Rozprávka, ktorá stále platí
Prečo dodnes stovky neznámych ľudí zapaľujú sviečky na Dubčekovom hrobe, keď z tých ľudí určite len málokto banuje za komunizmom? Tí starší si možno spomínajú na Dubčekov moskovský vzdych, pri ktorom – keď zaznel z rádia – nám všetkým, čo sme to v auguste 1968 prežívali, stislo srdce, pretože vojakmi varšavského paktu zajatý, do Moskvy deportovaný a na živote ohrozovaný Dubček povedal tým vzdychom viac, než by v tej chvíli dokázal povedať slovami. Alebo si možno spomínajú na Dubčekov úsmev, na jeho skok na kúpalisku Santovka, na jeho ľudskú tvár. Alexander Dubček bol ľudský takpovediac od prírody – o jeho vlastnú ľudskú tvár ho nemohol pripraviť nijaký režim, nijaká politická príslušnosť... Dubčekov pokus o socializmus s ľudskou tvárou bol čosi ako rozprávka – s tým rozdielom, že v ľudovej rozprávke princezná napokon zviera poľudští, zatiaľ čo v politickej realite sa zviera iba mení na ďalšie zviera a pokus o jeho poľudštenie sa musí znova a znova opakovať. „Všetko sa musí zmeniť, aby všetko ostalo také isté,“ povedal ktorýsi francúzsky politik. Aj preto platí, že ak nič iné – tá spomínaná dubčekovská rozprávka platí vždy znova, a teda je aktuálna dodnes... Keď Dubček 23. novembra 1989, prvý raz po dvadsiatich rokoch izolácie verejne vystúpil, ešte si nielen on, ale aj ďalšie milióny ľudí mysleli, že dejiny nadväzujú na reformný pokus z roku 1968. Ale už o pár dní to nebola pravda a nežná revolúcia zmietla zo scény nielen socializmus s ľudskou tvárou, ale aj socializmus ako taký. Dubček bol v roku 1989 vo svojom politickom myslení bezpochyby už oveľa ďalej než v roku 1968. Pravda však je, že občianske hnutie, ktoré ho zavolalo 23. novembra na tribúnu, pokladalo jeho úlohu v dejinách viac-menej už za skončenú a nijaký nový vývoj od neho neočakávalo. Dubček však vtedy nebol iba rojko. Mal toho za sebou už dosť, vedel, ako to v politike chodí. V Prahe, v novej funkcii, akoby sa z jeho tváre vytratil ten príslovečný úsmev. O čom tak asi svedčí jeho zamyslená tvár? Čo sa mu preháňa hlavou? Vo vynikajúcej stati Keď zavládne demokracia bez demokratov napísal o tých časoch anglický politik, lord Ralf Dahrendorf: „V bývalých diktatúrach by mala byť vláda zákona na prvom mieste a demokracia na druhom.“ A hľa, čosi podobné si myslel aj Dubček, keď 6. januára 1990 v televízii uvítal nový rok slovami: „Hlavný dôraz musíme klásť na právo, morálku, tolerantnosť, pocit ľudskej spolupatričnosti.“ Bolo toho viac, na čo kládol vtedy hlavný dôraz, no právo bolo na prvom mieste. Je to o to pozoruhodnejšie, že po uplynutí ďalšieho dvadsaťročia žijeme v systéme, o ktorom aj samotný súčasný slovenský premiér vyslovil pochybnosť, či ide o právny systém. Vtedajšie dejiny nepoľavovali vo svojom tempe, rútili sa ďalej a prinášali nielen nové úlohy a udalosti, ale aj nové tóny, nové vzťahy, nové problémy. Akým vývojom prešiel Dubček? Odpoveď nájdeme v interview, ktoré poskytol nemeckému časopisu Merian v posledných augustových dňoch roku 1992, teda v čase, ktorý bol osudový pre oba štátotvorné národy aj pre Dubčeka osobne. Bolo to už po vyhlásení zvrchovanosti Slovenska Národnou radou SR a odstúpení Václava Havla z funkcie prezidenta ČSFR, ale ešte pred definitívnym rozdelením spoločného štátu. A bolo to tesne pred autohaváriou, ktorá predznamenala koniec Dubčekovej politickej kariéry aj jeho života… Krátko predtým, v lete 1992, s ním prišli urobiť rozhovor reportéri významného hamburského časopisu Merian – šéfredaktor Volker Skierka a Sabine Rosenbladtová. Ako sa s dojatím zdôverujú v editoriáli č. 49/1992, nemohli tušiť, že interview, ktoré robia, je Dubčekovo posledné. To číslo časopisu Merian – a v ňom interview pod názvom Die Geschichte ist keine Kette von Siegen – vyšlo až po Dubčekovej smrti, a je teda akýmsi Dubčekovým testamentom. O to väčšia je váha každého slova, ktoré títo dvaja hamburskí novinári zaznamenali. A ako inak – ani pri tom nemohol chýbať Karol Kállay, osobný priateľ oboch nemeckých novinárov a iniciátor rozhovoru. Posledná kapitola Dubčekovho života bola tragická. Napísal ju nešťastný 1. september 1992 a havária jeho služobného auta na ceste do Prahy – neďaleko Humpolca. Rozdelenia Československej republiky na dva samostatné štáty sa už Dubček nedožil – na následky svojich zranení zomrel 7. novembra 1992. Ako by sa vyvíjal Dubčekov osud a ako by sa vyvíjala politická scéna, keby sa to nestalo? Faktom je a ostane, že hoci Dubčeka mnohí považujú iba za prežitok, ktorý by mal odísť do zabudnutia spolu s komunizmom, svet ho vidí inak. Veď nebol prvým reformátorom, ktorý sa zrodil v lone toho, čo chcel zreformovať. Tak, bez ohľadu na svoju minulosť, stále patrí medzi troch najvýznamnejších Slovákov (Štúr – Štefánik – Dubček), ktorých vzali na vedomie aj svetové dejiny. Posledný rozhovor s A. Dubčekom vyšiel v slovenčine až v knihe Alexander Dubček: Posledná kapitola, (vydavateľstvo Slovart 2009), z ktorej sú aj vybrané úryvky a fotografie K. Kállaya.
