Rok po vojne....

Nedávno v Bukurešti na konferencii Rusko – Európa jeden z mladších „analytikov“ zastupujúci krajinu, ktorá bez zaváhania uznala Kosovo, zaútočil na Rusko za to, že vojensky napadlo Gruzínsko. Táto propagandistická floskula nevyvolala medzi európskymi expertmi skoro žiaden ohlas. Jeden z účastníkov, ktorý okomentoval mladšieho kolegu, si však vyslúžil búrlivý potlesk.
Počet zobrazení: 1969
foto-m.jpg

Nedávno v Bukurešti na konferencii Rusko – Európa jeden z mladších „analytikov“ zastupujúci krajinu, ktorá bez zaváhania uznala Kosovo, zaútočil na Rusko za to, že vojensky napadlo Gruzínsko. Táto propagandistická floskula nevyvolala medzi európskymi expertmi skoro žiaden ohlas. Jeden z účastníkov, ktorý okomentoval mladšieho kolegu, si však vyslúžil búrlivý potlesk. Bol to Ján Čarnogurský, ktorý jasne skonštatoval, že Gruzínsko útokom na Južné Osetsko porušilo medzinárodné právo, konkrétne aj gruzínsko–ruskú zmluvu z 24. júna 1992 zo Soči a ako celok bola ruská reakcia po útoku na Južné Osetsko oprávnená a primeraná.

Pred rokom popredný americký komentátor Thomas L. Friedman, komentujúc udalosti na južnom Kaukaze, využil atmos­féru olympijských hier (skúste sa ponoriť do histórie ľudstva a položiť si otázku - ktorý vládca, okrem gruzínskeho M. Saakašviliho, počas tohto športového sviatku začal vojnu?) v Pekingu a metaforicky napísal do International Herald Tribune, že zlatú medailu by si zaslúžil V. Putin za brutalitu, striebornú M. Saakašvili za zadebnenú ľahkomyseľnosť a bronzovú prisúdil zahraničnopolitickému tímu Georga Busha mladšieho za bezohľadné presadzovanie rozšírenia NATO na úkor objektívnych záujmov Ruska. Samotnú tému konceptu bezohľadného rozširovania NATO smerom na postsovietsky priestor označil za bláznivú (foolish).

Thomas L. Friedman neskôr zmenil striktne progruzínsky tón a vo svojich článkoch sa pýtal, prečo a načo sa poskytla miliarda amerických dolárov z vreciek amerických daňových poplatníkov krajine, ktorej prezident sa správal nezodpovedne a vyprovokoval vojnu?

Iní autori v tomto istom, vplyvnom denníku 14. septembra 2008 odporučili Gruzínsku vytvoriť vlastnú nezávislú vyšetrovaciu komisiu (na spôsob americkej, vyšetrujúcej september 2001), ktorá by sa mala zamerať na podmienky, ktoré „viedli k vojne, ďalej na gruzínsky postup počas vojny, po nej a na vyšetrenie etnických čistiek na oboch stranách.“ Ako od strachu šalel M. Saakašvili počas svojej prehratej vojny a čo robil neskôr s politickou opozíciou, to je už známe dokonca aj zo slovenských médií. To, že autormi odporúčaní Tbilisi boli traja exveľvyslanci v Gruzínsku (jeden britský a dvaja americkí – D. Corboy, W. Courtney a K. Yalowitz) sa v tichosti obchádza.

Zákutia politiky
Veľmi zaujímavé a poučné je čítanie knihy z pera Salome Zourabišviliovej Gruzínska tragédia 2003 – 2008 (La Tragédie Géorgienne 2003 – 2008). Autorka, dieťa gruzínskych emigrantov, ktorá celý život prežila v Paríži (jej sesternica Helene Carre d´Encause je stálou tajomníčkou Francúzskej akadémie), bola v rokoch 2004 až 2005 ministerkou zahraničných vecí Gruzínska, takže vie, o čom píše. Napríklad: „Demokracia, to sú demokratické inštitúty, demokratický jazyk politikov... Všetko toto je v Gruzínsku fasáda, za ktorou sa skrýva úplne iný systém. Systém, kde sa proces rozhodovania koncentruje v rukách prezidenta a niektorých vyvolených, medzi ktorými majú zvláštne postavenie siloví ministri (obrany a vnútra).“

Z textu exministerky sa ešte dozvieme (to, čo je všeobecne známe, ale PR agentúry to zaretušovali), že súčasný gruzínsky prezident nie je človek, ktorý by si osvojil západné hodnoty, ale človek, ktorý patrí k blízkemu kruhu priateľov exprezidenta Eduarda Ševardnadzeho, ktorý myslí „len a len na moc“. Podľa S. Zourabišviliovej spočíva sila M. Saakašviliho v tom, že všetkých presvedčil, že je fanúšik demokracie a slobody a ochraňuje svoju krajinu od „imperiálneho“ Ruska. Na toto Západ počuje veľmi dobre, len si nevšimol, že v Gruzínsku žiadna demokracia nie je, o slobode ani nehovoriac.

Čo sa týka Ruska, Gruzínsko ho nepotrebuje na nič konceptuálne. Okrem toho, ruskí investori pohodlne skupujú gruzínsku infraštruktúru vo veľkom. Paradox, ktorý má paralelu v Českej republike. Oficiálna Praha pri kategórii Rusko pení, ale Karlove Vary, ktorých súčasťou sú už aj Rusi, sú tiež súčasťou Česka. A tie udávajú tón!

Vyšetrovanie je vo finále
Sir Walter Ralica v úvode svojej knihy Dejiny Nového sveta uvádza: „Každému, kto píše súčasnú históriu a kto sa príliš lepí pravde na päty, sa môže prihodiť, že mu pravda vyrazí zuby.“ Gruzínsky prezident od počiatku pre médiá opakoval, že Rusko je agresor.

Aj keď dnes nie je najpodstatnejšia otázka, kto začal, musela sa špeciálna komisia EÚ prepracovať k poznaniu, že ešte 7. augusta 2008 ráno sústredilo Gruzínsko na hranici s Južným Osetskom 75 kusov ťažkej útočnej obrnenej techniky. Teda nie tbiliskou propagandou pretláčaná informácia, že 150 ruských tankov bolo v Južnom Osetsku už siedmeho augusta 2008. Kľúčové je, že do Južného Osetska prišli, ale až 8. augusta 2008, aby v súlade s dikciou článku 51 Charty OSN realizovali právo Ruska na sebaobranu.

Pokiaľ ide o prítomnosť ruských vojakov – mierotvorcov v oblasti predtým, tí boli dislokovaní na základni mierových síl v Cchinvali legálne. Charta OSN sa začína preambulou s nasledujúcim textom: „My, ľud Spojených národov, odhodlaný uchrániť budúce pokolenia pred metlou vojny...“ Asi preto Gruzínsko nechce zverejniť príkaz svojho prezidenta na začatie vojny a dať ho k dispozícii švajčiarskej diplomatke Heidi Tagliaviniovej, ktorá šéfuje špeciálnej vyšetrovacej komisii EÚ. Našťastie, časť textu záverečnej správy sa už objavilo v nemeckom Der Spiegel. Pre istotu, aby sa minimalizovala možnosť politických a mediálnych deformácií textu.

Bude nová vojna?
V rokoch 2007 až 2008 nakúpilo Gruzínsko v Izraeli 50 kusov bezpilotných špionážnych lietadiel Hermes 450 po 750-tisíc amerických dolárov za kus. Tesne pred barbarským útokom na Cchinvali v roku 2008 sa zvýšila intenzita gruzínskych špionážnych letov týmito strojmi. Podobne je to aj tento rok. Znamená to niečo?

To, že v týchto dňoch Tbilisi znovu obnovilo lety bezpilotných špionážnych lietadiel nad územím susedného Abcházska, svedčí o tom, že gruzínski jastrabi sa z ničoho nepoučili, ako aj o tom, že Gruzínsko ignoruje dvoch nových susedov. Suverénne Abcházsko a Južné Osetsko – štáty de facto (také boli dlhé roky predtým) a aj de iure.

Mnohí moskovskí analytici, medzi ktorých patrí aj Andrej Piontkovskij, predpokladajú, že Gruzínsko sa neudrží a naivný M. Saakašvili znovu spraví chybu. Darmo, geopolitická logika – teda ovládanie Kaspického mora, Kaukazu a Čierneho mora nepustí – ani Moskvu, ani Washington, ani Kyjev, a tobôž nie Tbilisi. Na druhej strane Cathy Youngová na stránkach Wall Street Journal načrtla scenár, podľa ktorého žiadna vojna začala Gruzínskom už nebude a podľa ktorého aj s prispením Moskvy režim M. Saakašviliho čoskoro padne.

Pre Európu (bez Turecka a Ukrajiny) je veľmi dôležité, aby sa situácia na Kaukaze (či južnom alebo severnom) stabilizovala. Pre Turecko a Ukrajinu je zasa dobré, ak tam bude ešte väčší chaos... Gruzínsko-ruská vojna bola relatívne malou udalosťou a rozloženie síl v dnešnom svete nerozkmitala. Nehľadiac na krátke trvanie a relatívne „málo“ obetí (napríklad v porovnaní s Irakom alebo Afganistanom) však ukázala, že silové riešenia sú stále súčasťou medzinárodnej politiky. A touto gruzínskou avantúrou sa opätovne potvrdzuje poznanie, že aj na počiatku 21. storočia dávajú nezodpovední politici príkazy na vojenské údery bez toho, aby sa zamýšľali, či je takýto postup legálny a legitímny.

Poučenie pre nepoučiteľných
Možno je Michail Saakašvili len bábkou v rukách cynikov, ktorí si potrebujú vymedziť nové sféry záujmov. Bez servítky. Ak budeme súhlasiť so scenárom, podľa ktorého režim Michaila Saakašviliho skoro odíde zo scény, nezabúdajme, že geopolitický záujem o Kaukaz je konštantný. Asi je preto dobré vedieť, že USA vydali podľa analytikov štokholmského inštitútu SIPRI v roku 2008 na zbrojenie 607 miliárd dolárov, a Rusko „až“ 58,6 miliárd dolárov.

Vojna ukázala, aké je Gruzínsko krehké a jeho vedenie nepredvídateľné. História sa teda opakuje. Narcis je najskôr vynášaný do neba, aby neskôr padol do blata. Čaká Saakašviliho skoro rímska Trapejská skala?

Aj po roku od vojny na južnom Kaukaze, ktorú rozpútal a prehral, je to dôležitá otázka. Iná dôležitá otázka je aj tá, či Kaukaz znovu žije v očakávaní svojho nového dňa. V gruzínskej Džavachetii, ale aj Kachetii, Adžarsku alebo v ruskom Dagestane a Čečensku totiž začína byť znovu horúco.
Autor je spolupracovník Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984