Tri sociálne svety (1)
Spoločnosť má podobu troch sociálnych svetov, ktoré sa od seba oddelili a každý žije v inej sociálnej realite. Profesor Jan Keller, vystúpil 16. marca 2010 na Vysokej škole medzinárodných a verejných vzťahov v Prahe s prednáškou, ktorú redakcia Slova s jeho dovolením spracovala z audiovizuálneho záznamu. Autor v úvode prednášky nazvanej Arogancia financií povedal, že názov bol klamlivá reklama, nehovoril najmä o arogancii financií, ale načrtol obsah svojej novej knihy Tri sociálne svety. Začneme údajmi z knihy Horsta Afhelda Wirtsschaft, die arm macht, Hospodárstvo, ktoré plodí chudobu. Hovoria o tom, prečo je v kríze sociálny štát. Ide o vývoj príjmov v Nemecku od roku 1950 do roku 2000. Priemerný Nemec zbohatol za druhú polovicu 20. storočia sedemnásobne. Priemerný Nemec neexistuje, sedemnásobné zbohatnutie vzniklo tak, že hrubý domáci produkt za toto obdobie sa vydelil počtom Nemcov. Deväťdesiat percent aktívnych Nemcov je v zamestnaneckom pomere a tí zbohatli v priemere dva- až trikrát. Najbohatšie príjmové kategórie a veľké firmy zbohatli za ten čas dvanásťnásobne. Priemer dvanásťnásobného zbohatnutia bohatých a dvoj- až trojnásobného zbohatnutia 90 percent Nemcov dáva číslo 7. To je polovica tohto príbehu, ktorý sa udial v Nemecku. Vo Francúzsku to bolo podobne, ale Francúzi to nemajú tak podrobne spočítané. Druhá polovica príbehu hovorí o tom, ako sa počas tohto obdobia presunulo daňové zaťaženie. Zatiaľ čo zamestnanci platili v roku 1950 v Nemecku štvrtinu všetkých daní, v roku 2000 už štyri pätiny daní. V podstate pri stagnujúcich príjmoch – stagnujú zhruba od začiatku osemdesiatych rokov – dotujú štyri pätiny daňového zaťaženia, zatiaľ čo podiel tých, ktorých príjmy expandovali, na platení daní klesol z troch štvrtín na jednu pätinu. To je dôvod, prečo budeme stále častejšie počuť o tom, že na verejný sektor a na sociálny štát nie sú peniaze. Keďže bohatí prestali platiť a platy ostatných začali stagnovať, je nemožné, aby títo poslední sponzori uhradili prevádzku verejného sektora a sociálneho štátu. Od nerovnosti k nesúmerateľnosti Zhruba od poslednej štvrtiny minulého storočia spoločnosť prechádza z priemyselnej do postpriemyselnej. Sú známe dva manifesty postindustriálnej spoločnosti. Jeden z nich napísal Alain Touraine v roku 1969, druhý Daniel Bell v roku 1973. Obidvaja vykresľovali postindustriálnu spoločnosť ako vyspelú spoločnosť služieb a vzdelanosti. Pritom ich predstavy postindustriálnej spoločnosti boli také optimistické. Keď si pozorne prečítame jednu alebo druhú knihu, nenájdeme tam ani len v poznámke, ani odkaz na dve skutočnosti, určujúce vývoj spoločnosti za posledných dvadsať, tridsať rokov. Bell ani Touraine vôbec nehovoria o tom, že v postindustriálnej spoločnosti v tých najbohatších krajinách na jednej strane prudko narastie nerovnosť a na druhej strane sa bude vyskytovať už polozabudnutá bieda a chudoba. Domnievam sa však, že sa deje niečo závažnejšie než len nárast nerovnosti a explózia biedy a chudoby. Celá moja knižka je založená na hypotéze, že prechádzame zo spoločnosti obyčajnej nerovnosti – nerovnosť je do istej miery prirodzená vec, dôraz je na tom do istej miery – do spoločnosti sociálnej, ekonomickej a politickej nesúmerateľnosti. Uvediem príklady. Ak by sme vyjadrili rozdiel v príjmoch najbohatších a najchudobnejších príslušníkov stredných vrstiev vo Francúzsku, tých, čo berú najviac, a tých, ktorí berú najmenej, ale ešte stále patria do strednej vrstvy, úsečkou dlhou jeden meter, tak skutočné majetky vo Francúzsku vznikajú – a tu sa sociológovia sporia, niektorí hovoria osem, niektorí až trinásť kilometrov od tejto úsečky. Iný príklad. Druhá najbohatšia Francúzka, majiteľka firmy L´Oreal, má rovnaký ročný príjem ako 15 700 Francúzov, ktorí pracujú za minimálnu mzdu. To už je skoro také veľké mestečko ako Hodonín. Jeden človek má taký príjem ako 15 700 ľudí, z ktorých veľká časť sú živitelia rodín. Posledný príklad. Každý z troch najbohatších ľudí na planéte má väčší majetok, než je súhrn všetkého bohatstva 48 najchudobnejších štátov sveta. Jeden človek má zhruba toľko ako takmer 50 chudobných krajín sveta! Takých príkladov sú v knižke opísané desiatky. Samozrejme, môžete namietať, že to nie je nič nové, že podobná nesúmerateľnosť medzi závratným bohatstvom a chudobou existovala vždy. To je pravda. Táto nesúmerateľnosť však existovala v predmoderných spoločnostiach, ktoré sa nehrali na to, že sú spoločnosti demokratické, a netvárili sa, že ide o spoločnosti otvorené, kde každý má v podstate rovnaké šance. Keď spoločnosť prejde do nesúmerateľnosti, je jasné, že každý nemá rovnaké šance. Je tu otázka, nakoľko môže táto spoločnosť dlhšiu dobu fungovať aspoň formálne ako demokratická. Od vzducholode k presýpacím hodinám V knižke sa snažím ísť do sociálnej štruktúry, nájsť v existujúcej literatúre – pretože o sociálnej štruktúre sa začína v krajinách s vyspelejšou sociológiou, než je naša, hovoriť veľmi intenzívne – akýsi model, ktorý by vysvetľoval, čo sa deje. Predovšetkým, elita sa odtrhla od spoločnosti, začala žiť svojím krásnym životom. V schémach sociálnej štruktúry ju nemôžete zachytiť, pretože nemáte mierku, v ktorej by ste mohli vyjadriť jej podiel na bohatstve a porovnať ho s podielom ostatných, pretože je to jednoducho astronomicky vzdialené. Elitu delím na diskrétnu a pomocnú. Diskrétnu poznáme podľa toho, že sa s nikým z jej príslušníkov v živote nestretneme. Zatiaľ čo príslušníkov pomocnej elity stretávame stále. Pomocná elita, to sú ľudia v politike, ekonomike, v manažérskych funkciách, v médiách, ktorí individualizovane vykonávajú príkazy diskrétnej elity. Na opačnom póle sú deklasovaní. Zatiaľ čo elita môže byť maximálne jedno – dve percentá zo spoločnosti, medzi deklasovaných dnes francúzska sociológia radí už 20 percent Francúzov. Deklasovaní sú tí, pre ktorých zostala len prekarizovaná, neplnohodnotná práca, alebo tí, ktorí už boli z trhu práce vylúčení, pretože nie sú dobrí ani na to, aby ich niekto vykorisťoval. Ich vykorisťovanie sa nerentuje. Medzi elitou a deklasovanými je pestrý vejár stredných vrstiev. Všetci sociológovia sa fakticky zhodujú v tom, že bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú – a dá sa to veľmi presne vyjadriť, štatisticky zachytiť. U strednej vrstvy je však veľmi zložité zistiť nakoľko stagnuje, bohatne či chudobnie, pretože v rôznych sociológiách je vymedzenie strednej vrstvy od 20 do 80 percent spoločnosti. Ak dáte do strednej vrstvy členov pomocnej elity, tak stredná vrstva bohatne, ak do strednej triedy zahrniete tých nižších a tých ešte pod nimi, ktorí sú v stredných vrstvách len preto, že sa obrovsky zadlžujú, tak stredné vrstvy príjmovo stagnujú, alebo dokonca klesajú. V roku 1996 napísal Alain Lipietz knihu Société en sablier, voľne preložené Spoločnosť presýpacích hodín. V nej hovorí, že počas tridsiatich povojnových rokov vyzerala spoločnosť ako vzducholoď. Horné vrstvy boli malé, spodné boli tiež zanedbateľné a stredné vrstvy, to bola tá vzducholoď, ktorá sa nedotýkala zeme, pretože aj tí dolní mali nejaké príjmy. Od polovice sedemdesiatych rokov sa zo vzducholode stávajú presýpacie hodiny. Hore je pomerne malý počet ľudí s obrovskými majetkami, dole sa hromadia ľudia deklasovaní a priestor pre stredné vrstvy uprostred sa ustavične zužuje. Stredné vrstvy čoraz zreteľnejšie cítia, ako im uhýba priestor pod nohami, ako im hrozí, že sa prepadnú do spodnej časti presýpacích hodín. To, čo Lipietz vyjadrujte obrazne, ukázal Louis Chauvel na šanciach, príjmoch a generačných vzťahoch stredných vrstiev. Podľa neho vo Francúzsku polovica príslušníkov stredných vrstiev, respektíve ich potomkovia zažijú v priebehu asi 15 až 20 rokov sociálne deklasovanie. Polovica z nich sa presype bližšie k spodku presýpacích hodín. Klasická nerovnosť a ďalšie dve Je veľmi zložité nejako kvantifikovať, že spoločnosť sa rozpadá do troch svetov a vo všeobecnej sociológii nič také nenájdete. Preto som do svojej knižky pridal kapitolu, ako sociológovia zachytávajú to, čo sa v spoločnosti deje. V nej sa snažím rozobrať pojem nových sociálnych rizík, pojmy individualizácie, sociálnej exklúzie a pojmy sociálneho kapitálu ako kategórie, pomocou ktorých sa sociológii darí zakrývať rozpad spoločnosti do sociálne nesúmerateľných svetov. Sociológia robí niečo podobné ako podľa Pierra Bourdieua robí televízia: „Televízia zastiera svet spôsobom, akým ho ukazuje.“ Sociológia robí to isté, ale omnoho sofistikovanejšie a dôkladnejšie. Nerovnosť sa v súčasných ekonomicky vyspelých spoločnostiach rozvíja v troch rovinách. Narastá nerovnosť medzi vlastníkmi a akcionármi veľkých firiem a ľuďmi práce. Čiže klasická nerovnosť medzi tými, ktorí majú príjmy z kapitálu, a tými, ktorí majú príjmy z miezd a platov. Existujú však ešte dve ďalšie od nej odvodené formy nerovnosti. V rámci firiem prudko narastá nerovnosť medzi manažérmi, riadiacimi pracovníkmi a radovými zamestnancami. Na začiatku deväťdesiatych rokov vo veľkej americkej firme manažér mal príjem zhruba vo výške príjmu štyridsiatich priemerných zamestnancov firmy, predvlani už mal viac ako 500-krát toľko a tie nožnice sa stále roztvárajú. To je tá druhá forma nerovnosti. Tretia forma nerovnosti sa rozvíja medzi tými, ktorí majú akúkoľvek formu plnohodnotnej práce, a tými, ktorí sú závislí od sociálneho štátu. Priemer sociálnych dávok vzhľadom na priemerný príjem prakticky vo všetkých krajinách Európy stále klesá. Hovorí sa, že ľudia sú čoraz rozožranjší, že od sociálneho štátu berú čoraz viac. Je to oveľa zložitejšie. Podiel HDP, ktorý ide na sociálne výdavky, prakticky vo všetkých európskych krajinách skutočne rok čo rok rastie. Zároveň sa však znižuje výška dávok vzhľadom na priemernú mzdu, pretože v dôsledku zhoršujúceho sa stavu a starnutia populácie a masovej nezamestnanosti, počet oprávnených žiadateľov o sociálne dávky rastie omnoho rýchlejšie, ako stúpa podiel HDP na sociálne výdavky. Prekarizovaná práca ako práca žiadna Veľkú úlohu pri roztváraní nožníc nerovnosti hrá neplnohodnotná práca, Francúzi hovoria prekarizovaná práca. Formulácia pre plnohodnotnú prácu má rozmery 40 na 50 na 60. Človek pracuje 40 hodín týždenne, 50 týždňov v roku do 60 rokov veku. Vedú sa veľké polemiky o tom, či rozvoj neplnohodnotných foriem práce prospieva alebo škodí ľuďom a spoločnosti. Jej zástancovia argumentujú tým, že ľuďom vyhovuje pracovať dve hodiny denne a tri dni do týždňa, a keďže im to vyhovuje, nikto by to nemal kritizovať. Táto práca môže vyhovovať vybraným kategóriám osôb, ako sú matky s malými deťmi alebo študenti. Prekarizovaná, neplnohodnotná práca sa však stále viac nanucuje tým, ktorí sú živiteľmi domácností. Prví rezignovali Holanďania. V Holandsku robí neplnohodnotné práce už 45 percent aktívnych ľudí, takmer polovica Holanďanov. Nemci sa tomu dlho bránili, pretože systém ich poistného a financovania verejných výdavkov bol založený na pracujúcich hlavách rodiny, ktoré majú plnohodnotné formy práce. V Nemecku sa prekarizovaná práca v posledných rokoch týka už 25 percent populácie. Iní tvrdia, že prekarizovaná práca je len prvou etapou k tomu, aby sa človek dostal k práci plnohodnotnej. Žiaľ, Francúzi zase presne štatisticky dokladajú, že prekarizovaná práca sa stáva čoraz viac v úvodzovkách normálnou súčasťou trhu práce a organizácie práce. Ďalší hovoria, že je dôležitá pre konkurencieschopnosť firiem. Ak by firmy nezaviedli túto formu práce, boli by delokalizované do chudobnejších krajín, ako je napríklad Česko, Slovensko alebo ešte ďalej na východ. Prekarizovaná práca sa však prejavuje často v tých oblastiach, ktoré nemožno delokalizovať. Rozvíja sa v stavebníctve, v hotelierstve, v osobných službách, v odvetviach, ktoré nemôžete preniesť von. Takže ani tento argument neobstojí. Podľa ďalších určitá miera neistoty zvyšuje výkonnosť pracovníka. Tu je zaujímavé, že takto treba stimulovať najmä ženy, ktoré majú prekarizovanú prácu častejšie, mladých ľudí a imigrantov. Manažéri nepotrebujú byť stimulovaní týmto spôsobom. Napokon, hovorí sa, že prekarizovaná práca je lepšia než práca žiadna. Tak to môže vyzerať z pohľadu človeka, ktorý žiadnu prácu nemal a potom získal aspoň niečo. Vôbec sa však neberie do úvahy to, že takáto práca rozbíja systémy verejného poistenia a podlamuje financovanie sociálneho štátu. Z hľadiska financovania sociálneho štátu je prekarizovaná práca úplne to isté ako práca žiadna. Tí, ktorí vykonávajú prekarizovanú prácu, sú často pod hranicou či na hranici chudoby. Z tejto práce ani oni ani ich zamestnávatelia neodvádzajú dane ani poistné. Pritom, pretože sú chudobní, potrebujú od sociálneho štátu doplatiť k životnému minimu. Z hľadiska toho je úplne jedno, či sú ľudia bez práce alebo pracujú dve-tri hodiny denne niekoľko dní v týždni. Maximálne zisky centra bez rizika V dvoch svojich knižkách som sa venoval sociológii organizácie. Šlágrom sociológie organizácie je tvrdenie, že prechádzame zo spoločnosti organizovanej modernity do spoločnosti sietí. V osobitnej kapitole sa zaoberám tým, ako reštrukturalizácia organizácií prispieva k prechodu od spoločnosti nerovnosti k spoločnosti nesúmerateľnosti. Je nepresné hovoriť o nahrádzaní organizovanej modernity spoločnosťou sietí. Kritika byrokracie, silná najmä od šesťdesiatych rokov, byrokracii minimálne v jednom krivdila. Byrokracia, ako ukázali mnohí, ktorí sa tým zaoberajú, funguje ako stroj na znižovanie neistoty. To nie je chvála byrokracie, to je len konštatovanie odlišností veľkých formálnych organizácií a sieťovej ekonomiky. Byrokracia znižuje neistotu a zároveň v byrokratických aparátoch boli zabudované pravidlá, ktoré napríklad určovali, akým spôsobom sa tí hore budú deliť o zisky a príjmy s tými dolu, a iné pravidlá, ktoré určovali, aká bude zodpovednosť tých hore za fungovanie celej organizácie a za kariéry tých dolu. Nie je pravda, že veľké organizácie zmizli a nahradili ich demokratické siete. Pravdou je, že veľké organizácie si ponechali všetky svoje finančné, vplyvové a politické páky a len prešli na sieťovú formu. To znamená, že namiesto klasického protikladu – vrchol a spodok pyramídy – vznikol protiklad centrum verzus periféria dodávateľov a subdodávateľov, stredné poschodia zmizli a v tomto modeli sa už neberú ohľady na periférne časti z hľadiska delenia zisku. Naopak, dochádza k niečomu inému. Zisky podnikateľov v minulosti vznikali a boli legitimizované ako odmena za to, že podstupujú podnikateľské riziko. Prechod organizácie do podoby sietí s centrom a perifériou umožňuje dve veci. Trhové riziko sa z centra prenieslo na perifériu, dodávateľov a subdodávateľov, centrum nesie minimálne riziko, ale pri deľbe zisku si výrazne pomohlo. Vzniká úplne neospravedlniteľná situácia, keď sa maximalizujú zisky tých, ktorých riziká sa minimalizujú. To je úplne nepochopiteľná situácia aj z hľadiska klasického ekonomického myslenia. Ekonómovia už minimálne 150 rokov vychádzajú z toho, že sú dva typy ľudí – podnikatelia a rentieri. Podnikatelia preferujú vysoký zisk a neprekáža im veľké riziko, rentieri preferujú nízke riziko a sú ochotní pristúpiť na nízky zisk. Naraz sa dostávame k úplne iným typom. Jedni majú vysoké zisky a nízke riziko, čo je kombinácia, o ktorej ekonómovia neuvažovali, a druhí majú minimálne zisky, no o to vyššie riziko. Výhody podnikateľa a rentiera sa spájajú navrchu a nevýhody podnikateľa a rentiera sa prepájajú na úrovni dodávateľov a subdodávateľov. Výsledkom je prechod od spoločnosti nerovnosti k spoločnosti nesúmerateľnosti. Úhľadné balíčky taktiež bez rizika Kapitolu Arogancia financií uvádzam citátom Charlesa Wrighta Millsa – prosím vás, nevzťahujte to na Českú republiku –, ktorý už v roku 1951 napísal: „Je nebezpečné kradnúť, ak už nemáte veľa peňazí.“ Táto kapitola sa volá podľa knižky, ktorá vyšla vlani v lete v Paríži. Hovorí sa v nej o tom, prečo vznikla terajšia finančná a hospodárska kríza. Hlavnou myšlienkou je, že už v minulých storočiach sa podarilo ekonomike podriadiť si ostatné sektory života spoločnosti. Podriaďuje si, vidíme to deň čo deň, od školstva cez zdravotníctvo až po kultúru. To je prvá fáza. V druhej sa celá ekonomika postupne mení na odvetvie finančníctva. Finančníctvo, ktoré malo svoje jasné opodstatnenie vo fungovaní klasického kapitalizmu, sa odtrhlo od zvyšku ekonomiky a postavilo sa nad ňu presne tak, ako to celá ekonomika urobila voči ostatným sektorom spoločnosti sto rokov predtým. Zo sociologického hľadiska ekonomickú krízu spôsobilo to, že za posledných 30 rokov si v Spojených štátoch amerických zo všetkého novovytvoreného bohatstva 95 percent prisvojilo necelých 5 percent populácie. A tým vznikol obrovský problém. Tie prebytky peňazí nie je kam umiestniť, ani pri najlepšej vôli sa nedajú skonzumovať. V luxusnej spotrebe sú nerozpustiteľné. Nedajú sa ani investovať. Už by sa nevyplatilo stavať nové supermarkety a nové diaľnice, pretože by sa to nezaplatilo v takej miere, v akej sa to zaplatí, ak sa tie prebytky nasúkajú do finančných špekulatívnych bublín, tým, ktorí z nich utečú ako prví. Základ špekulácií, z ktorých kríza vznikla, bol v podstate v tom, že tí, ktorí požičiavajú peniaze, sa zbavili rizika, že požičané peniaze nebudú splatené. Viazali ich do úhľadných úverových balíčkov a predávali ich ďalej a ďalej. Funguje to rovnako ako v prípade reštrukturalizácie firiem. Banke, centru, ktoré požičalo peniaze, to umožňuje zvýšiť zisky pri znížení rizika. Čím viac pochybných úverov požičia, tým väčšiu má možnosť vytvárať ďalšie pochybné úvery. Pretože tie sú medzitým rozptýlené do periférie druhých, tretích, štvrtých vlastníkov balíčkov, čo bolo spočítané teoreticky tak, že to malo fungovať. Teoreticky. Žiaľ to v praxi nefungovalo a vznikla z toho kríza. Vyššie riziko pre niekoho iného, rovnaký model, rovnaká formulka je v základe firemného usporiadania i v základe toho, čo sa deje, keď sa ekonomika premení na jedno z odvetví finančníctva. Na ilustráciu jeden citát: „Riziko bolo sňaté z bánk a bolo rozložené na všetkých takým spôsobom, že nakoniec už nikto nevedel, kde vlastne je.“ (Engdahl, F. W. 2009. Der Untergang des Dollar-Imperiums. Die verborgene Geschichte des Geldes und die geheime Macht des Money Trusts, 2009). Ako využiť haldy peňazí Zvyšok sú vlastne už len banality. Keďže stredné a nižšie vrstvy v USA nemali počas 20 až 30 rokov stagnácie miezd a platov dostatočné úspory, ponúkli im, aby sa zadlžili viac, než je zvyčajné. Vďaka tomu stúpla spotreba bez toho, že by bolo treba zvyšovať platy. Dočasne sa tým vyriešil hlavný problém všetkých firiem: ako to zariadiť, aby mohli ľuďom platiť čo najmenej, ale aby pritom kupovali čo najviac. Je to elegantný spôsob, ako ľuďom málo platiť, dávať im nízke sociálne dávky, a pritom úplne nepodviazať kúpnu silu. Preto nám ekonómovia každý týždeň hovorili, že zadlženie domácností nie je nijaký problém, že americké domácnosti sú zadlžené ešte viac. Posledné týždne sa už neozvali. Neviem prečo... K spusteniu krízy došlo v okamihu, keď sa ukázalo, že ľudia, ktorí získali od renomovaných bánk vysoké úvery na získanie vlastného domu, napriek tomu, že sa dobre vedelo, že nebudú schopní tieto úvery splácať, skutočne neboli schopní úvery splatiť. To pre bankárov musela byť úplne šokujúca informácia. Spamätávajú sa z nej dodnes. V tomto systéme nemajú miesto snahy o reguláciu finančných špekulácií, pretože regulácia by znižovala šance veľkých majetkov množiť sa ešte rýchlejšie ako doteraz. Finančné špekulácie prinášajú viac ako obchod so zbraňami, preto nie je možné nejakým spôsobom ich podviazať. Pre tie haldy peňazí by potom nebolo už úplne nijaké využitie. Nie je možné tie peniaze rozpúšťať v platoch mizerne platených zamestnancov, pretože to by ohrozilo konkurencieschopnosť firiem, a nie je možné ich dávať ako injekcie do beznádejne podvyživeného verejného sektora, pretože to by znížilo investičné príležitosti pre súkromníkov, ktorí si chcú verejný sektor rozobrať. Tu sa ukazuje, nakoľko sú previazané všetky tri formy zvyšovania nerovnosti. To, čo sa ušetrí na platoch zamestnancov, zvyšuje zisk podnikateľov a akcionárov ako aj príjmy manažérov. Zároveň podnikatelia, akcionári a manažéri znižujú svoj podiel na financovaní sociálneho štátu. To prehlbuje krízu sociálneho štátu, krízu jeho financovania a táto kríza sa má využiť na prevzatie verejného sektoru do súkromnej réžie. Privatizácia verejného sektora je totiž poslednou príležitosťou, kam umiestniť peniaze, a je to príležitosť s úplne minimálnym rizikom pre majiteľa peňazí. Cieľ: minimálny sociálny štát Dnes sa všemožne brojí proti sociálnemu štátu. Som presvedčený, že jeho najväčší odporcovia by proti nemu v podstate nemali nič, ak by ho financovali len stredné vrstvy. Im ide o minimálny sociálny štát financovaný strednými vrstvami. V takom štáte môžu výdatne profitovať elity, pretože, napríklad, zaisťovaním sociálneho zmieru zvyšuje istotu investorov. Sociálny štát, ktorý by bohatým nič nevzal, by bol dostatočný na to, aby sa odvrátila hrozba, že chudobní budú roznášať nákazlivé choroby a že budú kradnúť od hladu. A hlavná výhoda z hľadiska elity: minimálny sociálny štát dokáže postaviť proti sebe stredné a nižšie vrstvy. Elity majú vo svojich rukách geniálny nástroj ovládania spoločnosti. Stačí, aby priškrtili časť financií, ktoré dávajú na chod sociálneho štátu, a v dnešnej situácii majú zaručené, že stredné vrstvy sa nebudú hnevať na elity, ktoré prestali platiť, ale na deklasovaných, na ktorých platiť musia. To funguje úplne spoľahlivo. Takže firmy a najbohatšie príjmové kategórie majú schizofrenický postoj k sociálnemu štátu. Potrebujú, aby pomáhal ľuďom, zamestnancom, ktorí sú v havarijnej životnej situácii a zároveň sa zdráhajú prispievať na jeho financovanie. A tým vzniká súbežný tlak na dvojaké minimum. Zo strany firiem je tlak na minimalizáciu príjmov zamestnancov, firmy chcú dávať zamestnancom čoraz menej, respektíve nedávať im čoraz viac, nemyslím tým jednotlivému zamestnancovi, ale strane práce. Tým, že vyhodíme ľudí na dlažbu, zvýšime príjmy tým, ktorých zatiaľ ešte nevyhodíme. Zo strany štátu je tlak na minimálne sociálne dávky. Prekarizovaná práca tu hrá kľúčovú úlohu, pretože umožňuje obchádzať zákonník práce, dávať menej, než je minimálna mzda a zároveň nedodáva potrebné prostriedky sociálnemu štátu. Ak ich nedodávajú ani tí hore, je zaručené, že stredné vrstvy udržia svojimi príspevkami len minimálne sociálne dávky. Nič viac títo poslední sponzori nepokryjú. Súbeh mizerne platenej práce a nízkych sociálnych dávok umožňuje firmám zabiť dve muchy jednou ranou. Nemusia pre zachovanie konkurencieschopnosti zvyšovať platy, a pritom sa darí udržať kúpnu silu. Problém je v tom, že minimálne sociálne dávky a minimálny príjem slúžia na rozbitie klasického námezdného pomeru. Klasický námezdný pomer v zamestnaneckej spoločnosti predpokladal, že odmena za prácu bude dostatočne veľká na to, aby spoľahlivo ochraňovala pred sociálnymi rizikami. Dnes dochádza k presnému opaku, nízka odmena spoľahlivo slúži na to, že sa z dávok sociálnej ochrany stáva prostriedok na základnú reorganizáciu trhu práce. Je tu akýsi začarovaný kruh pracujúcej chudoby. Keď beriete peniaze za neplnohodnotnú prácu, nemôžete platiť sociálne poistné, čo vedie k redukcii sociálnych zdrojov. Pokles výšky sociálnych dávok núti ľudí vziať akúkoľvek prácu, z ktorej nie je možné platiť poistné, a tento kruh sa ustavične roztáča. Ideálom je americký systém welfare, ktorý znamená práve súbeh minimálnej mzdy a minimálneho sociálneho zabezpečenia. Veľmi zaujímavé tri práce o tom napísal francúzsky sociológ Loic Wacquant dlhodobo žijúci v USA. Celý systém vychádza z toho, že ten, kto pracuje, nepotrebuje nijaké sociálne zabezpečenie, a ten, kto nepracuje, si nijaké sociálne zabezpečenie nezaslúži. Najzaujímavejšou z troch Wacquantových kníh je tá, v ktorej dokazuje na štatistických údajoch, ako sa USA postupne menia zo štátu sociálneho na štát penálny, štát trestajúci. V USA je vo väzení už viac než 2,5 milióna ľudí. V Grécku je na 100 000 obyvateľov 40 väzňov, v Nemecku a Francúzsku asi 60, Briti a Portugalci majú 120 až 130. V Spojených štátoch amerických je to 650 a v Rusku 700. Dokladá tam, ako jednotlivé štáty únie rovnakou mierou obmedzujú dotácie na sociálne bývanie, zvyšujú dotácie na výstavbu väzení. Väzenie sa v USA stáva bývaním pre najchudobnejšie vrstvy. Zároveň tým, že sa zavrelo do väzenia 2,5 milióna ľudí, znížili v USA mieru nezamestnanosti o dve percentá. Stredné vrstvy sa tvária, že sa ich to netýka, ale zrejme nemajú pravdu. (Dokončenie v budúcom čísle) Prof. PhDr. Jan Keller, CSc, český sociológ, publicista a environmentalista pôsobí na Fakulte sociálnych štúdií Ostravskej univerzity Prednášku so súhlasom autora spracoval Emil Polák
