EXTRÉMISTI - partneri alebo nepriatelia

BRAŇO ONDRUŠ

Už naši predkovia vedeli, že kto seje vietor, žne búrku. Nie je dôvod, aby to dnes bolo inak. S primitívnymi populistami, ktorí namiesto programu ponúkajú iba heslá a násilie sa nedá diskutovať.

To, čo väčšina slovenských médií predviedla minulý týždeň, presahuje akceptovateľné hranice. Akýkoľvek policajný zásah sa môže stať predmetom kritiky, ale nesmie ísť o ospravedlňovanie, či dokonca očisťovanie pravicových ultraradikálov.

Slušní a korektní
Asi už nikoho neprekvapí, že najvýraznejšie sa na stranu „náckov“ postavil v postkomunistickej Pravde jej postkomunistický redaktor. Nejde o to, že kritizoval policajtov, ale to, čo napísal, bola reklama na Slovenskú pospolitosť. Z pravicových extrémistov, ktorí sú svojimi názormi na nerozoznanie od neonacistov, urobil obete policajnej zvole, obyčajných chlapcov, ktorí prišli pokojne prejaviť svoj názor, nikoho neprovokovali a dokonca mali sympatie domácich. Z komentára som mal pocit, že proti policajtom stála skupina mierumilovných občianskych aktivistov, ktorí iba upozorňovali na ignorovanie istého problému a prinášali jeho riešenie (aké, to sme sa nedozvedeli).

Absurdnosť denníka vo vlastníctve ľudí, ktorých predkovia gratulovali Adolfovi Hitlerovi, keď sa dostal k moci prerástla do obludných rozmerov, keď vari všetky slovenské médiá v polovici týždňa priniesli informácie o „priateľskom posedení“ na prešovskej radnici. V korektnom partnerskom rozhovore sa tam stretol primátor s predstaviteľom ďalšej extrémistickej organizácie, blízkej Slovenskej pospolitosti, aby seriózne prediskutovali jej piatkovú verejnú akciu. Televízie dokonca venovali vyjadreniam tohto „slušného mládenca“ rovnaký priestor ako primátorovi a zobrazili ho ako korektného partnera.

Vrcholom všetkého bolo piatkové vydanie Hospodárskych novín (HN). Tie ponúkli dva pohľady na extrémistické vyčíňanie – jeden napísal odborník na rómsku problematiku, ktorý v tejto oblasti aktívne pôsobí a ten druhý, ktorý – nech hovorí čo chce, veď ani Hitler nešiel s bubnom na zajace – šíri ideológiu nenávisti a násilia.

Propagácia extrémistov
Som zvedavý, ako na to zareagujú novinárske a vydavateľské organizácie, lebo to, čoho svedkami sme sa stali zo strany médií minulý týždeň, je nebezpečný precedens. Osobne verím tomu, že proti neonacistom nemôže byť nijaký zásah dosť tvrdý (to neznamená, že môže byť za hranicou zákona), ale to teraz nie je dôležité. Dôležitý je fakt, že novinári urobili z pravicových extrémistov partnerov – slušných, korektných, akceptovateľných. V každej normálnej demokratickej spoločnosti platí pravidlo, že extrémistov šíriacich násilie a nenávisť nemožno akceptovať. Na Slovensku sa z nich stali normálni občianski aktivisti. A médiá im poskytli toľko priestoru, že už nepotrebujú svoje extrémistické weby.

Šéf spravodajstva Českej televízie na margo výzvy ministra vnútra R. Kaliňáka povedal, že novinári extrémistov síce nemôžu ignorovať, ale vždy musia stáť proti nim, musí to byť z ich príspevkov zrejmé a už vôbec nikdy ich nesmú zobrazovať v pozitívnom svetle. Keď v Česku isté regionálne (!) noviny urobili to, čo teraz slovenské HN, vyvolalo to búrku nevôle a tvrdú diskusiu v novinárskej obci.

Aká tam diskusia?
Problém ústretového prístupu k neonacistom je v tom, že im o diskusiu nejde. Nemožno ich úspešne odhaliť kritikou ich programu, lebo nijaký nemajú, a najmä – nijaký nepotrebujú. Neoslovujú ľudí programovou víziou, ale primitívnym populizmom útočiacim na najnižšie ľudské pudy. A vyberajú si na to situácie, v ktorých obyčajní ľudia prestávajú rozmýšľať a ovládajú ich vášne. Apelovať v takom momente na racionalitu či využívať ju na demaskovanie „náckov“ je rovnako smiešne, ako neúčinné.

Neonacizmus či rasizmus nevymizne tým, že ho budeme ignorovať. Ale rozhodne sa ho nezbavíme ani tým, že jeho propagátorov začneme akceptovať ako partnerov do zmysluplnej diskusie. Ťažkosti ministra vnútra so zrušením Slovenskej pospolitosti, či pôsobenie štátneho hasiča v podobnej organizácii ukazuje, aké prekážky v boji proti extrémistom kladie demokratická legislatíva.

O to dôležitejšia je morálna stránka, osobný postoj každého z nás, ktorý nie je limitovaný zákonom. Demokratickí politici v Európe už raz pripustili „pokojnú“ a „zmysluplnú“ partnerskú debatu s nacistami a fašistami o ich požiadavkách a skončilo sa to svetovou vojnou a kompletným vyhladzovaním etník.

Autor pracuje na úrade Článok vyjadruje jeho osobný postoj

PETER NEDOROŠČÍK

Pochody, protestné zhromaždenia, uniformy, vatry, ale najmä provokatívne vyhlásenia, ktoré sa prezentujú ako jasné, jednoduché a zrozumiteľné „riešenia“. Názory týchto skupín spochybňujú základy spoločnosti a jej inštitúcií – či presnejšie, ich mediálny obraz. Vyhlásenia extrémistov upozorňujú práve na tento rozpor, a to ich robí nebezpečnými. Až doteraz v oveľa väčšej miere, než viac či menej skryté výzvy k násiliu, bez ktorých sú ich „zlepšováky“ neuskutočniteľné.

Extrémizmus je tu a silnie, preto sa do popredia tlačí otázka, čo s nimi. Minister vnútra Robert Kaliňák navrhol riešenie hodné pravicového extrémistu – jednoduché a absolútne nefunkčné, ktoré sa dá vyjadriť dvoma slovami: ticho a represia. Obe časti jeho návrhu sú jednoducho neprípustné.

Ticho
V tomto slove sa ukrýva nielen hluchota, ale aj slepota. Najprv je totiž potrebné tváriť sa, že pravicový extrémizmus tu nie je a potom mu samozrejme neposkytnúť nijaký verejný ani mediálny priestor. Argumentov proti takémuto prístupu je habadej, ale vystačí uviesť tri, podľa mňa najdôležitejšie.

Prvý, už naozaj riadne otrepaný, hovorí o slobode prejavu. Argument konštatuje tisíckrát potvrdený fakt, že čím sú hranice slobody prejavu užšie, tým väčšia je tendencia moci ju využívať vo svoj prospech. Pri kritickom zúžení týchto hraníc je akýkoľvek názor, ktorý spochybňuje postup moci, extrémistický, a preto neprijateľný. Tento stav mohol u nás zažiť každý, kto má aspoň tridsať rokov.

Druhý argument sa bezprostredne vzťahuje k tomu prvému a týka sa takpovediac definičného súboru. Koho definujeme ako extrémi- stu? Každého, koho názory sú extrémne/extrémistické? Napríklad, ak niekto tvrdí, že jadrová elektráreň je neprípustným rizikom, ktoré ohrozuje nielen terajšie, ale aj budúce generácie? A čo s ľuďmi, ktorí tvrdia, že nie jednotlivec je ten, kto určuje vlastnú príslušnosť k etniku, ale mal by to byť štát, alebo v najlepšom prípade on sám? Naozaj vylúčime z verejnej diskusie bývalého ministra vnútra preto, že je pri určovaní národnosti ešte razantnejší ako nacisti v tridsiatych rokoch minulého storočia? Pretože kým oni sa odvolávali na genetiku a eugeniku, Vladimír Palko sa pri odpovedi na to, kto je Róm, uspokojí s tvrdením: pozriem sa a vidím.

Samozrejme, že nie. A nielen preto, že ide o bývalého ministra vnútra, ale predovšetkým preto, že jeho názory nachádzajú vo verejnosti pozitívnu odozvu – takisto ako názory skupín, ktoré by súčasný minister vnútra rád umlčal. Latentný rasizmus slovenskej populácie nie je žiadnym tajomstvom a potvrdil ho každý doteraz realizovaný výskum na túto tému. Pokúsiť sa ho vykoreniť je chvályhodná snaha, ale určite to nepôjde tak, že sa mu vo verejnej diskusii zakáže prejavovať sa. Tretí dôvod, prečo nevygumovať extrémistov z médií teda spočíva v tom, že (žiaľ) reprezentujú najmä v prístupe k Rómom väčšinový názor.

Represia
Snaha zakazovať extrémistickým hnutiam činnosť, respektíve tvrdo zasahovať v prípade ich prejavovania na verejnosti, je rovnako problematická, ako tváriť sa, že vôbec neexistujú. Razantné policajné zásahy robia z pravicových extrémistov mučeníkov a hrdinov. Každý úder a následné zranenie sa stáva dôkazom chlapskosti a znakom príslušnosti. Ak sa k tomu priráta kladenie odporu, stávajú sa z týchto ľudí – a nielen v ich očiach, Jánošíkovi chlapci búriaci sa proti zlovôli moci.

Zakazovanie činnosti a rušenie takýchto spolkov a združení má tiež neželaný účinok. Automatická kriminalizácia nie je to isté, čo polemika alebo verejné odsúdenie. Predpoklad, že názory pravicových extrémistov sú konštantné, je jednoducho omyl. Regulárna súťaž o verejnú mienku – dokonca aj v prípade, že v nej prevažuje latentný rasizmus, núti pravicového extrémistu formulovať vlastné názory a postoje v oveľa umiernenejšej podobe, než na utajenom zhromaždení „zasvätencov“ bojujúcich proti „škodcom“ a štátu zároveň. Argumentovať, že v takomto prípade by išlo len o maskovanie a herectvo, je samozrejme možné, ale každý, kto chce tento argument použiť, musí zároveň pripustiť, že demokracia a proces vytvárania verejného konsenzu, je takisto len maskovaním a herectvom. To však znamená, že sa radí k priaznivcom totality, a preto si môže buď priamo podať ruku s pravicovými extrémistami, alebo vytvorí vlastnú verziu blaženej pospolitosti. Represívny boj s pravicovými extrémistami má ešte jeden dôležitý nedostatok – presúva pozornosť od problému, ktorý je príčinou, k problému, ktorý je jeho následkom. Naším skutočným problémom je spolužitie s Rómami a v politickej rovine aj s Maďarmi. A to je to, čo naozaj potrebujeme riešiť. Koncentrovať sa na pravicových extrémistov môže byť pre moc aspoň dočasne pohodlnejšie. Pre verejnosť je to však určite katastrofa.