopní tvorivo rozvíjať alebo vytvárať a aplikovať nové vedomosti. Iba ich po svojej rekvalifikácii používajú na dosiahnutie svojho výkonu. Ekonomická aj sociálna priorita Nevyhnutným predpokladom pre triedu obslužných pracovníkov je udržiavanie ich motivácie, komunikácia a zdieľanie hodnôt organizácie s nimi, rozvíjanie ich schopností a vytváranie možností ich rozvoja, prakticky vytváranie podmienok pre nich tak, aby aj oni mali otvorené perspektívy k tomu, aby sa mohli stať pracovníkmi disponujúcimi vedomosťami. Dnešok vyžaduje rapídne zvyšovanie produktivity obslužných pracovníkov, aby bolo rozptýlené nebezpečenstvo nových „triednych konfliktov“ medzi oboma dominantnými skupinami postkapitalistickej spoločnosti. Vytváranie podmienok na zvýšenie produktivity obslužnej práce tak predstavuje popri tom, že je to ekonomická priorita, aj najvýznamnejšiu sociálnu prioritu. Kvalifikovaní špecialisti a obslužní pracovníci nie sú „triedami“ v tradičnom slova zmysle, pretože hranica medzi nimi je priepustná. V jednej rodine sa pravdepodobne môžeme stretnúť s obslužnými pracovníkmi i kvalifikovanými špecialistami, existuje však nebezpečenstvo, že sa postkapitalistická spoločnosť stane klasicky triednou, ak obslužní pracovníci nedosiahnu patričné príjmy a dôstojnosť. „Všetci zamestnávatelia sa budú musieť zmieriť so skutočnosťou, že prechod na prácu s vedomosťami im kladie za povinnosť zamyslieť sa nad budúcnosťou dnešných nekvalifikovaných pracovných miest. Vyžaduje to však aj vytvorenie príležitostí na postup obslužných pracovníkov a získanie ich uznania,“ tvrdí Drucker. To je agenda, ktorá ľavici, a sociálnej demokracii zvlášť, vytvára široký priestor na jej akceptovanie v celej súčasnej ľudskej civilizácii: vytvoriť podmienky na rozvoj a uplatnenie pracovníkov disponujúcich vedomosťami a zabezpečenie dôstojného života a dostatku pracovných príležitostí pre pracovníkov obslužnej sféry. Autor je ekonóm
