Chceme vyššiu minimálnu mzdu, alebo zamestnanosť?
Je minimálna mzda väčšmi ekonomickou kategóriou, alebo skôr nástrojom sociálnej ochrany pracujúcich? Nedá sa jej dohadovanie zabezpečiť aj inak ako každoročnými vyčerpávajúcimi rokovaniami? Na otázky Slova odpovedali zástupcovia sociálnych partnerov z tripartity - Emil Machyna z Odborového zväzu KOVO a Martin Hošták z Republikovej únie zamestnávateľov.
Minimálna mzda sa podľa odhadov týka menej ako piatich percent pracujúcich. Je to pre vás naozaj ekonomická kategória, alebo skôr principiálna otázka?
Emil Machyna: Minimálna mzda má dva aspekty – sociálny a ekonomický. Sociálny aspekt vyrovnáva rozdiely medzi jednotlivými regiónmi a plní úlohu sociálneho ukazovateľa potrieb pracujúceho zamestnanca v tejto kategórii. Ekonomický aspekt je nákladový ukazovateľ, s ktorým musí zamestnávateľ počítať, ak podniká na Slovensku. Principiálny ukazovateľ je taký, že ak zamestnanec pracuje a jeho kvalifikačné predpoklady a výkon práce ho zaradia na úroveň minimálnej mzdy, jeho mzda by mala pokryť jeho základné sociálne a ekonomické potreby vo vyššej miere, než je životné a sociálne minimum.
Martin Hošták: Minimálna mzda sa týka priamo niečo vyše troch percent pracujúcich. Treba si však uvedomiť, že v Zákonníku práce máme §120, ktorý hovorí o šiestich úrovniach minimálnej mzdy (stupne náročnosti), a vychádzajúc z toho je najvyššia minimálna mzda na Slovensku takmer 20-tisíc korún. To znamená, že sa nepriamo dotýka oveľa vyššieho počtu pracujúcich, všetkých pracujúcich odmeňovaných podľa §120 a pracujúcich, ktorí poberajú mzdu blízku minimálnej mzde a teda jej valorizácia následne priamo ovplyvní výšku mzdových nákladov zamestnávateľa. To znamená, že to percento je reálne mnohonásobne vyššie. Odborári mnohokrát k rokovaniam pristupujú tak, ako by šlo len o nejaké zjednávanie ceny na tureckom bazári. Treba si však uvedomiť, že akýkoľvek pohyb minimálnej mzdy má rozsiahle národohospodárske dopady, ktoré sa súčasnou krízou znásobujú. Preto nemôžem súhlasiť s degradáciou rokovaní o minimálnej mzde na hru o čísla, v ktorých najmä predstavitelia odborov vidia výbornú príležitosť ukázať sa pred svojou členskou základňou, že niečo pre ňu robia. Neuvedomujúc si pritom vážne dôsledky svojich postojov.
Rokovania o minimálnej mzde trvajú každoročne sociálnym partnerom viac ako pol roka. Je to podľa vás efektívny spôsob dohadovania o jej výške? Nevyčerpáva vás to?
Emil Machyna: Každé kolektívne rokovanie je náročný proces. Vyžaduje si pripravenosť oboch partnerov, zástupcov zamestnancov i zamestnávateľov. Kolektívne rokovanie by sa malo odvíjať od chápania princípu, čo znamená minimálna mzda a akú úlohu plní v spoločnosti. Je ideálne, ak sa partneri vedia dohodnúť a navzájom rešpektujú svoje požiadavky. Ak to nie je možné, zákon o minimálnej mzde stanovil princípy určenia výšky minimálnej mzdy. Určite je to zložitý proces, ale jeho výsledok ovplyvňuje veľké percento ľudí. Preto by sociálni partneri mali zodpovedne rozhodovať o tejto kategórii, neriešiť ju len z úzkeho pohľadu ekonomických, resp. politických záujmov. Sú štáty, kde je nastavený automat na plošné zvyšovanie miezd zamestnancov, minimálne o výšku inflácie. Dnes aj ďalšie štáty, ktoré nemajú inštitút minimálnej mzdy, uvažujú o jej zavedení.
Martin Hošták: Je to pomerne náročné a my sa dlhodobo snažíme vyvolať diskusiu o zrušení inštitútu minimálnej mzdy. Napokon viac než polovica krajín Európskej únie takýto inštitút nepozná a zdá sa, že to nechýba ani vláde, ani zamestnávateľom a ani odborom. Otázku minimálnych mzdových nárokov je možné riešiť i iným efektívnejším spôsobom. Ale uvedomujem si, že vysokí odborárski funkcionári do istej miery potrebujú byť v konflikte so zamestnávateľmi – ak by bol zmier – ich dôležitosť by sa znížila.
Sú podľa vás zásahy vlády do rozhodnutia o výške minimálnej mzdy napríklad tak ako v minulom roku alebo aj teraz viac vítané, alebo skôr na škodu?
Emil Machyna: Štát musí brať ohľad na svojich občanov a musí garantovať uspokojenie ich základných potrieb. V prípade odmeňovania musia byť nastavené parametre, ktoré garantujú minimum, ktoré zamestnaný človek dostane. Nielen v minimálnej mzde, ale aj v minimálnych mzdových tarifách, a v celej sociálnej a pracovnej legislatíve. Sociálne a pracovné práva sú „majetkom chudobných“. Nie je možné nechať tieto rozhodnutia len na kapitál. Preto exekutíva a jej vplyv na sociálne postavenie vytvára priestor na riešenie mnohých otázok vyplývajúcich v jej programu a politickej orientácie, čo má veľký vplyv na občana.
Martin Hošták: Vláda by rozhodne nemala vstupovať do tohoto procesu. Ak áno, tak iba ako nezávislý arbiter. Ale opakujem – celé toto nelogické dianie okolo minimálnej mzdy len jej dokazuje neoopodstatnenosť.
Pomohlo by slovenskej ekonomike zavedenie regionálnej minimálnej mzdy, ktorá by sa určovala napríklad ako percentuálny podiel priemernej mzdy v danom regióne?
Emil Machyna: Veľká nerovnosť v sociálnom a ekonomickom postavení niektorých regiónov vytvára veľké sociálne napätia. Ak by sme mali regulovanú minimálnu mzdu, tak by sa sociálne problémy prehlbovali a všetci zamestnanci by chceli pracovať len v tom najbohatšom regióne. Riešenie sociálneho napätia stojí viac, ako odstránenie jeho príčin. Tento princíp preferuje aj Nemecko, kde bohaté štáty časť svojich výnosov dávajú tým chudobnejším. Chudobný človek je človek, ktorý nie je slobodný. V prípade zavedenia regionálnej minimálnej mzdy by sme prehlbovali chudobu a mali by sme väčšie rozdiely a menšie sociálne práva.
Martin Hošták: Rozhodne áno. Nakoľko v súčasnej situácii je zrušenie minimálnej mzdy politicky nepriechodné, je riešením jej diferenciácia na základe istého transparentného kľúča. Regionálna diferenciácia je riešením a tiež je riešením jej naviazanie na priemernú mzdu alebo infláciu.
Ako by sme mali porovnávať úroveň minimálnej mzdy s ostatnými krajinami? Jej nominálnou hodnotou, kúpnou silou, percentuálnym podielom na priemernej mzde...?
Emil Machyna: Minimálna mzda odráža základné potreby pracujúceho človeka. V štátoch EÚ patríme medzi tie, ktoré majú najnižšiu nominálnu hodnotu minimálnej mzdy. Jedným z dôležitých ukazovateľov je však parita kúpnej sily, ktorá najobjektívnejšie porovnáva sociálne a ekonomické potreby zamestnaného občana. Informácie, ktoré prešli tlačou, ukazovali pomer medzi minimálnou a priemernou mzdou na Slovensku. V porovnaní s inými krajinami v EÚ sme sa ocitli na štvrtom, respektíve piatom mieste. Mohlo by sa zdať, že minimálna mzda u nás má vysokú hodnotu. V tomto porovnaní bol však braný pomer medzi čistým priemerným zárobkom a čistou minimálnou mzdou. Ak by sme ho chceli použiť ako argument, museli by sme ho očistiť vo všetkých porovnávaných krajinách o vplyvy daňového systému a ďalšie sociálne bonusy. Vo všetkých štátoch sa ako parameter pri kolektívnom vyjednávaní používa hrubá mzda a v tomto prípade sa Slovensko so svoju minimálnou mzdou dostáva na chvost krajín EÚ. Musím však povedať, že na Slovensku je odmeňovanie na nízkej úrovni, a to skresľuje aj iné pomerové ukazovatele. Nikdy sa však nestalo, že mzdový vývoj ovplyvňoval nákladovú infláciu na Slovensku. Som presvedčený, že Slovensko má oveľa väčší potenciál na mzdový rast a je dostatočne konkurencieschopné v porovnaní s inými krajinami.
Martin Hošták: Rozhodne podielom na priemernej mzde – a tam patríme k špičke Európskej únie. Čo je ďalší dôvodo na ponechanie minimálnej mzdy na úrovni roku 2009. Navyše dodám, že jej reálna valorizácia v roku 2008 – ak vezmeme do úvahy aj silnú apreciáciu koruny – predstavovala takmer 20 percent. Čiže už minuloročný nárast minimálnej mzdy bol väčší, než si mohla ekonomika dovoliť, a teraz sa nám to vracia v podobe zatvárania textilných a obuvníckych firiem, ktoré vďaka vysokým nákladom práce nedokážu čeliť silnej konkurencii z Ázie. A tu si treba položiť otázku, či chceme pracovné miesta, aj keď slabšie platené, alebo žiadne pracovné miesta.
Spracovala Monika Martišková
