Obeta na oltár politiky

Čo všetko je tzv. radový občan ochotný obetovať pre politiku? Zdanlivo jednoduchá otázka, ľudia na politiku zväčša len nadávajú, podľa celých generácií je to iba panské huncútstvo, v ktorom sú potreby obyčajných smrteľníkov vždy na poslednom, a záujmy pánov „až“ na prvom mieste. Lenže také celkom jednoduché to nie je. Politici si síce neraz vybavia, že dostanú, čo sa do nich zmestí, ale za „tých našich“ zvyknú aj radoví ľudia bojovať. Dokonca obetujú aj kdečo zo svojho pohodlia. Tento pocit spolupatričnosti pociťujú najmä v predvolebnom období, keď sa pred politikmi jednoducho nedá ujsť. Iba že by ste sa na dva-tri mesiace presunuli na opustený ostrov. Alebo vysoko do hôr. Presne takýto príklad obetavosti obyčajnej ženy voči jej obľúbenej strane som zažil minulý týždeň. A to v Kraľovanoch. V obci pri sútoku Váhu a Oravy, ktorá síce „číta“ len pár sto duší, no už dávno leží na významnej dopravnej križovatke. Takže vodičom jazdiacim z východu na západ Slovenska a späť, aj severno-južnou trasou sú Kraľovany dobre známe. Nuž a práve v tejto malebnej dedine obklopenej horami sme v areáli futbalového štadióna otvárali malé viacfunkčné ­ihrisko. Keďže pásku prišiel prestrihnúť premiér, predseda parlamentu, minister vnútra a ďalší politici, bola to udalosť, na ktorú sa zbehlo všetko, čo v dedine vládalo chodiť. Keď na trávu vybehli prví futbalisti, podišli ku mne ženičky z miestneho speváckeho súboru. Jedna sa mi hneď vyžalovala, že o tú slávu takmer prišla. „Poprosila som šéfa, aby mi dal pol dňa voľna, že si to nadrobím a on, že načo,“ rozhovorila sa. „Keď som mu vysvetlila, koho idem vítať, sčervenal a nakričal na mňa, že si to mám z hlavy vyhodiť. On vám je modrý ako nezrelá slivka. Ani za svet mi nechcel ustúpiť.“ Ako to, že ste predsa len tu, opáčil som opatrne. „No ale ako by to bolo, keby som to prepásla?! Radšej som obetovala celý deň dovolenky,“ rozhodne mi odvetila žena v oravskom kroji. Hoci to tak nevyzerá, aj radoví občania sú ochotní pre politiku a politikov nemálo obetovať. Bodaj by si to zaslúžili. Braňo Ondruš