Babylónia
Súčasný spor o novelu jazykového zákona zobrazuje podobu slovensko-maďarských vzťahov tak precízne, ako máloktorý konflikt predtým. Asi sa ani niet čomu čudovať – ide o používanie jazyka, ktorý je najzákladnejšou zložkou národnej identity. Spor sa v poslednom čase vyostril z veľmi jednoduchého dôvodu: k jazyku ako k niečomu cennému začala pristupovať aj slovenská strana. Celá situácia tak definitívne nabrala podobu hádky, ktorú môže vyhrať len silnejší.
K základným vlastnostiam hádky patrí presvedčenie, že celá vina leží na pleciach druhej strany. Zo slovenského pohľadu je problém v tom, že predstavitelia SMK „zámerne klamú“ a maďarskí reprezentanti spolu s predstaviteľmi niektorých európskych inštitúcií „sa vyjadrujú k niečomu, čo nepoznajú a v konečnom dôsledku tak zavádzajú“. V skutočnosti, aj keby sa tieto výčitky nezakladali na pravde, na podobe konfliktu by sa veľa nezmenilo – možno vôbec nič.
V latentnej podobe je totiž tento spor priamo zapísaný v nariadeniach EÚ a základných dohovoroch medzinárodných inštitúcií, ktoré sa pokúšajú garantovať navzájom sa vylučujúce práva. Skôr než sa pokúsim poukázať na tento základný rozpor priamo, pozrime sa na maďarsko-slovenské bojisko, ktoré túto diskrepanciu celkom otvorene ukazuje. Pri troche zjednodušenia možno identifikovať tri pozície – slovenskú, maďarskú a medzinárodnú, pričom tieto sa ešte rozčleňujú na menšie časti, a to veľmi paradoxným spôsobom.
Na slovenskej strane stoja dva tábory, avšak s jednotným postojom. Oficiálna politická garnitúra, ktorá napriek snahe opozície presvedčiť o opaku, vystupuje jednotne. Najlepšie tento postoj vystihuje výpoveď premiéra v Slovenskom rozhlase: „Slovensko je suverénna krajina. My nie sme nejaký apendix Maďarska”. Druhý tábor predstavujú skupiny ako Slovenská pospolitosť, od ktorých sa oficiálna politická reprezentácia nielen dištancuje, ale doslova im ide po krku. Napriek tomu je postoj týchto skupín zhodný s tým oficiálnym. Prezentuje nárok na kolektívne práva v takej podobe, ktorý predpokladá, že štátotvorný národ a teda aj jazyk, môže byť len jeden.
Aj maďarská strana sa skladá z dvoch táborov. Nájsť medzi nimi rovnakú deliacu líniu ako na slovenskej strane sa môže zdať komplikovanejšie, pretože nikto zo slovenskej strany ešte (zatiaľ) nesedáva v europarlamente v uniforme Hlinkovej gardy. Rozdiel medzi týmito tábormi však možno nájsť, pretože spočíva v rétorike. Kým „pospolité skupiny“ na maďarskej strane bez okolkov používajú národnooslobodzovací jazyk 19. storočia a koncentrujú sa na témy ako Trianon či Benešove dekréty, oficiálna politická reprezentácia vrátane SMK používa „liberálnu hantírku“ 21. storočia. Otázne je, či aj s rovnakým cieľom, pretože Veľké Maďarsko môže vzniknúť rozšírením hraníc (pohľad 19. storočia), ale aj existovať v podobe autonómnych oblastí, ktoré budú mať v akomkoľvek ohľade bližšie do Budapešti, než do Bratislavy, Bukurešti či Bele hradu (pohľad 21. storočia).
Dokonca aj medzinárodnú stranu možno vnímať rozdelenú na dve časti. Prvú tvoria predstavitelia medzinárodných a európskych inštitúcií, ktorých sa do sporu pokúša zatiahnuť maďarská strana. Ak odhliadneme od toho, že väčšina z nich komentovala niečo, čo, žiaľ, nepoznala, prezentovala predovšetkým postoj, ktorý som nazval „liberálnou hantírkou 21. storočia“. Rovnaký názor hlása aj väčšina slovenských médií. Prezentované liberálne svetoobčianstvo ukazuje celý spor ako umelý a hlúpy – doslova z 19. storočia. Každý občan si údajne má právo vybrať, akým jazykom bude hovoriť a s akou skupinou sa bude identifikovať. Väčšina z týchto novinárov však hovorí po slovensky a nedorozumie sa ani po maďarsky, ani po rusínsky a už vôbec nie po rómsky. O čom svedčí tento ich „výber“? O národovectve, ktoré si neuvedomujú? O pohŕdaní menšinami? Asi nie. Najskôr len o tom, že celý tento koncept je (nielen) v tomto spore nepoužiteľný.
Slovenská strana sporu vyžaduje od maďarskej uznanie konceptu národného štátu, kde z logiky veci môže existovať len jeden dominantný národ. Maďarská strana ho odmieta odvolávajúc sa na práva menšín, v skutočnosti však preto, lebo sa cíti byť súčasťou iného dominantného národa. A medzinárodné odporúčania? Tie sú v tomto kontexte na figu. Definovať a presadzovať práva menšín tak, ako ich definujú medzinárodné dohovory, možno len v súvislosti s individuálnymi právami jednotlivca. Veľmi presne to vystihuje filozof M. Walzer, keď píše: „Tolerancia v národných štátoch sa obvykle nesústreďuje na skupiny, ale na jednotlivcov, členov týchto skupín ... ako občania majú rovnaké práva a povinnosti a očakáva sa od nich pozitívny prístup k politickej kultúre väčšiny“. U predstaviteľov maďarskej menšiny na Slovensku je uvedený pozitívny prístup viac ako otázny, lenže ani prístup slovenskej strany ho nezlepší. Rozpor medzi individuálnymi a kolektívnymi právami, ktorý som spomínal, zaťažuje medzinárodné vzťahy už roky. Pred viac než desiatimi rokmi sa ho pokúsil „riešiť“ napríklad aj Václav Havel – počas verejnej prednášky v Toronte vyhlásil, že éra kolektívnych práv je minulosťou a jedným z riešení malo byť „humanitárne bombardovanie“. Doterajší vývin slovensko-maďarských vzťahov jasne ukazuje, že ani jedna zo strán nie je schopná prispieť ničím lepším ako Havel – a to je žalostne málo.
