Reklama

Diplomovky na kľúč

Hľadám kamaráta, ktorý mi pomôže dokončiť bakalárske štúdium. Vzhľadom na vyčerpávajúce zamestnanie a tlaky v súvislosti s ekonomickou krízou nemám šancu sám bakalára dokončiť...
Počet zobrazení: 2953
4-010-18_19-ilustracna foto-John1954Moi-m.jpg

Hľadám kamaráta, ktorý mi pomôže dokončiť bakalárske štúdium. Vzhľadom na vyčerpávajúce zamestnanie a tlaky v súvislosti s ekonomickou krízou nemám šancu sám bakalára dokončiť... Takto sa začína inzerát zverejnený na internete študenta pražskej Vysokej školy ekonomickej, ktorý hľadá študijného asistenta. O tom, že ide o vážnu vec, autor presviedča v závere: Inzerát nie je vtip ani ekonomický experiment, chcem tú školu dokončiť, ale z práce sa v tejto kríze bojím odísť. Napriek tomu, že inzerát pochádza z českého internetu, morálka na vysokých školách je boľavým otlakom aj na Slovensku. Diplomy zadarmo či po známosti, plagiátorstvo, či získavanie skúšok opisovaním prípadne podplácaním, sa stali aj na našich univerzitách realitou. Do akej miery ide o porušovanie zákonov a pravidiel a do akej miery tu zlyháva skôr ľudský faktor? Je „asistované štúdium“ tiež podvodom, alebo sa to smie? Komu patrí titul, ak si nechá diplomovú prácu vypracovať? Autorovi, alebo tomu, kto za ňu zaplatil? Asistované štúdium, priemyselný biznis Ako sa dá klasifikovať nezištná výpomoc známeho, ktorý sa len tak ponúkne, že tú seminárnu právu za študenta napíše? Môže to byť spolubývajúci, priateľ, rodič, ktokoľvek. „Svojmu priateľovi som vypracovala asi všetky seminárky, dokonca aj bakalársku prácu. Viem už z filozofie pomaly viac ako on,“ krčí plecami študentka ekonómie. Na otázku, či jej to neprekáža, odpovedá, že chce, aby jej milý školu dokončil. Veď podniká, nemá na to čas a ona nemá na výber. Ak zadáte do internetového vyhľadávača výraz „píšem bakalárske práce“, nájdete niekoľko tisíc stránok. Zväčša ide o inzeráty súkromných osôb. Výnimkou však nie sú ani firmy, ktoré si z písania vysokoškolských prác spravili premyslený biznis. Na jednej strane stojí študent, ktorý nemá čas, schopnosti alebo je jednoducho lenivý, na strane druhej podnikavá, zárobku chtivá skupina. „Vaše práce vypracovávajú vysokoškolsky vzdelaní odborníci,“ píše sa na internetovej stránke, ktorá úplne oficiálne ponúka vypracovanie akýchkoľvek študentských prác. „Všetko originálne, diskrétne, pohotovo, kvalitne.“ Etický problém? Kdeže! Do očí bijúca trúfalosť autorov pritom nepozná hranice. Všetko tak ako má byť: cenník, objednávka, obchodné podmienky, záruka, reklamácie a dokonca aj ochrana osobných údajov. A morálny problém? Protizákonnosť? Kdeže, všetko je v súlade so zákonom. Zhotoviteľ, ktorý je riadne zapísaný v živnostenskom registri, nerobí za vás prácu, „len“ pripravuje podklady. Pri takýchto praktikách zostáva rozum stáť. Problém je očividne oveľa prerastenejší ako je ktokoľvek z vysokoškolského prostredia ochotný priznať. „Áno, spravila som to,“ priznáva sa Jana, absolventka pedagogickej fakulty. „Úprimne? Už nikdy viac. Stálo ma to veľa energie, veľa času a napriek tomu som mala pocit, že som sa do problému nevložila úplne. A tá práca? Brak! Smutné na tom je, že ju vyhodnotili ako jednu z najlepších a že sa pod ňu nakoniec podpísal niekto iný.“ Našťastie, takýto druh biznisu nie je pravidlom. Vysokoškolský učiteľ tvrdí: „Keď som sa o tejto praxi dozvedel, kolega sa ma začudovane opýtal: A ty to nerobíš? V živote nie! Vyzeral som ako idiot.“ Rozličné práce, rozličné ceny Cena závisí od požadovanej odbornosti práce. Za rýchlosť sa platí špeciálny príplatok. Od 2,5 eura za stranu za stredoškolskú seminárku až po 12 eur za normostranu diplomovky. Päťdesiatstranová práca tak vyjde na približne 600 eur. „Pri objednávke nad deväť normostrán je objednávateľ povinný uhradiť 40-percentnú zálohu z celkovej ceny diela. Po prevedení financií na účet zhotoviteľ pošle časť diela, maximálne 40 percent,“ uvádza sa na špeciálnej webovej stránke. „Potom objednávateľ doplatí finančnú čiastku do celkovej ceny a zhotoviteľ pošle objednávateľovi celé dielo.“ Systém je premyslený do posledných detailov. Neplatiči nemajú šancu: „Pokiaľ zákazník nezaplatí dohodnutú čiastku, zhotoviteľ je oprávnený dielo znehodnotiť, napríklad vložením obsahu diela na internet.“ Za plagiátorstvo aj vylúčenie O tom, že písanie štátnych záverečných prác niekým iným je nežiadúci jav, azda nik nepochybuje. Dá sa s tým však niečo robiť? „Ak dá študent vypracovať záverečnú prácu komusi inému a predloží ju, akoby ju sám napísal, ide nepochybne o porušenie vysokoškolského zákona,“ tvrdí právnik a vysokoškolský učiteľ Roman Jurík. „Ak vysoká škola také niečo zistí,“ pokračuje Jurík, ,,nemala by študenta pripustiť k obha­jobe záverečnej práce. Okrem toho môže posudzovať konanie študenta ako disciplinárny priestupok a uložiť mu niektoré z disciplinárnych opatrení. Do úvahy by prichádzalo aj to najprísnejšie: vylúčenie zo štúdia.“ Napríklad Univerzita Komenského v Bratislave za disciplinárny priestupok považuje aj „vydávanie cudzej práce za vlastnú, použitie cudzej práce alebo jej časti vo vlastnej práci bez príslušného odkazu na pôvodné dielo či doslovným použitím časti cudzej práce bez citovania pôvodného autora“. K najprísnejšiemu opatreniu však prichádza len zriedkakedy. Ak vôbec. Smelosť plagiátorov tak má zelenú. Ak by sa tak aj predsa len stalo a študent by podal žalobu proti disciplinárnemu opatreniu, dôkazné bremeno zostáva na vysokej škole. A v takom prípade vysoká škola nepochybne ťahá za kratší koniec. Dokazovanie autorstva či neautorstva je veľmi komplikované. Najmä ak ide o prácu na kľúč. Vtedy nepomáhajú ani antiplagiátorské počítačové programy. Ako sa dá odhaliť podvod Predovšetkým by to malo byť jasné vedúcemu práce. Ak študent pravidelne chodí na konzultácie, rozumie riešenému problému a vie vysvetliť štátnicovej komisii postup, aj jednotlivé vety v tlačenej podobe práce, pravdepodobnosť plagiátorstva je mizivá. Realita je však taká, že vedúci a školitelia sú zahltení vysokým počtom študentov, štátnice sú neraz len formalitou a tak podvodníci zostávajú neodhalení. „Je na škodu, že vypracovanie seminárnych a špeciálne diplomových prác sa končí tým, že študenti sa stávajú nezodpovednými, lenivými a ťažšie riešia svoje problémy aj mimo školy,“ upozorňuje Veronika Pazmányová zo Študentskej rady vysokých škôl. Nielen to. Tolerovaním takého konania sa vysoké školy spreneverujú svojmu poslaniu, ktoré by mali podľa zákona „napĺňať výchovou odborníkov s najvyšším vzdelaním, vysokými morálnymi zásadami, občianskou a spoločenskou zodpovednosťou“. Navyše ide aj o plytvanie verejnými prostriedkami. Ľuďom by predsa malo prekážať, ak za ich dane dostanú titul flákači, ktorým ich práce vypracoval niekto iný. Veď Slovensko nie je až taká bohatá krajina, aby sme si mohli dovoliť len tak vyhodiť do vzduchu 15-tisíc eur, čo je suma, ktorú v priemere dá štát za päť rokov na jedného študenta. „Nezdravé javy na vysokých školách, ako predkladanie záverečných prác napísaných inými osobami, plagiátorsvo, či kupovanie diplomov, sú výsledkom bezohľadného vpádu komercie na akademickú pôdu,“ tvrdí Roman Jurík. Podľa neho je to však viac vecou morálky ako práva: „Právo môže pomôcť pri riešení týchto problémov, no nemôže ich samé vyriešiť. Najmä sa treba vyvarovať prehnanej kontrole a pričastému používaniu sankcií na vysokých školách. Tadiaľ cesta určite nevedie.“ Čo sa s tým dá robiť? „Podľa mňa toľko,“ nazdáva sa Veronika Pazmányová, ,,ako sa dá robiť s odpisovaním na základných školách. V Írsku, kde som študovala tri roky, bola strašná hanba odpisovať. Žiakom by to ani nenapadlo. Na to treba asi zmenu myslenia spoločnosti.“ Morálna sprenevera Ak ide čoraz viac mladých ľudí študovať len preto, aby mali niekoľko písmen pred menom, univerzitné vzdelanie tak pomaly, ale isto prestáva plniť svoju funkciu. Na vine je najmä masovosť vysokoškolského vzdelávania a s ním aj nevyhnutne spojená devalvácia jeho úrovne. Od roku 1990 počet študentov vzrástol viac ako päťnásobne. To sa nevyhnutne muselo prejaviť aj na kvalite. Podľa výskumu Ústavu informácií a prognóz školstva až dve tretiny vysokoškolákov počas štúdia pracujú. Nemožno sa preto čudovať, že škola pre mnohých prestáva byť prioritou. Vypracovanie seminárnych, bakalárskych či dokonca diplomových prác niekým iným sa často javí ako východisko z núdze. Z právneho hľadiska je podvodníkom ten, kto prácu niekoho iného vyhlási za svoju. Čo však tí, čo práce tvoria? Či sa nám to páči alebo nie, z ich strany k porušeniu zákona nedochádza. Nenapĺňa to ani skutkovú podstatu trestného činu porušovania autorského práva podľa Trestného zákona. Z morálneho hľadiska však ide nepochybne o vážne zlyhanie. Iste, zhotoviteľa nemusí zaujímať, čo objednávateľ so ,,svojím“ dielom urobí. Biznis je biznis. Podľa rovnakej logiky by teda nemuselo ani vedca zaujímať, že jeho vynález zabíja ľudí. Predovšetkým by si autori diplomových prác na kľúč mali uvedomiť, že nesú svoj diel zodpovednosti za stav, v akom sa spoločnosť nachádza. Veď kto by sa dal operovať u lekára, za ktorého absolvoval univerzitu niekto iný?

Zatiaľ nehodnotené
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama