Môjmu otcovi

Ocinko. Pamätám si, aký si bol dobrý rečník. Rečnieval si na narodeninových oslavách aj na našej stužkovej. Po Tvojom pohrebe mamka v aute povedala, že na všetkých pohreboch si vždy rečnieval Ty. A na Tvojom nemal kto. A teraz som to ja, čo mám o Tebe napísať stĺpček.

Chcem Ti to povedať. Chcem Ti povedať, že mám o Tebe napísať. Vieš, ocinko, kedysi v škole v prírode som si každý deň do denníka, ktorý sme si mali povinne písať, zaznamenala, čo všetko Ti chcem za ten deň povedať. Aké zvieratká som videla. Žaby a vážky, nič exotické. Nikdy som nevidela rysa ani kamzíka, zvyčajne len húsenice a v lepšie dni prebehla popred chatu poľná myš. Vedela som, že nečakáš vzrušujúce správy a potešíš sa aj rozprávaniu o jašteričke, čo sa vyhrievala na kamennej stene. Neskôr som si to nepísala. Ale prišla som do bratislavského bytu, uvarila som si kávičku do šálky z jednej z našich dovoleniek – vieš, do ktorej.

A rozprávala som Ti. Mala som v hlave zoznam vecí, ktoré som Ti musela povedať. Až potom sa naozaj stali.

Aj po Tvojom pohrebe Ti to chcem všetko povedať. Chcem Ti povedať, ako sa pán farár rozprával s mamkou a ponúkol jej knižočku svojich kázní. Chcem Ti povedať, ako mamka stála pri Tebe a lúčila sa s Tebou. A zo všetkého najviac Ti chcem povedať, ako sa tam objavil Tvoj syn Ivinko. Ako stál medzi kondolujúcimi a ja som ho, samozrejme, nespoznala. Hromadí sa to vo mne. Všetko, čo Ti chcem povedať. Pamätám si, ako si to hovorieval o starej mame, keď zomrela. Že Ti niekedy napadne, čo jej musíš porozprávať. Aj veľa rokov po jej smrti. Alebo keď zomrel Kubko, náš psík. Ešte niekoľko mesiacov si hovorieval, ako Ti napadne, že sa zastavíš v Bille a kúpiš mu sladkosť. Tak Ti chcem porozprávať, ocinko, aký bol Tvoj pohreb.

Ocinko, chcem Ti niečo povedať. Včera som videla burunduka.

Môj otec, Ivan Žucha, zomrel 31. mája 2009.