Duchovia minulosti
Český prezident Klaus hrá buď mimoriadne prefíkanú hru o čas, alebo sa za jeho „principiálnymi“ výhradami voči Lisabonskej zmluve skrýva úplne parciálny problém.
Máloktorý európsky politik si môže povedať, že od jeho individuálneho rozhodnutia závisí budúcnosť európskej integrácie. Václav Klaus áno. Ak má Lisabonská zmluva vytvoriť post stáleho voleného predsedu Rady Európy, proces jej ratifikácie de facto stvoril pozíciu nevoleného európskeho monarchu. Český prezident sa môže úplne sám rozhodnúť, že zmluvu podpíše hoc dnes, alebo to bude odkladať donekonečna. Vlastne, kým ostane vo funkcii.
Naozaj ochranca?
Najprv vyrukoval s ústavným súdom, ktorý prijal druhú sťažnosť senátorov na nesúlad zmluvy s českým právnym poriadkom. Hoci to ratifikácii z právneho hľadiska nijako nebráni, český prezident získal politicky vhodnú zámienku. Okrem toho, európski politici nemajú takmer nijakú možnosť niečo s tým urobiť. Čím viac na neho tlačia, tým viac vyzerá ako ochranca „českých záujmov“ ochotný vystúpiť „proti všem“. Neprekáža mu byť outsiderom európskej politickej scény. Zatiaľ neprejavil nijaké ambície pokračovať v politickej kariére na „európskom poste“, stačí mu domáca popularita. Ak by sa európski politici rozhodli, že si Klausov podpis pod zmluvu „kúpia“ nejakým ústupkom či ponukou lukratívneho postu v Európskej komisii, opäť len nahrajú prezidentovi. Bude môcť tvrdiť, že svojou tvrdohlavosťou uspel tam, kde ústupčivá česká vláda bohviečo nezískala.
Možno mu pomôžu Briti
Najnovšiu Klausovu podmienku, že zmluvu podpíše, ak Česko získa výnimku z Charty základných práv, možno vysvetľovať troma spôsobmi. Prvou možnosťou je, že Klaus je skutočne plnohodnotným nasledovníkom Žižku, brániacim českú „svojbytnosť“ proti zákerným úkladom eurobyrokratov a socialistov. Podmienka je totiž len ďalší manéver, ktorý má zadržať ratifikačný proces do jari budúceho roka. V Británii sa budú konať parlamentné voľby, v nich s najväčšou pravdepodobnosťou vyhrajú konzervatívci. Tí sú nielen silnými odporcami zmluvy, ale sľúbili aj referendum. Jeho výsledok by bol pravdepodobne negatívny. Nie je síce jasné, aké by boli dôsledky – inak povedané, akým spôsobom by nová britská vláda mohla „vziať späť“ podpis spod už raz ratifikovanej zmluvy – no prinajmenšom by sa platnosť zmluvy oddialila.
Dobrý dôvod – strach Druhou možnosťou je, že ide o zastieranie ústupu. Po írskom rozhodnom áno (hoci na druhý pokus) a podpise Lecha Kaczynského je Česká republika jedinou krajinou, ktorá dokument neratifikovala. Politický tlak je obrovský. Klaus nemá veľa dôvodov očakávať, že český ústavný súd konštatuje niečo iné ako nekonfliktnosť zmluvy s českým právnym poriadkom. Okrem toho sa zdá, že sa verejná mienka v tejto otázke stavia proti nemu. A ak mu na niečom záleží, je to popularita. Preto sa rozhodol nastoliť požiadavku, ktorú je možné teoreticky splniť, a v tom prípade by aj po podpise zmluvy mohol vystupovať pred verejnosťou ako víťaz. Benešove dekréty a strach z toho, že sudetskí Nemci budú môcť žiadať späť svoje majetky, patrí medzi veľké české historické traumy. Ak chce Klaus skórovať aj tým, že „pustí gól“, vybral si dobrú tému.
A nakoniec je možné, že Klaus v skutočnosti vôbec nechce byť rytierom v žiarivej zbroji, ktorý osamelo bráni národnú suverenitu pred hordami eurofederalistov. Nechce vyčkávať, kým sa k nemu pripoja ideologickí bratia z britskej konzervatívnej strany. Jeho záujem je omnoho užší – skutočne sa obáva, že by sudetskí Nemci mohli cez európsky súdny dvor dostať späť to, čo im český súd nikdy neprizná (čo je samo o sebe zaujímavá ilustrácia Klausovho názoru na „nestrannosť justície“). Preto sa politickým vydieraním rozhodol poistiť.
Rozdelením proti spojeniu Poslednú možnosť podporuje viacero indícií. Po prvé, ak by mu šlo len o zdržiavanie, „poznámku pod čiarou“ nepotreboval. Politicky je dostatočne krytý podaním na ústavnom súde, a ak by jeho podmienku lídri EÚ na summite koncom októbra prijali, jeho postavenie by sa v skutočnosti oslabilo. Vyložil karty na stôl, dostal čo žiadal, teraz má podpísať. Druhým náznakom je spôsob, akým vyšla jeho podmienka najavo. Švédsky premiér vo štvrtok oznámil, že český prezident v telefonáte podmienil podpis pod Lisabonskú zmluvu bližšie nešpecifikovaným „dodatkom“ či „výnimkou“. Okamžite sa začali šíriť špekulácie, a tak musel Klaus v piatok verejne vystúpiť a odkryť karty. Očividne nahnevaný sa sťažuje na švédskeho premiéra, že vyzradil obsah ich „dôverného rozhovoru“ a oznamuje, že podmienka sa týka Charty, resp. nespochybniteľnosti Benešových dekrétov. Vyzerá to, ako keby si plánoval najprv pripraviť pôdu medzi európskymi politikmi, a až neskôr vyrukovať s požiadavkou na verejnosti.
Blokovanie Lisabonskej zmluvy je pre Klausa stále menej politicky udržateľné. Je typické, že ako presvedčený „euroskeptik“ v boji proti dokumentu, ktorý má Európu viac spojiť, vytiahol v poslednej chvíli ducha minulosti, keď bola Európa tragicky rozdelená.
