Signál prehlbujúcej sa krízy režimu
Dynamika bohatá na nové deje a udalosti a predovšetkým osobitá spoločenská atmosféra. Tým sa zapísali šesťdesiate roky minulého storočia do vývoja našich dejín. Mimoriadnym prielomom bol IV. zjazd československých spisovateľov, ktorý sa po viacerých odkladoch konal koncom júna 1967.
Po období temna poznamenaného krutovládou stalinského kultu osobnosti, ktorý aj po smrti svojich hlavných protagonistov sparalyzoval celé desaťročie, nebolo možné nadlho udržať naakumulovaný pretlak. V roku 1963 sa jeho ventilom stali zjazdy slovenských spisovateľov a novinárov, na ktorých slovenská kultúrna obec prvý raz v otvorenej a razantnej podobe vystúpila s kritikou ekonomickej a kultúrnej situácie v spoločnosti.
Priestor na nebývalý dialóg
Diskusia na zjazdoch sa nezastavila už ani pred kacírskou kritikou Komunistickej strany Československa (KSČ). Strany, ktorá dopustila, aby sa vo vykonštruovaných procesoch proti tzv. slovenským buržoáznym nacionalistom stali obeťami okrem iných aj významní predstavitelia kultúrneho a politického života. V roku 1963 nastúpilo nové vedenie Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (KSS) Alexandra Dubčeka, ktorý, vyhýbajúc sa radikálnym mocenským riešeniam, inklinoval k dohode a konsenzu. Ochotou komunikovať s kultúrnou obcou tým, že volil spoluprácu namiesto zákazov a trestov, vytvoril priestor na dovtedy nebývalý dialóg medzi vládnucou politickou stranou a ľuďmi zastupujúcimi celé spektrum súdobej slovenskej spoločnosti. Vďaka uvoľneniu medzinárodného napätia sa otvorili okná do sveta. Po rokoch izolácie bola česká a slovenská spoločnosť konfrontovaná s okolitým svetom, jeho kultúrou, technologickou revolúciou a životnou úrovňou. Nastúpila nová generácia tínedžerov, ktorú viac ako historický pátos či ideologické príručky zaujímal bigbít, nový film, spoznávanie sveta za železnou oponou. Netrpezlivá generácia, ktorá v znamení všeobecnej revolty už nebola ochotná obetovať pre „svetlé zajtrajšky“ ani deň navyše. Chcela ich mať hneď.
Impulzy z Bratislavy
Prvé významné impulzy na spoločenské zmeny vyšli zo slovenskej časti spoločného štátu. Dovtedy spravidla iniciatívnejšia česká kultúrna obec bola v tomto čase pasívna, unavená beznádejnými stretmi s absolútnou mocou. Zjazdy v Bratislave ju však oživili a predznamenali dovtedy nebývalý spontánny súzvuk oboch strán. Prejavil sa vo zvýšenom záujme českých intelektuálov o komunikáciu s ich slovenskými spolupútnikmi. Na stránkach legendárneho širokospektrálneho Kultúrneho života sa viedli vzájomné polemiky o problémoch doby a spoločnosti, dodávali mu hlbší filozofický rozmer. Dialo sa tak aj preto, že české politické špičky reagovali na kritické hlasy radikálnymi protiopatreniami. V Prahe napríklad zastavili vydávanie liberálnejšie orientovaných periodík Literární listy a Tvář. Do takýchto krokov nútili aj slovenské politické vedenie. Súčasťou nátlaku naň bol zvýšený záujem Štátnej bezpečnosti, ktorá mala za úlohu vysliediť kompromitujúce informácie z rodinného súkromia A. Dubčeka. Tajná polícia sledovala po návrate z väzenia aj Gustáva Husáka. Z iniciatívy ideologického tajomníka KSČ Jiřího Hendrycha potom vymenili šéfredaktorov viacerých slovenských relevantných periodík vrátane Kultúrneho života. No aj keď tvrdé opatrenia spôsobili na čas istý útlm, v českom prostredí napokon vyvolali vyostrenie kritiky.
Príprava pražského zjazdu
Platformou na konfrontáciu moci a jej oponentov sa mala stať pôda dlho očakávaného IV. zjazdu československých spisovateľov v Prahe v júni 1967. Tým skôr, že mimoriadny zjazd v roku 1965 sa nepodarilo uskutočniť. Najmä českí spisovatelia sa ho chystali využiť na prezentovanie svojich názorov, urobiť „svoj“ zjazd ešte radikálnejším, ako bol slovenský spred štyroch rokov a vynahradiť si zmeškanú príležitosť. Tomu zodpovedala už atmosféra v prípravnom období, keď ústredný výbor zväzu chystal nové stanovy a prijal bezkonfliktné krédo zjazdu Humanizmus a demokracia. Odmietnutý bol návrh Václava Havla, aby sa spisovateľská komunita a názorové skupiny v nej federalizovali, pričom zväz ich mallen zastrešovať. Údajne totiž obsahoval latentné „nebezpečenstvo“ stavovských (a teda nekontrolovaných) organizácií, ktoré sa mohli stať potenciálnym zdrojom politickej opozície. S nesúhlasom sa však stretli predstavy politického vedenia štátu. To bolo zvyknuté určovať a rozhodovať o všetkých dôležitejších otázkach takýchto medializovaných podujatí, ktoré sa predtým využívali na propagandu úspechov režimu. Preto žiadalo, aby sa hlavný referát venoval retrospektívnemu hodnoteniu 20-ročnej existencie socialistickej literatúry a aby zjazd prijal pozitívny program jej ďalšieho vývoja. Vopred sa pripravovali aj personálne výmeny na vedúcich postoch zväzu a rozhodovanie o nich mala mať v kompetencii komunistická strana.
Spory so straníckym vedením
V tomto štádiu prichádzal zo Slovenska staronový návrh na výrazné zúženie právomocí celoštátnej organizácie spisovateľov a osamostatnenie národných zväzov (novinkou bola len forma ich vzájomného federatívneho vzťahu). Ideologické oddelenie ÚV KSČ vedené Pavlom Auerspergom to jednoznačne odmietlo, čo malo neskôr výrazný vplyv aj na priebeh zjazdu, rovnako ako napohľad bezvýznamný spor o termín jeho konania. Tento spor ukázal silu vnútorného napätia medzi spisovateľmi a v tom čase už vyslovene trpeným straníckym vedením, ktoré sa chystalo uskutočniť individuálne pohovory so spisovateľmi a porady s ich kolegami – komunistami. Mal sa tak zabezpečiť hladký, štandardný priebeh zjazdu, ktorého sa už právom začali obávať. Stranícky aparát skúšal všetky overené i „novátorské“ spôsoby ako eliminovať akékoľvek „svojvoľnosti a improvizácie“, ktoré by mohli vyústiť do otvorenej revolty. V tomto hektickom a bojovnom období sa 11. mája 1967 uskutočnila konferencia Zväzu slovenských spisovateľov, na ktorej sa do vedenia zväzu dostal Miroslav Válek. Stranícke vedenie bolo také vynervované, že ho znepokojil ešte aj relatívne pokojný priebeh podujatia.
Hlavný ideológ odišiel
Dňom „D“ sa stal 27. jún 1967. V Národnom dome na pražských Vinohradoch sa zišlo 368 spisovateľov, prekladateľov a hostí. Úvodný prejav Milana Kunderu síce zhodnotil posledné roky českej a slovenskej literatúry kladne, ale jeho úvahy o slobode, národe a kultúre, a najmä kritické hodnotenie kultúrnej politiky od roku 1945, ktorá kultúru zideologizovala, sa prítomnej straníckej delegácii nepáčili. Preto neplánovane predčasne vystúpil hlavný ideológ KSČ Jiří Hendrych. Dojem z Kunderovho vystúpenia sa rozhodol stlmiť hneď začerstva. Klasický politický prejav o kultúre, plný straníckych fráz, však pôsobil kontraproduktívne. Ďalší rečníci sa už bez zábran vrhli na všetky najokatejšie chyby režimu a postavenia kultúry v ňom. Pavel Kohout navrhoval zrušiť cenzúru, spolu s Alexandrom Klimentom žiadali nový tlačový zákon. Domáhali sa tiež slobody slova. Kohout prečítal aj list Alexandra Solženicyna sovietskemu zväzu spisovateľov, v ktorom sa otvárali tabuizované, pre režim nepríjemné témy. To sa v Prahe stretlo s nadšeným ohlasom. Približne v tejto fáze Hendrych na protest zjazd opustil. Priebeh rokovania však jeho účastníkov do jednohlasnej podpory „revoltujúcich“ nezjednotil. Viacerým sa nekoordinovaný priebeh diskusie nepáčil, v iných vyvolával odchod nahnevaného Hendrycha oprávnené obavy. Mnohí, aj kriticky naladení literáti jednoducho neboli pripravení na takú bezbrehú slobodu slova a tvrdý útok voči autoritám. Nielen stranícke vedenie zhodnotilo priebeh zjazdu ako „hysterickú a demonštratívnu podporu provokácii“. Prakticky ihneď sa vytvorila skupina (iniciovaná Ivanom Skálom a Jiřím Hájekom), ktorá z presvedčenia alebo z iných dôvodov zorganizovala protest proti takejto podobe rokovania. Okrem iných ho podpísali Milan Lajčiak, ba dokonca aj Ladislav Mňačko, napriek tomu, že nedávno dostal disciplinárny stranícky trest za nepovolenú zmluvu so zahraničným vydavateľom na rakúske vydanie knižky Ako chutí moc. Poobede pokračovala diskusia v podstatne pokojnejšej a vecnejšej atmosfére, emócie opadli. Venovala sa najmä literatúre. Vystúpili v nej aj slovenskí účastníci Alexander Matuška a Vojtech Mihálik, ktorý prečítal prejav neprítomného Ladislava Novomeského. Ten už pred zjazdom nesúhlasil s kritickým radikalizmom, a preto sa údajne nezúčastnil ani na spomínanej slovenskej konferencii spisovateľov. Svojím spôsobom bolo dôležité vystúpenie Eduarda Goldstückera. Navrhol ako kompromis, aby sa o Solženicynovom liste v oficiálnom protokole zjazdu nevyskytla zmienka, a aby bol vnímaný len ako interná informácia.
Obavy v KSČ a následné opatrenia
V tom čase zasadalo predsedníctvo ÚV KSČ, na ktorom Hendrych podal o prvom dni zjazdu podrobnú informáciu. Konštatovalo, že išlo o evidentný pokus využiť toto podujatie na propagáciu otvorenej politickej opozície. S okamžitou platnosťou rozhodlo o informačnom embargu o zjazde v médiách. Tie mali správy o rokovaní spisovateľov minimalizovať iba na nevyhnutnú mieru. Najvyššie stranícke vedenie tiež uložilo vypracovať analýzu a navrhnúť opatrenia. Presnejšie, represívne opatrenia voči najexponovanejším kritickým účastníkom. Hendrych sa musel na osobný príkaz prvého tajomníka ÚV KSČ Antonína Novotného na druhý deň na zjazd vrátiť, pretože jeho demonštratívny odchod prezident klasifikoval ako zbabelý útek z bojiska. Ešte v ten večer sa narýchlo stretol na improvizovanej tajnej schôdzke s „vernými“ účastníkmi zjazdu. Inštruoval ich, ako sa majú zachovať ďalší deň. Viacerí si mali pripraviť príspevky kritizujúce zjazd, a najmä Kunderov referát. Druhý deň rokovania otvoril známy stranícky strážca kultúry Jiří Šotola, ktorý predniesol oficiálny názor ÚV KSČ na činnosť Zväzu čs. spisovateľov. Jeho vystúpenie zatienili bezprostredne nasledujúce, ktoré kritizovali cenzúru a kultúrnu politiku strany (Antonín J. Liehm, Ivan Klíma), či filozofické otázky svedomia spisovateľa v konfrontácii s politickou realitou (Karel Kosík). Slovo dostali aj strane verní spisovatelia (Lajčiak, Hájek, Skála), ktorí podľa večernej dohody dôsledne oponovali všetkým úvahám kritizujúcim KSČ a stav spoločnosti. Nepodarilo sa im však presadiť, aby Lajčiak prečítal list Mňačka, ktorý pred rokom napísal ako zdôvodnenie svojho vystúpenia z ústredného výboru zväzu, ani to, aby delegáti oficiálne odmietli prečítanie Solženicynovho listu a tým aj nepriamo jeho obsah. Popoludňajšie rokovanie otvoril Václav Havel, ktorého považovali za jedného z vedúcich osobností nestraníckej, a teda z hľadiska aparátu nebezpečnejšej opozície. Skritizoval štátnu kultúrnu politiku, zväz spisovateľov, zákaz časopisu Tvář, oficiálne vystúpenia proti niektorým filmom novej českej vlny. Vrátil sa k požiadavke slobody vytvárania záujmových umeleckých združení, spolkov a skupín, ktoré by neboli pod reglementom ÚV KSČ. Žiadal tiež, aby sa vrátilo členstvo tým spisovateľom, ktorých v minulosti z politických dôvodov zo zväzu vypudili. V nasledujúcich vystúpeniach ho podporili ďalší rečníci, aj známy cestovateľ Jiří Hanzelka.
Búrlivý začiatok, búrlivý koniec
Tak ako bol búrlivý začiatok zjazdu, tak sa ani jeho záver nezaobišiel bez rozruchu. Postaral sa oň Ludvík Vaculík, ktorý neobyčajne ostro napadol komunistický režim, jeho moc ako aj spôsob riadenia spoločnosti a kultúry zvlášť, čo vyvolalo ihneď ostrú negatívnu odozvu v aparáte KSČ a jej vedení. V náhle vzbúrenej atmosfére sa zrazu ako na objednávku objavilo už skôr pripravované stanovisko skupiny spisovateľov, ktoré sa svojím v podstate kompromisným názorom snažilo dať za pravdu obom stranám a upokojiť situáciu. Prečítal ho Miroslav Válek. Zo slovenských účastníkov ho ďalej podpísali Vojtech Mihálik, Juraj Špitzer, Ján Kostra, Vlado Mináč, Alexander Matuška, Karol Rosenbaum, z českých Arnošt Lustig, Jan Drda a iní. V nervóznej atmosfére však účinok tohto vystúpenia zanikol. Nepáčilo sa ani jednej, ani druhej strane. Každej z jej pohľadu pripadalo príliš kompromisné. Poslednému, tretiemu dňu zjazdu sa už stranícke orgány rozhodli nedať opozícii žiadnu šancu. Vasil Biľak a Jiří Hendrych si ešte ráno pred rokovaním dali zvolať stranícku skupinu delegátov. Skonštatovali, že situácia je vážna, pôdu zjazdu zneužíva opozičná platforma, ktorá anarchisticky útočí na základy štátu. Ponechať vývoj bez akéhokoľvek zásahu môže viesť k rozvratu v štáte: „Zápalky v rukách nezodpovedných ľudí nenecháme.“ Od účastníkov schôdzky žiadali, aby podporili také výsledky zjazdu (personálne obsadenie ústredného výboru zväzu a jeho ďalších orgánov, schválenie kandidátky vcelku, aby do nej mohli vsunúť aj ľudí bez zodpovedajúcej podpory a pod.), ktoré by aj do budúcna zaručili „správnu“ orientáciu. Podarilo sa však presadiť iba vyškrtnutie štyroch najväčších „opozičníkov“ z pôvodne schváleného zoznamu kandidátky (Havla, Klímu, Kohouta a Vaculíka). Tretí zjazdový deň sa začal v znamení najpočetnejšej účasti členov zväzu. Prišlo ich o sto viac ako v predošlý deň. Otvoril ho Hendrych s jednoznačným stanoviskom KSČ. Ďalší priebeh však bol kratší, naplnený administratívnymi náležitosťami. Pri schvaľovaní stanov väčšina liberálnych návrhov neprešla. Počas voľby zväzových orgánov nestranícky účastník zjazdu podal dodatočný návrh na opätovnú kandidatúru štyroch ráno vyškrtnutých spisovateľov. Tí sa však kandidatúry vzdali alebo neprešli v riadnom hlasovaní. Nie je bez zaujímavosti, že z 249 hlasujúcich dalo len 38 hlas Vaculíkovi, 51 Havlovi a 33 Kohoutovi.
Slovenské priority
Účastníci zjazdu zo Slovenska sa voči režimu nestavali do radikálnejších politických postojov. Boli možno cudzie ich naturelu, ale najmä vyplývali z iných priorít, ktoré ich od českej spisovateľskej „revolty“ vzďaľovali. Ich prvoradým záujmom bolo doriešenie rovnoprávneho postavenie Slovenska v spoločnom štáte, federalizácia, svojprávnosť národných umeleckých organizácií tak, aby ich prestalo dirigovať centrum a rozšírili sa ekonomické právomoci. Priority, pre ktoré česká strana zatiaľ nenachádzala pochopenie. Mali však stále veľa spoločných zväzových problémov. Do záverečnej rezolúcie sa dostala zmienka o potrebe nového systému riadenia kultúry, o rekonštrukcii pôvodného poslania zväzu, požiadavka novely tlačového zákona a „obmedzenia“ cenzúry. Bolo však otázne, kedy a či vôbec sa budú tieto otázky riešiť. Zjazd mal napriek tomu široký ohlas. Vyvolal debaty, otvoril tabuizované témy. V širšom kontexte bol po slovenských zjazdoch novinárov a spisovateľov v roku 1963 ďalším signálom prehlbujúcej sa krízy totalitného režimu v Československu. Tá čoskoro vyústila do udalostí a dejov v tzv. Pražskej jari Účastníci zjazdu zo Slovenska sa voči režimu nestavali do radikálnejších politických postojov. Boli možno cudzie ich naturelu, ale najmä vyplývali z iných priorít, ktoré ich od českej spisovateľskej „ revolty“ vzďaľovali. Ich prvoradým záujmom bolo doriešenie rovnoprávneho postavenie Slovenska v spoločnom štáte, federalizácia, svojprávnosť národných umeleckých organizácií tak, aby ich prestalo dirigovať centrum a rozšírili sa ekonomické právomoci.
Autorka je vedecká pracovníčka Historického ústavu Slovenskej akadémie vied
