Zisk nie je v zdravotníctve prvoradý

Na televíznych záberoch to vyzeralo ako scéna z hollywoodskeho akčného filmu. Policajní kukláči vtrhnú do priestorov firmy, zadržia jej majiteľov, poberú im písomnosti a množstvo dokladov. Dlhy, podozrenia, vyhrážky. V skutočnosti je to však obraz toho, kam dostali slovenské zdravotníctvo takzvané reformy Rudolfa Zajaca. Nejasné obchody, ešte nejasnejšia štruktúra firiem, ktoré sa tvária ako čosi iné, než v skutočnosti sú. Jeden z hlavných „hrdinov“ v kauze Cityfarma už vie, čo je to policajné vyšetrovanie. Dokonca ho aj obvinili, len súdy zatiaľ nestihli o ňom rozhodnúť. Pozor na reklamu V tejto chvíli však nemá zmysel špekulovať o možných výsledkoch policajného vyšetrovania ani súdnych pojednávaní. Zaujímavé je niečo iné, že Cityfarma vôbec existuje. Slovenské zákony totiž zakazujú, aby jedna osoba vlastnila viac lekární a v tomto prípade ide o desiatky. Táto podivuhodná spoločnosť však zákon neporušuje, lebo každá z jej lekární figuruje ako samostatná, akurát že sa všetky združili do akejsi „siete“. Lekárne Cityfarmy sa pritom podobajú skôr na obchodný reťazec ako na špecializované zdravotnícke zariadenia. Majú za sebou obchodné akcie, zbieranie bodov, vernostné kartičky, či dokonca zľavy na tovar. Slovenská lekárnická komora takýto postup už dlhodobo kritizuje. Lekárne by sa predsa nemali podobať na bežné obchody, lebo tovar, s ktorým manipulujú, nie je bežný. Lieky nemožno predávať a ponúkať tak ako potraviny či elektroniku, lebo ich dopad na životy a zdravie ľudí môže byť fatálny. Odborníci preto už dávno varujú, že prístup lekární by nemal mať s klasickým obchodovaním nič spoločné. Pred týždňom ukázala jedna francúzska televízia, ako médiá dokážu zmanipulovať obyčajných ľudí. A výskumov, ktoré dokazujú, aký silný vplyv má reklama na ľudí, už máme nespočetné množstvo. Preto by rozhodovanie sa pacientov, ale aj ľudí kladúcich dôraz na prevenciu, nemalo byť ovplyvňované reklamou. Bežní občania predsa nemôžu poznať lieky, vplyv ich jednotlivých zložiek na ľudský organizmus. A to ani v prípade, že ide o výživové či vitamínové doplnky. Lenže, keď podľahnú reklame v prípade ochuteného mlieka, alebo nového videorekordéra, prinajhoršom sa im stane, že im nebude chutiť, či fungovať. V oboch prípadoch si výrobok už nekúpia, dokonca ho môžu vrátiť. Laici ostali v ofsajde Teraz však nejde ani o to, že zlé lieky či iné produkty predávané v lekárňach môžu ľuďom vyslovene škodiť. To by mal odhaliť lekár a ten hádam nie je schopný riskovať zdravie svojho klienta. Ide o to, že „chybovosť“ mliečneho či elektronického výrobku dokážu zákazníci odhaliť sami, no v prípade lieku nie. Pokojne naletia na reklamu a celé roky budú užívať rozličné výživové preparáty, hoci v skutočnosti im v ničom nepomôžu. Ešte dobre, že neuškodia... Práve preto, že zdravie nemôže byť tovar, treba mimoriadne obozretne púšťať klasický biznis do zdravotníctva. Lenže to treba zreformovať na iných základoch, než sme boli svedkami za predošlej vlády. Tá sa riadila tézou, že najlepšie bude, ak aj zdravotníctvo ovládnu trhové princípy, lebo vraj práve tie zabezpečia najkvalitnejšie služby. Od začiatku je to holý nezmysel, pretože práve to je oblasť, v ktorej občania nedokážu odlíšiť kvalitu od nekvality. Bežní ľudia nevedia, či im výživový doplnok naozaj pomáha, či im žltá tabletka naozaj dodáva potrebné a nevyhnutné množstvo vitamínu C a či im lekár nasadil tú najlepšiu liečbu. Práve preto sú trhové princípy konkurencie v zdravotníctve absolútne nepoužiteľné. Samozrejme, ak ide o niečo viac, než len o miliardy, ktoré na zdravotnícku starostlivosť samotní občania každoročne dávajú. Ale v prostredí, ktoré „reformy“ exministra Zajaca vytvorili, je veľmi zložité odhaliť takýchto špekulantov a vyhnať ich zo zdravotníctva. Zajacovi rukojemníci Príklad súboja vlády Roberta Fica so súkromnými zdravotnými poisťovňami dokazuje, že je nesmierne ťažké prinášať do tohto prostredia zásadné zmeny. Zdravým sedliackym rozumom možno pochopiť, že pravicová vláda vidí systém zdravotného poistenia inak než ľavicová a vytvorí priestor na súkromné zisky aj tam, kde ľudia musia povinne zo zákona posielať každý mesiac časť svojich zarobených peňazí. Ale zdravý sedliacky rozum už zostáva stáť, keď ľavicová vláda, ktorá pravicovú vystriedala po legitímnom prebratí moci, narazí na akúsi ochranu (súkromných) investícií, ak sa rozhodne tento systém zmeniť a postaviť ho zasa z hlavy na nohy. Bežný človek len ťažko uverí, že v demokracii nemôže legitímna vláda zmeniť systém zdravotného poistenia tak, ako to jej hlavná strana otvorene sľubovala pred voľbami. Ako to, že pred takmer ôsmimi rokmi bez súdnych sporov a medzinárodných arbitráží bolo možné demontovať dovtedajší poistenecký systém, ale teraz sa už nedá zmeniť?! Na rovnakom princípe sa udiali aj ďalšie zmeny v zdravotníctve, keď mu „velil“ Rudolf Zajac a jeho pomocníci Peter Pažitný a Tomáš Szalay, ktorí sa podobne ako bývalý štátny tajomník Miroslav Beblavý v rezorte sociálnej politiky zbavili spoluzodpovednosti za všetko zlé, čo spôsobili, a zrazu sa z politických nominantov pravicových strán stali „nezávislí experti“. To, ako funguje Cityfarma a ľudia, ktorí ju ovládajú, je jasným dôkazom zhubnosti minulej „reformy zdravotníctva“. Privatizácia za Dzurindu potichu Ak sa bežnému človeku povie „nezisková organizácia“, rozumie inštitúciu, ktorá robí čosi, na čom nechce zarábať. Ako „neziskové“ sa spočiatku prezentovali najmä rôzne charitatívne a podobné združenia a presne takýto dojem o nich nadobudli ľudia na Slovensku. Lenže tzv. neziskovky, ktoré pôsobia v našom zdravotníctve, nie sú charita. Najpresnejšie na to poukazuje vývoj okolo novely zákona o neziskových organizáciách, ktorú v parlamente presadil poslanec za Smer Robert Madej. Novelou dosiahol, aby štát mohol ovplyvňovať dianie v tých ,,neziskovkách“, do ktorých vložil štát svoj majetok. Opäť to znie ako z ríše divov, ale Dzurindova vláda zaviedla systém, v ktorom štát odovzdal majetok obrovskej hodnoty do spoločností, na ktoré však vzápätí stratil akýkoľvek vplyv. Nemohol dosadzovať do ich orgánov svojich zástupcov a tak so štátnym majetkom hospodáril niekto celkom iný. Podľa poslanca Madeja Dzurindova vláda takto obišla zákon a fakticky sprivatizovala štátny majetok, ale tak, aby sa to ako privatizácia „netvárilo“. Daňoví poplatníci považujú za normálne, aby štát nerozdával spoločný majetok. Tak isto v súkromnej sfére je normálne, že ak niekto vloží do firmy peniaze, má aj podiel na jej riadení. V tomto prípade však opoziční poslanci poslali novelu na ústavný súd. Netransparentné neziskovky Pri vzniku neziskových organizácií oficiálne nešlo o privatizáciu. To tvrdil aj poslanec Gábor Gál z Most-Híd, ktorý ani Madejovej novele nevyčítal, že „zámerom zákona je zoštátniť majetok neziskových organizácií“. Ale ak teraz má ísť naozaj o zoštátnenie, tak predtým muselo ísť o privatizáciu. Aj právnik Radoslav Procházka, ktorý kandiduje vo voľbách do Národnej rady za KDH, povedal, že „rozpor s ústavou je v priamej zákonnej úprave vnútorných pomerov organizácie, ktorá je neštátna“. Pravicoví poslanci tak usvedčujú sami seba z podvodu. Veď i spomínaný Szalay v Slovenskom rozhlase v súvislosti s nemocnicami v Topoľčanoch a Leviciach otvorene hovoril o „súkromných investíciách“. Ide o nemocnice, ktoré spravovala ďalšia „neziskovka“ prepojená s Cityfarmou. Vie si však niekto predstaviť, že by súkromné investície vstúpili do naozaj „neziskového“ projektu? Szalay preto tvrdí, že neziskové organizácie sú vzhľadom na svoju netransparentnosť zlým riešením, lepším je zdravotnícke zariadenia rovno sprivatizovať. Neziskové organizácie sú naozaj netransparentné, ale platí to o tých, do ktorých štát podivne „vložil“ majetok a teraz sa správajú ako súkromné firmy. Ich obhajoba v prípade Topoľčian a Levíc je postavená na hlavu: spravovali verejný majetok, ale nik nemal prehľad o ich skutočnom hospodárení. Ako „neziskovka“ síce nemohla vytvárať konečný zisk, ale nikto nevie, čo všetko sa dostalo do jej nákladov, kto všetko a za čo všetko na nej ako „dodávateľ“ zarábal. To je spôsob, ako skutoční majitelia „neziskoviek“ získavajú profit. Ak sa má hovoriť o naozaj neziskových organizáciách, zmysel majú iba ako verejné: štátne, alebo samosprávne. Iba v tom prípade sa dá nastaviť kontrolný, ba i riadiaci mechanizmus, ktorý umožní kontrolu jej výdavkov a teda zachovanie neziskovosti. Na ktorej nebude nikto zarábať „bokom“. Názorný príklad z Holíča Príbeh Cityfarmy plasticky dokazuje, aká škodlivá je Szalayova filozofia privatizácie zdravotníctva. V skutočnosti vôbec neznamená automatické zlepšenie pre pacientov. Reálne dnes nemožno nájsť praktické príklady, ktoré by dokazovali, že v oblasti všeobecnej zdravotnej starostlivosti sú súkromní poskytovatelia prínosom. Konkurencia sa stala na „zdravotníckom trhu“ iba zaklínadlom, ktoré nemá s realitou nič spoločné. Naopak, súkromné firmy sa usilujú o maximálnu koncentráciu. Najmä preto, lebo niet dosť peňazí. Ak niekto chce pri nedostatku finančných zdrojov dosahovať zisk, musí sa o ne deliť čo najmenej „hráčov na trhu“. Presne to sa deje v zdravotnom poistení (Dôvera postupne pohlcuje celú svoju konkurenciu), presne o to isté sa usiluje Cityfarma. Jej predstaviteľov podozrievajú aj z toho, že po Slovensku nútili majiteľov lekární, aby sa k nim pridávali. Ukážkovým príkladom používania nedžentlmenských metód je spor tejto firmy s mestom Holíč. Presne v zmysle Szalayovej rady Holíč pred rokmi sprivatizoval svoje zdravotnícke stredisko – predal ho Cityfarme. Tá zaplatila len štyri milióny korún, ale zaviazala sa určitú sumu investovať do jeho rekonštrukcie a rozvoja. Ale neinvestovala ani korunu a súkromné zdravotnícke centrum chátra rovnako ako kedysi štátne. Pacienti na vedľajšej koľaji Predstavitelia Cityfarmy tvrdia, že na vine je mesto. Neinformovalo ich, že lekáreň, ktorá je v rámci strediska vo vlastných priestoroch, má na liste vlastníctva právne zabezpečené právo prechodu cez stredisko. O tom prvom Cityfarma vedela, o tom druhom vraj nie. A to je hlavný problém, lebo firma v skutočnosti kupovala stredisko preto, aby zlikvidovala konkurenčnú lekáreň. Presne tak to už urobila na strednom Slovensku – v zdravotnom stredisku, ktoré má pod kontrolou, postavila priamo pred dvere konkurenčnej lekárne veľký reklamný panel, aby maximálne znepríjemnila prístup pacientov do nej. To isté podľa všetkého plánovala urobiť aj v Holíči. Fakt, že preto kašle aj na samotné zdravotné stredisko, svedčí o jedinom: Cityfarma nepodniká v zdravotníctve kvôli pacientom, ale v prvom rade pre zisk. A ak je ohrozený, alebo nie je dosť vysoký, pacienti a kvalitná zdravotná starostlivosť idú bokom. Napokon, Cityfarma to už ukázala v banskobystrickom kraji. Zajacova „reforma“ a pustenie „slobodného podnikania“ do zdravotníctva spôsobuje katastrofu. Dokazuje to všetko, čo sa už dlho deje okolo Cityfarmy. Szalayov a Pažitného „inštitút“ v skutočnosti nešíri odborné analýzy, ale nebezpečné bludy, ktoré v praxi nefungujú a ohrozujú fungovanie zdravotníctva. Súboj so súkromnými zdravotnými poisťovňami má práve preto veľký význam. Nielen ako symbol, ale najmä jeho výsledok ukáže, nakoľko ľavicové vlády, ktoré nechcú budovať zdravotníctvo podľa pomýlených neoliberálnych predstáv, môžu „zabetónované“ piliere tohto systému zbúrať. Autor je spolupracovník Slova