Príklad Pakistan
Pakistan je jadrová mocnosť a práve v nej zúri občianska vojna. To je dostatočný dôvod na celkom slušnú mediálnu hystériu. Boje medzi armádou a povstalcami sa vedú len sto kilometrov od hlavného mesta a aspoň zatiaľ je západným politikom a novinárom jasné, že armáda je tá dobrá a povstalci tí zlí. Je tu však malý zádrheľ – vojaci majú omnoho bližšie k povstalcom než ku komukoľvek inému. Preto niekde v pozadí rezonuje zatiaľ nevyslovená obava, že by sa bojujúce strany mohli spojiť.
Len pred nedávnom bola táto krajina spojencom Západu v boji proti terorizmu, teda štát, ktorý si zasluhoval podporu a zvláštny priateľský prístup. Dnes, len po pár mesiacoch, je zrazu všetko inak – aspoň navonok. V skutočnosti sa však toho až tak veľa nezmenilo. Pakistanská spoločnosť má štruktúru, ktorá je veľmi podobná väčšine štátov planéty. Z politického hľadiska ide o demokraciu, kde aspoň formálne nechýba rozdelenie na výkonnú, zákonodarnú a súdnu moc. Pravidelne sa tu uskutočňujú voľby, v ktorých víťazí ten, kto má najvýraznejšiu podporu mocenských elít – potiaľ sa ničím neodlišuje od USA, či akejkoľvek inej krajiny s prívlastkom demokratická.
Rozdiely sa začnú prejavovať až vtedy, keď sa pozrieme na skutočnú štruktúru moci. Jednotlivým provinciám vládnu miestni feudáli, ktorí sa viac či menej úspešne snažia o despociu. Za účelom udržania a rozširovania vlastnej moci sú ochotní spojiť sa s kýmkoľvek. Druhou dôležitou zložkou, ktorá má vplyv v celej krajine, je duchovenstvo. Kontroluje vzdelávanie a je jedným z hlavných poskytovateľov sociálnych a zdravotníckych služieb. Duchovní majú najbližšie k Talibanu. Tretia mocenská skupina sa kumuluje predovšetkým v mestách. Sú to ľudia z „dobrých rodín“, ktorí zvyčajne absolvovali štúdiá na Západe a zaujíma ich obchod. Tieto tri skupiny síce zvádzajú súboj o politickú moc, ale hlavným cieľom je dosiahnutie vplyvu v armáde, pretože ona je skutočným zdrojom moci.
Samozrejme je tu dôležitý aj štvrtý faktor – nie, nejde o to, čo si praje pa-kistanská populácia. Ten predstavujú okupačné vojská v susednom Afganistane, ktoré reprezentujú a dosť neúspešne realizujú politiku Spojených štátov amerických. Bombardovanie pakistanských území, ktoré nekontroluje tamojšia armáda, predstavuje maximum schopností zahraničných vojsk. Spojené štáty americké a Západ sa dostali do slepej uličky, z ktorej sami nevyjdú. Ako ukazuje príklad Afganistanu, Západ už je ochotný vyjednávať s kýmkoľvek. Trebárs aj s „umierneným Talibanom“ – čo znamená s tou časťou Talibanu, ktorá je ochotná sa vôbec baviť. Situácia v Pakistane je však z tohto uhlu pohľadu omnoho komplikovanejšia. Západ nemôže naplno podporovať armádu, pretože riziko, že ju úplne ovládne skupina duchovných, nie je vôbec malé. Nie je však ani schopný pomôcť k víťazstvu mocenskej skupine, ktorá bude spolupracovať napríklad po vzore Saudskej Arábie či iných súčasných (ešte stále) spojencov.
Západ vždy realizoval svoju politiku vo zvyšku sveta spôsobom, ktorý vyhovoval jemu, a na tom sa nič nemení. Novinkou v terajšej situácii je neschopnosť takúto politiku uskutočňovať. Pakistan je len momentálne najvypuklejším príkladom daného stavu. Pax Americana skončil a s ním sa potápa aj vplyv Európy.
