Namiesto obrany len obavy
Po niekoľkých rokoch stabilne klesajúcej miery nezamestnanosti znova hovoríme o nedostatku pracovných miest a o prepúšťaniach. A namiesto oživenia zamestnaneckej organizovanosti v podobe odborov a zamestnaneckých rád sa opäť takmer každý pracujúci bojí o svoje pracovné miesto. Strach opätovne paralyzuje všetkých zamestnancov.
Nezamestnanosť rastie, ľudia prichádzajú o prácu a preto tí, čo pracujú, by mali byť radi, že prácu majú. Taká je stručná filozofia zamestnávateľov aj zamestnancov. Nie je podstatné, akú prácu, ani za akých podmienok. „Ak sa vám nepáči, môžete ísť!“ Znovuobjavené heslo zamestnávateľov.
Veď sme to tu už raz mali. Pred takmer desiatimi rokmi. Vtedy každý piaty občan Slovenska nemal prácu a tí zvyšní štyria, čo pracovali, držali ústa a krok. Potom prišli časy poklesu nezamestnanosti a postupne aj nedostatku pracovných síl na trhu práce. A aj keď už vyhrážanie sa záujemcami za bránami podniku nebolo aktuálne, zamestnávatelia si našli iné cestičky, ako zamestnancov nepustiť k slovu.
Na popularite získaval takzvaný lízing zamestnancov, teda prenajímanie pracovníkov od inej firmy. Znamenalo to, že ľudia síce pracovali v podniku, neboli však jeho zamestnancami. Bude sa taký „zamestnanec na návšteve“ sťažovať? Asi nie. Navyše sa zmieril s tým, že za neho lízingová firma dostáva viac peňazí, ako mu reálne vypláca, že pracuje so zmluvou na dobu určitú, aj s tým, že za neho platí zamestnávateľ len minimálne, ak vôbec nejaké odvody. V podobnej situácii sa ocitli aj tí, čo pracovali na živnosti, ale podnikateľmi rozhodne neboli. Títo ľudia sa ako prví ocitli na úradoch práce. Podniky sa ich totiž mohli zbaviť najľahšie. Neprotestovali, neblokovali výrobu, veď to neboli ani riadni zamestnanci danej firmy. A o chvíľu prídu na rad aj tzv. kmeňoví zamestnanci. Tí tiež nie sú v podnikoch organizovaní a protestovať sa boja.
Namiesto obrany len obavy a dúfanie. Neistotu pracujúcich Slovákov potvrdili aj výsledky prieskumu, ktorý si dala vypracovať Európska komisia vo všetkých členských krajinách Európskej únie. Len 48 percent z opýtaných na Slovensku si je istých svojím pracovným miestom. Je to najmenej zo všetkých 27 štátov EÚ. Ľudia sa jednoducho boja. A presne preto nebudú požadovať preplácanie nadčasov či zvyšovanie platov, a ani nebudú protestovať proti zlým pracovným podmienkam, prepúšťaniu či nevyplácaniu miezd. Zatiaľ budeme len dúfať, že sa pomery zlepšia. Fungujúce organizácie na ochranu práv zamestnancov preto budú ešte dlho iba príkladmi zo zahraničia a nie realitou na Slovensku, a ešte dlho nebudú mať reálnu silu reprezentovať potreby a záujmy svojich členov.
Komu táto situácia vyhovuje, je jasné. Zamestnávatelia, zoskupení vo viacerých zamestnávateľských organizáciách, majú stále voľné pole na neustále omieľanie potreby znižovania daní a odvodov. Len dúfajme, že táto situácia nepotrvá naveky a aj slovenským zamestnancom raz dôjde trpezlivosť. Inak sa zamestnávateľskej hegemónie nikdy nezbavíme.
