Game over

Jedným z problémov Severoatlantickej aliancie je, že rôzni členovia, perspektívni členovia a partneri od nej očakávajú rôzne veci. A na žiadnu z nich v podstate nie je pripravená.
Počet zobrazení: 1540
24_MF&G-m.jpg

Jedným z problémov Severoatlantickej aliancie je, že rôzni členovia, perspektívni členovia a partneri od nej očakávajú rôzne veci. A na žiadnu z nich v podstate nie je pripravená.

Severoatlantická aliancia je relikt studenej vojny. To by samo o sebe nemusel byť problém – OSN, OBSE či Rada Európy tiež dokázali prežiť aj iné doby, než pre aké boli zrodené. Niekedy aj vďaka tomu, že členovia takticky znížili očakávania, voči týmto organizáciám.

Problémom NATO je, že kombinuje veľké, no rôznorodé ambície, a nepripravenosť ich naplniť. Tento problém sa týka jeho „politickej“ i „vojenskej“ roviny. Dnes je ľahšie povedať, čo NATO nie je, než čo je.

Aliancia nie je mechanizmus, ktorým by bolo možné kontrolovať americkú moc. Počas vlády Busha mladšieho sa o to niektoré európske členské krajiny pokúsili a jediným výsledkom bolo, že začal Washington hľadať spojencov inde. Unilaterálny kurz v americkej zahraničnej politike nezvrátilo naliehanie severoatlantických spojencov, ale jeho katastrofálne výsledky a nimi vyvolaná vnútorná opozícia.

Bývalý americký prezident Bush sa pokúsil použiť NATO dvoma spôsobmi – ako zásobáreň politickej podpory pre unilaterálne plány, a spôsob, ako preniesť na spojencov časť bremena za svoje nesprávne rozhodnutia. V oboch prípadoch sa sklamal. Ani Barack Obama, napriek neporovnateľne väčšej popularite, zatiaľ nedokázal presvedčiť partnerov na omnoho väčšiu angažovanosť v operácii v Afganistane.

V posledných rokoch sa objavilo viacero výziev, aby sa NATO stalo fórom politických diskusií o globálnej bezpečnosti. Na to však NATO nie je vôbec uspôsobené. Zrodilo sa ako vojenská organizácia, kde skutočne dôležité rozhodovanie prebieha za zatvorenými dverami. V čase, keď sa veľa hovorí o potrebe transparentnosti verejnej politiky, zaráža netransparentnosť prijímania rozhodnutí v Aliancii. Ako jedna z mála (relatívne) dôležitých medzivládnych organizácií nemá funkčnú politiku základného prístupu k informáciám. Mechanizmy parlamentnej či verejnej kontroly sú nedostatočné. Väčšina „každodennej“ práce prebieha v administratívnej spleti 400 špecializovaných agentúr, výborov, centier, skupín, či panelov expertov.

Pre bývalé satelity sovietskeho bloku bolo NATO v 90. rokoch predovšetkým vstupenkou do „klubu vyvolených“. Zárukou ochrany pred „ruským vplyvom“. Dokonca do tej miery, že boli v mene hesla o večnom spojenectve ochotné bez odvrávania podporiť americkú hegemóniu. Situácia sa však zmenila. Z politického hľadiska je význam aliancie pre jej nových členov omnoho nižší. A tí, ktorí by na ňom mohli politicky skutočne získať, nemajú šancu stať sa členmi. Jeden a pol dekády od konca studenej vojny bolo hlavnou politickou misiou NATO ustavičné rozširovanie. Táto stratégia sa však už vyčerpala.

Podobné vážne problémy nájde nový generálny tajomník aj vo vojenskej oblasti. Aliancia vznikla ako organizácia vzájomnej obrany. Oficiálne ňou stále je, pravdepodobne však len vďaka tomu, že nemusela použiť slávny „Článok 5“ Washingtonskej zmluvy. Spojené štáty americké to mohli urobiť po 11. septembri 2001, rozhodli sa však „nezväzovať“ si ruky spojencami. A opäť platí vyššie povedané – krajiny, ktoré by mohli požiadať o použitie ustanovenia o kolektívnej obrane, sa členmi v najbližšej dobe nestanú. Je napríklad vysoko nepravdepodobné, že by v súčasnej politickej situácii európske krajiny či USA kvôli Gruzínsku riskovali vojenskú konfrontáciu s Ruskom.

Od roku 1999 vzala na seba Aliancia úlohu globálneho policajta. V mene tézy o vzájomnej závislosti je pre udržanie bezpečnosti členských krajín nevyhnutné riešiť „bezpečnostné hrozby“ aj mimo ich hraníc. Problémom je, že aplikácia tejto strategickej koncepcie je vysoko selektívna, závisí od aktuálnej konštelácie politickej vôle členov, ich schopnosti a ochoty vyčleniť Aliancii vojenské a materiálne zdroje. Konečným testom je vojna v Afganistane. Na jej výsledok NATO v podstate stavilo svoju globálnu prestíž. A prehráva. Nový americký prezident sa síce pokúsil napraviť strategickú chybu svojho predchodcu, a stiahnutie vojsk z Iraku využíva na ich posilnenie v afganskej operácii, zdá sa však, že neskoro. Okrem toho klesá ochota európskych spojencov vyčleniť ďalšie materiálne a ľudské zdroje.

Najdôležitejšou úlohou nového generálneho tajomníka NATO bude dohliadnuť na prípravu novej strategickej koncepcie. Nájsť aliancii nové politické a vojenské misie. Najlepšie, v čo môže dúfať je, že nik nepovie holú pravdu. Misie sa minuli. Game over.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984