Nie sme predsa vazali
Prvý máj všade na svete oslavujú ako Sviatok práce. Hneď kúsok za hranicami Slovenska, vo Viedni, budú v sobotu pochodovať tisíce pracujúcich. Dôvodom je uvedomenie hodnoty seba samého a hodnoty vlastnej práce a možno viera v jej užitočnosť a konkrétne poslanie. A v neposlednom rade pripomenutie zamestnávateľom, že pracujúci sú ich rovnocennými partnermi. Nie ich vazalmi. Napriek tomu, že to platí aj pre zamestnancov na Slovensku, ulice našich miest zostanú zväčša prázdne. Ak teda strany, aj tie pravicové, nepripravia dajaký predvolebný míting či kultúrnu besiedku. A možno si pri tejto príležitosti mnohí politici po štyroch rokoch spomenú na to, že v tento deň vôbec nejaký sviatok existuje. Väčšina ľudí sa asi pôjde akurát prejsť do prírody a večer sa pred televízorom „dobre“ pobaví na recesistoch, ktorí na Prvého mája mávali zástavkami v pionierskych šatkách. Pravdou ostáva, že mnohí na Slovensku naozaj nemajú dôvod Sviatok práce oslavovať. Ten, kto aj zostal počas krízy zamestnaný, sotva má vyššiu mzdu ako pred ňou. Ten, koho prepustili, by si zas robotu radšej hľadal, ako ju oslavoval na ulici. Prvý máj je však aj príležitosť, ako upozorniť na problémy pracujúcich. Treba vyjsť do ulíc a povedať, že nechceme byť iba montážnou dielňou Európy a sveta, že nechceme pracovať za pomaly najnižšiu mzdu v Európskej únii a že za osem hodín roboty denne chceme slušne a zdravo žiť. Konkurenčnou výhodou Slovenska predsa nemôže byť lacná pracovná sila a hospodárskej politiky zase „kradnutie“ pracovných miest zo Západu. Lákanie zahraničných investorov na nízke mzdy a daňové prázdniny sa stalo modlou pomaly každej slovenskej vlády. A zatiaľ nik z ekonómov ani rôznych analytikov nenašiel odvahu hovoriť o iných prednostiach Slovákov ako len o tom, že sú ochotní byť pracovitými, podhodnotenými a poddajnými zamestnancami. Ďalší dôvod, prečo sa nedá Prvý máj oslavovať s nadšením, sú platové rozdiely. Na Slovensku je priemerná mzda 744 eur. Kým však v Bratislavskom kraji bola vlani 970, v Prešovskom len 573 eur. Nespravodlivo sa prehlbujú aj rozdiely pri oceňovaní práce v jednotlivých povolaniach. Kým priemerná mesačná mzda v sektore informačných technológií dosahuje až 1 500, v hotelierstve iba 330 eur. V neposlednom rade sú zložité aj podmienky, v akých ľudia pracujú. Manažéri si voči zamestnancom dovoľujú priam neľudské zaobchádzanie. Zakaždým v duchu hesla „Nepáči sa ti? Môžeš ísť, za bránami čakajú na tvoje miesto ďalší desiati!“ Postavenie zamestnávateľov a zamestnancov nie je rovnocenné. Tí druhí ťahajú v krajine, kde je málo pracovných príležitostí, stále za kratší koniec. Vo viere, že hlas ľudu ešte niekto počúva, musíme o tom hovoriť politikom na uliciach a námestiach, nie doma pred televízorom. Keď vo sviatok Prvého mája nie je čo oslavovať, treba protestovať.
