Možno aj bez texasiek
Cyklus koncertov klasickej (vážnej a k nej sa blížiacej) hudby pod názvom Viva musica sa už po piaty raz stal súčasťou bratislavského Kultúrneho leta. Jeho organizátori aj tentoraz vsadili na osvedčenú prax minulých ročníkov, a to v dobrom aj v zlom. Aj tento rok tvrdošijne pokračovali v tradícii a snažili sa príležitostného diváka pritiahnuť k vážnejšiemu umeniu nekultivovanou reklamou, čím toho kultivovaného zbytočne dráždili. Ak nám v minulých ročníkoch okrem nadneseného komentára, v ktorom sa nekriticky hromadili superlatívy, prekážalo aj častovanie sponzorov a celebrít sediacich v prvých radoch šampanským počas koncertov, tentoraz popri v tóne bombastickom a v obsahu neodbornom konferovaní Aleny Heribanovej sa mnohým nepáčil ani hlavný plagát, na ktorom sa podujatie namiesto konkrétneho programu charakterizovalo ako „opera, ktorú môžete počúvať so zmrzlinou, žuvačkou a v texaskách“. Silne mi to pripomína americké bohoslužby, pri ktorých veriaci sedia za volantom a chrumkajú hranolčeky. Možno nerozumiem modernému marketingu, ale propagácia hodnôt aj pahodnôt rovnakým sloganom ma irituje.
Skôr výchovne ako umelecky
K pozitívam podujatia patria koncerty, ktorých hodnota je viac zakliata v ich výchovnej než rýdzo umeleckej funkcii. Prvý koncert otvorila naša nadbytočne medializovaná operná hviezda Adriana Kučerová, ktorá v sprievode osemdesiatčlenného orchestra zaspievala pre ňu napísanú kantátu Oskara Rószu Under my spell, v bulletine neskromne označenú za dych vyrážajúcu. Aby bol divák dostatočne ohúrený, texty Petra Kollára vystriedali niekoľko jazykov a Marek Ormandík stihol v úzadí šiatra počas skladby namaľovať akúsi výtvarnú kompozíciu. Po efektnom hudobnom úvode v štýle hollywodskych filmov skladba pôsobila čoraz monotónnejšie a kompozične pramálo pôvodne, výsledný dojem ako-tak zachraňovala sólistka, hoci hodnotiť operný tón spievaný cez mikrofón je dosť zavádzajúce.
Klasika ako džez
V ďalších dňoch program festivalu ponúkal hudbu z Čajkovského Luskáčika v džezovej úprave, hold Voskovcovi a Werichovi v Nvotovej divadelnej Piano revue, kvarteto francúzskych saxofonistov nerozlišujúcich medzi hudobnýmim žánrami, hold príklonu Bélu Bartóka k ľudovej hudbe nášho regiónu, grécku džezovú speváčku Elly Paspala i našu Janu Kirschnerovú spievajúcu svoje hity so symfonickým orchestrom. Festival ukončil koncert kvalitatívne rôznorodých operných spevákov – Ľubice Vargicovej, Terézie Kružliakovej, Tomáša Juhása a Filipa Tůmu, ktorých výkony by sme mohli oznámkovať od výbornej po dostatočnú. Dramaturgia koncertu sa chvályhodne vyhla najotrepanejším operným áriám, no za populizmus možno považovať pričlenenie nezrelého mladého barytonistu k trom ostrieľaným spevákom len preto, že je známy z televízneho seriálu.
Žuvačka – conditio sine qua non? Ak je cieľom organizátorov získať týmto festivalom viac priaznivcov pre vážnu hudbu (v jej dotykoch s džezom a populárnou hudbou), neviem, či je najsprávnejšie, že spôsob prezentácie sa nijako nelíšil od produkcií šoubiznisu. Napríklad na malom Hlavnom námestí nadbytočné filmové plátna pri úvodnom koncerte slúžili viac na reklamu sponzorov a usporiadateľov než na priblíženie umeleckého výkonu. Jednoznačným víťazom podujatia bolo bratislavské publikum, ktoré zaplnilo Hlavné námestie a nešetrilo prejavmi uznania. Aspoň časť z prítomných si v budúcnosti azda nájde cestu k hudobnej klasike aj bez texasiek, bez žuvačky a bez zmrzliny.
