Nedávno vyšlo
Jan Keller: Nejistota a důvěra aneb K čemu je v modernitě dobrá tradice
Vo svojej poslednej knihe sa Jan Keller zaujíma o tri dôležité pojmy, ktorými sa zaoberá súčasná sociológia. Uvažuje o konceptoch sociálnych sietí, sociálneho kapitálu a dôvery. Všetky majú slúžiť ako náhrada za skutočné spoločenské poistenie proti rizikám, ktoré v minulosti zabezpečoval sociálny štát. Rozklad týchto poistných mechanizmov oživil množstvo rôznych spoločenských „pseudorituálov.” Archaické rituály mali predovšetkým zvyšovať dôveru ľudí v chod sveta, zbavovať ich neistoty a posilňovať integritu celej spoločnosti. V posledných desaťročiach prebieha v Európe pokles vzájomnej dôvery medzi ľuďmi a pokles dôvery ľudí v inštitúcie. V postkomunistických krajinách je kríza dôvery o čosi väčšia ako v západnej Európe. Ľudia nedôverujú vládam, politickým stranám, parlamentom ani médiám. Moderný ritualizmus, ktorý prevádzkujú dnešní „šamani“ – technokrati, ekonómovia či politici – vie spoľahlivo vyvolávať neistotu, nedokáže však vzbudiť istotu. Moderné rituály však vedia spoľahlivo posilňovať existujúcu mocenskú hierarchiu, a to je zrejme hlavný dôvod, prečo sa tak dôsledne vykonávajú. Ak dianie v modernej spoločnosti budeme chápať ako súbor opakujúcich sa „pseudorituálov,“ tak dnešné technokratické myslenie môžeme interpretovať ako obzvlášť krutú formu obetného rituálu, ktorý potenciálnej budúcej prosperite obetuje mnohých ľudí alebo rozsiahle prírodné územia.
Michael Hauser (ed.): Sociální stát a kapitalismus
Po páde reálneho socializmu v roku 1989 sa krajiny strednej a východnej Európy vydali na cestu budovania kapitalizmu. Zmena spoločenského usporiadania celkom zmenila podobu verejnej diskusie. Jednou z najdiskutovanejších tém sa stal spor o novú podobu štátu. Krach „socialistického” hospodárstva mal dokazovať, že verejné vlastníctvo a zásahy štátu do ekonomiky nás k prosperite nedovedú. Časť verejnosti sa priklonila k neoliberalizmu, začala sa spoliehať na voľný trh a žiadať minimálny štát. Túto myšlienku sa podporovali aj niektoré vplyvné inštitúcie ako Svetová banka alebo Medzinárodný menový fond. Na druhej strane však ekonomické výsledky štátov západnej Európy ukazovali, že štát, ktorý do ekonomiky relatívne intenzívne zasahuje, prekážkou prosperity byť nemusí. Kapitalistická podoba socialistického štátu – sociálny štát – bola počas niekoľkých desaťročí veľmi úspešná a priniesla prosperitu a stabilitu do veľkej časti starého kontinentu. Aká budúcnosť ho čaká?
Zborník Sociální stát a kapitalizmus sa témou sociálneho štátu zaoberá vo veľmi rôznorodých kontextoch. Môžeme sa dozvedieť čosi o histórii sociálneho štátu, diskusiách, ktoré jeho existenciu sprevádzajú, premenách, ktorými prešiel, aký je jeho vzťah ku kapitalizmu, aké vnútorné rozpory a vonkajšie faktory ohrozujú jeho prežitie alebo aký postoj k nemu zaujímajú dnešné (predovšetkým české) ľavicové politické strany. Veľmi cenné je sprostredkovanie klasických teórií sociálneho štátu zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia, ktoré sú v strednej Európe takmer neznáme. Autori sa tiež pokúšajú vyvrátiť mnohé mýty o neefektívnosti sociálneho štátu a z rôznych pozícií kritizujú neoliberálne reformy, ktoré sú nám vnucované pod zámienkou nevyhnutnosti. Napriek tomu, že sa autori vo svojich názoroch nezhodujú, je zborník dôležitým príspevkom k obohateniu verejnej diskusie o sociálnom štáte a jeho udržateľnosti.
Foster, John Bellamy — Magdoff, Fred: Velká finanční krize, Příčiny a následky
Dnes sa nachádzame v najväčšej ekonomickej kríze od doby Veľkej hospodárskej krízy, ktorá vypukla v roku 1929. John Bellamy Foster a Fred Magdoff videli krízu prichádzať dávnejšie. Kniha Velká finanční krize začala vznikať už dva roky pred vypuknutím krízy. Autori analyzujú príčiny vzniku krízy a ukazujú, aké sú možné cesty budúceho vývoja.
Bellamy a Magdoff sa zaoberajú predovšetkým americkou ekonomikou. Venujú sa najmä analýze štrukturálnych príčin vzniku krízy. Vychádzajú zo staršej koncepcie monopolného kapitálu, ku ktorému pridávajú finančný kapitál. Kľúčovým problémom moderného monopolno-finančného kapitálu sa v priebehu posledných desaťročí stala stagnácia výroby a rast finančných bublín, ktorý je jej dôsledkom. Podľa autorov je cesta od stagnácie výroby k špekulácii logická. Od osemdesiatych rokov americké korporácie postupne prestávajú vyrábať a začínajú sa venovať finančným špekuláciám. Kým v osemdesiatych rokoch tvoril zisk korporácií z finančných operácií asi 17 percent z celkového zisku, okolo roku 2000 to bolo už 40 percent. Výborným príkladom „vyprázdňovania“ korporácií je ovládnutie hypotekárneho trhu v USA spoločnosťou General Motors na konci osemdesiatych rokov. Tieto procesy vytvorili ohromnú „virtuálnu“ ekonomiku, ktorá však rovnako vytvárala obrovské dlhy. „Reálna“ ekonomika pritom stále viac stagnovala. To viedlo k rozvratu procesu vytvárania a akumulácie kapitálu. Nakoniec prišiel finančný krach. Prvé pokusy amerických politikov o riešenie krízy si od Bellamyho a Magdoffa vyslúžili kritiku. Prirovnávajú ich k pokusu zalepiť praskajúcu bublinu v situácii, keď sa v nej stále objavujú nové diery.
Na záver autori vyslovujú nádej, že sa radikalizovanému politickému hnutiu môže podariť rozchod s desaťročiami vykorisťovania, mrhania zdrojmi a iracionality. Odpoveď na to, z akých spoločenských síl by toto hnutie mohlo vzísť, však už v knihe nenájdeme.
