Prehodnotenie kapitalizmu bez záruky
Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by sa mal fundamentálne prehodnotiť kapitalizmus, ako o tom hovoril francúzsky prezident Nicolas Sarkozy na Svetovom ekonomickom fóre v Davose. Možno to usudzovať aj z vyjadrenia ministerky financií Christine Lagardeovej, ktorá po jeho prejave povedala: „Podporujeme voľný trh.“ K tomu ešte francúzska ministerka dodala, že by malo ísť o kapitalizmus s morálkou. O kapitalizme s morálkou hovorila už predtým aj nemecká kancelárka Angela Merkelová. V. Klaus: návrat k socializmu Pravicový prezident Sarkozy to teda s „fundamentálnym prehodnotením kapitalizmu“ podľa všetkého preháňal. Nie prvý raz. Už na začiatku súčasnej svetovej krízy hovoril o „novom kapitalizme“, o novom Bretton Woodse, presadzoval, aby „žiadna finančná inštitúcia, žiadna časť trhu a žiadne územie nemohli uniknúť regulácii alebo dohľadu“. Ostaní lídri štátov Európskej únie museli jeho radikalizmus brzdiť. Oficiálny postoj ku kríze pod ich tlakom prepracovali a schválili v znení, v ktorom sa hovorilo o „primeranej regulácii“. Sarkozy sa so svojou typickou razanciou vyslovil aj za to, aby sa krajiny eurozóny vybavili „ekonomickou vládou“. Teraz takéto hlasy pribúdajú pri problémoch verejných financií najmä v Grécku, ale aj v Írsku, Portugalsku, Španielsku a čiastočne v Taliansku, ktoré sú označované ako PIIGS (zhodou okolností to po anglicky znamená prasatá). Celoeurópsku kontrolu verejných financií najnovšie žiada Európska centrálna banka. Regulácia a kontrola financií má však aj odporcov. Euroskeptik, český prezident Václav Klaus na margo Sarkozyho návrhov uviedol, že nesmerujú „k novému kapitalizmu, ale k starému socializmu“. Systémová, či cyklická kríza? Zatiaľ všetko nasvedčuje tomu, že návrhy zmien sa sústreďujú takmer výlučne na finančný sektor. Počas krízy zazneli aj hlasy, podľa ktorých ide o krach neoliberalizmu a kapitalizmu. O súmraku kapitalizmu a krachu liberalizmu napísali dokonca aj v britskom konzervatívnom The Economist. Doterajší priebeh krízy, jej riešenie a navrhované východiská z nej však ukazujú, že kapitalizmus na liberálnych základoch bude fungovať aj naďalej. Aj keď s problémami a pravdepodobne s rozsiahlejšími reguláciami. Tí, ktorí potrebu takýchto reforiem uznávajú, sa viac či menej zhodujú v názore, že príčiny súčasnej krízy treba hľadať v systémových nedostatkoch. Preto aj súčasnú krízu označujú za systémovú. Nemožno si však robiť ilúzie, že sa prijmú také regulácie, ktoré zabránia opakovaniu kríz v budúcnosti. Lebo nielen táto, aj tie ďalšie budú cyklické. Známy český ekonóm Tomáš Sedláček k tomu dodáva: „Hospodárstvo rastie v cykloch a s tým nič neurobíme a ani by to nebolo múdre.“ Počas krízy sa tiež ukázalo, že ak je na jednej strane potrebná globálna regulácia finančných trhov, neznamená to, že regulácie sú potrebné aj v iných segmentoch trhu či ekonomiky. Napríklad globálny trh s tovarom a službami sa ukázal ako životaschopný. Dokazuje to fakt, že až na veľmi malé výnimky sa zatiaľ v rámci boja s krízou neochránili národné trhy. Naopak, v zoskupení krajín juhovýchodnej Ázie (ASEAN) začal od začiatku tohto roka fungovať spoločný trh, pre ktorý si ako vzor vybrali Európsku úniu. Tento krok plánovali a pripravili ešte pred krízou. Podarilo sa tým (zatiaľ) dodržať výzvu zo zasadnutia G20 na jar minulého roka v Londýne, v ktorej politickí lídri vyzvali proti prijímaniu ochranárskych opatrení v medzinárodnom obchode. Šéf Svetovej obchodnej organizácie (WTO) Pascal Lamy k tomu uviedol, že „nemôžeme zmiešavať liberalizáciu obchodu s tovarom a službami s dereguláciou finančných trhov“. Začalo sa to v USA Kríza vznikla v Spojených štátoch amerických a rozšírila sa do celého sveta. Ak berieme do úvahy len rozvinuté krajiny, nemožno si nevšimnúť, že spolu s Veľkou Britániou mala kríza najhlbší priebeh a najväčší rozsah práve v USA. Európsky kontinentálny bankový sektor nebol zasiahnutý tak silno. Nemožno sa preto nespýtať, či hĺbka a rozsah krízy v USA a Británii nesúvisí s tým, že ich ekonomiky vrátane bankového sektora sú liberálnejšie ako inde na vyspelom Západe. Zrejme áno, pretože nie nadarmo sa o oboch ekonomikách hovorí ako o anglosaskom type. V praxi to znamená viac liberalizmu, čo predstavuje voľnejší trh s menšou reguláciou, kontrolou a dohľadom. Nie je to náhoda, ale výsledok „slávnej“ reaganovsko-thatcherovskej revolúcie. Súčasné návrhy na nové regulácie finančného trhu viac či menej znamenajú návrat tých, ktoré zrušili práve počas panovania Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovej. Kríza ukázala, že určitá primeraná regulácia finančného trhu má svoje opodstatnenie. Ide o to, aby sa zabezpečila väčšia stabilita a istota nielen na finančnom trhu, ale v ekonomike ako celku. Spomenutý šéf WTO P. Lamy v tejto súvislosti uviedol: „Pozrite sa na Spojené štáty a Kanadu. Obidva štáty majú liberalizované trhy, ale Kanada pritom svoje finančné trhy reguluje a jej reálna ekonomika je na tom omnoho lepšie ako americká.“ Neviditeľná ruka neexistuje Denník Washington Times zase napísal: „Tradičný americký model rozdelenia obchodu a moci nerátal s tým, že súkromný sektor ponechaný bez kontroly sa zmení na bublinu, ktorá tak či tak praskne.“ Zodpovednosť podľa denníka leží nielen na pleciach Wall Streetu, ale aj „na všetkých doterajších prezidentoch a kongresmanoch, ktorí od roku 1980 neurobili nič pre to, aby mali trhy pod kontrolou“. Rok 1980 sa spomína práve preto, lebo vtedy do svojich úradov nastúpili R. Reagan aj M. Thatcherová. Americký ekonóm Joseph Stiglitz pri hodnotení krízy uviedol, že prvá lekcia spočíva v tom, že „trhy nie sú samohojivé. Bez primeranej regulácie sú náchylné na excesy. V roku 2009 sme sa opäť presvedčili, prečo sa neviditeľná ruka Adama Smitha tak často javí neviditeľná – pretože jej jednoducho niet“. Doterajší priebeh krízy podľa Stiglitza ukázal, že „keynesiánske politiky fungujú“. Ilustruje to príkladom – štáty, ktoré implementovali veľké a dobre navrhnuté stimulačné programy v dostatočnom predstihu, vyšli z krízy rýchlejšie. Iné krajiny neboli podľa neho také úspešné pre ortodoxné teórie, ktoré presadzovali práve tí, čo krízu vyvolali. Obamova kontrarevolúcia Keďže finančná kríza sa začala v USA, svet čakal a čaká, že predovšetkým tam urobia potrebné kroky nielen na zažehnanie súčasných problémov, ale že sa prijmú aj také opatrenia, ktoré by zabezpečili väčšiu stabilitu. Prvý balík regulačných návrhov predložil prezident Barack Obama v polovici minulého roka. Mal by priniesť najväčšiu reguláciu amerického finančného systému od čias Veľkej hospodárskej krízy. Cieľom je väčšia stabilita bánk, sprísnenie dohľadu nad finančnými operáciami aj nad každodennými službami. V medzinárodných bankových inštitúciách sa majú vytvoriť vyššie kapitálové rezervy v dobrých časoch a má sa zabezpečiť kontrola veľkých nadnárodných spoločností. Plán si kladie za cieľ aj efektívnejšiu spoluprácu bánk a nové pravidlá, týkajúce sa finančných transakcií, najmä pri využívaní najrozličnejších úverových derivátov. Na domácom trhu by mal nový regulátor analyzovať systémové riziká, aby sa zabránilo opakovaniu scenára zo septembra 2008, keď skolabovala banka Lehman Brothers a začala sa záchrana poisťovacieho gigantu AIG a iných veľkých bánk. Ďalšia časť plánovaných regulácií sa týka ochrany spotrebiteľov. Doteraz sa ňou v USA zaoberalo niekoľko orgánov. Obama navrhol vytvoriť Agentúru pre finančnú ochranu spotrebiteľov, ako aj kontrolu malých každodenných peňažných operácii, akými sú napríklad prečerpania účtov. Miliardárska daň bankám V januári prišiel Obama s ďalšími dvoma pokračovaniami. Televízna stanica CNN ich uviedla ako „útok na Wall Street“. Prezident najskôr zverejnil plán, v ktorom navrhuje tzv. krízovú daň pre banky s trhovou hodnotou nad 50 miliárd dolárov. Za to, že priamo či nepriamo profitovali z vládneho záchranného finančného programu TARP. Pri predstavení krízovej dane povedal, že je to ,,poplatok za spôsobenie finančnej krízy“. Výška navrhnutej trhovej hodnoty bánk je však taká vysoká, že krízová daň sa bude týkať len tých najväčších. Tie menšie majú čo robiť, aby sa udržali. V USA ich počas krízy už padlo viac ako 140. Ďalší balík sa opäť týka najmä najväčších bánk. Navrhuje v ňom regulovať ich veľkosť aj pole pôsobnosti. Veľké banky chce „rozlámať“ či „rozkúskovať“ na menšie. Zároveň chce obmedziť riziká pri ich podnikaní a činnosti rizikových fondov. Z Obamovej strany ide takpovediac o kontrarevolúciu proti reaganovsko-thatcherovskej revolúcii. Podľa hodnotenia odborníkov sú navrhnuté regulácie plne v súlade s tým, čo sa dohodlo na rokovaniach G20. Americký prezident teda radikálne a v plnom rozsahu zareagoval na príčiny, ktoré finančnú krízu vyvolali, vlastne až po roku v úrade. Reagoval tým aj na sklamanie svojich voličov nad pomalými a nedôslednými zmenami. Mnohí čakali, že po nástupe do funkcie s bankami zatočí. Na prekvapenie však pokračoval v ich záchrane rovnako ako pri automobilkách General Motors a Chrysler, poisťovniach a lízingových spoločnostiach. Bankári Wall Streetu pochopiteľne prijímajú Obamove návrhy s nevôľou. Upozorňujú, že banky sa odsťahujú do zahraničia, tam, kde to bude pre ne výhodnejšie. Preto, ak majú byť navrhnuté regulácie účinné, je veľmi dôležité, aby mali globálny dosah. To je najmä úloha pre G20. Prezident sľúbil, že príslušné zákony sa schvália do konca júna. Ak sa mu to podarí, určite sa nezmazateľne zapíše do histórie, tak ako pred tridsiatimi rokmi Reagan a Thatcherová. Ale s opačným znamienkom. Autor je spolupracovník Slova
