Povinné cvičenia
Potichu nám pominul ďalší sviatok. Vyšiel na sobotu, po inom sviatku (či skôr „voľnom dni“), takže sme si ho ani veľmi nevšimli. Pripomína nápad, ktorý sa zrodil pred viac ako polstoročím, a ktorý dokázal v Európe prispieť k bezprecedentne dlhému obdobiu politickej stability a relatívnej prosperity. Pamätné dni a výročia sme sa naučili brať ako povinné cvičenia. Vyvesia sa vlajky, urobí pár prejavov, spomenie význam udalosti či osoby pre civilizáciu, planétu, vesmír a vôbec, prípadne odhalí nejaký ten pamätník či tabuľa, a rôzni naši viac či menej (ne)schopní „predstavitelia“ sa pokúsia zatrblietať v odrazenom svetle dejín. Cynizmus, s akým sme sa naučili pristupovať k „verejným sviatkom“ je zrkadlovým obrazom nášho cynického postoja k veciam verejným. Popočúvame, možno zatlieskame, ale radšej prosto pookopávame záhradku alebo sa ideme korčuľovať na hrádzu.
Verejné oslavy sú, podobne ako iné verejné politické podujatia, symbolickým predstavením, s ktorým chce nie každý strácať čas. V Európe sme prešli minimálne dvoma desaťročiami depolitizácie. Riešenia už nemali byť politické, ale technokratické. Žiadni modrí, červení, žltí, zelení, čierni... iba tradicionalisti (v strednej a východnej Európe prezentovaní ako postkomunistickí nostalgici) a modernisti. Vláda v rukách osvietených vládcov, ktorí nie sú politikmi, ale len vykladačmi zjavenej pravdy. V takomto prostredí je ťažké čakať, že sa občan zapojí do tejto tieňohry zapojí. Hospodárska kríza však, zdá sa, vracia do verejného priestoru politiku. Hoci sú zatiaľ reakcie politického establišmentu, bez ohľadu na zafarbenie, zarážajúco podobné, intenzívne sa diskutuje o alternatívach k systému, ktorý privodil krach práve v momente, keď už väčšina verila v nikdy nekončiaci rast. Ekonomika postavená na odbúravaní regulácií kapitálu sa ukázala ako neudržateľná. Nebolo treba ani čakať na environmentálnu katastrofu – neoliberálnu utópiu potopili jej vlastné vnútorné protirečenia (okrem iného systémové odpútavanie možností od zodpovednosti a kontroly). Od politických strán a prúdov sa teraz očakáva, aby robili presne to, kvôli čomu existujú – hľadali a navrhovali politické alternatívy. A nie predávali rôzne variácie toho istého programu, zabalené do príťažlivého (a drahého) obalu politického marketingu.
Návrat politiky však nie je jediné, čo odlišuje našu súčasnú situáciu od predchádzajúcich rokov. Stali sme sa súčasťou experimentu, ktorý sa snaží prekonať nutné obmedzenia národných štátov a vytvárať pravidlá platné na širšej úrovni. Minulosť Európu rozdelila na množstvo štátov, ktoré sa dnes, vo svete globalizovanej ekonomiky a globálnej politiky, delia už len na dve skupiny – na malé krajiny a na krajiny, ktoré si nechcú priznať, že sú malé. Tejto minulosti nemôžeme uniknúť. Môžeme si však vyberať budúcnosť. Európska integrácia vytvára nadnárodné inštitúcie, ktoré sú jediné schopné regulovať nadnárodný kapitál.
Povojnová európska integrácia bola práve tým – úsilím obmedziť excesy neregulovaného kapitalizmu. Tak, ako mu mal sociálny štát zabrániť v rozbíjaní spoločností vo vnútri krajín, tak mala byť integrácia prevenciou pred ďalším rozbitím kontinentu na súperiace krajiny a bloky. Napriek všetkým možným výhradám, uspela. O to viac, že dôvodom neúspechov a nedostatkov nie je priveľa, ale primálo integrácie.
Naše starostlivo pestované národné mýty o tisícročnej porobe či českej zrade urobili z „národnej samostatnosti“ zidealizovaný cieľ. Sme dokonca ochotní prehlásiť moderný štát za pokračovateľa ranostredovekého štátneho útvaru, ktorý sa zhodou okolností nachádzal (aj) na tomto území. Naše lipnutie na svojbytnosti kazí len fakt, že vždy, keď sme ju získali, bolo to vďaka zhode vonkajších okolností a záujmov – či skôr z ich milosti.
S radosťou siahame po peniazoch z eurofondov, nepáči sa nám však „diktát z Bruselu“. Sme nadšenými presadzovateľmi európskej solidarity, ale len dovtedy, pokiaľ sme medzi tými, komu treba pomáhať. Európska politika sa prosto nemôže dlhodobo riadiť maximou „vaše si rozoberieme, a naše nedáme“.
Európska únia nie je žiaden „žalár národov“, zvonka ovládaný mocenský blok, v ktorom sme sa ocitli proti svojej vôli (aspoň údajne – pretože to nám dovoľuje pohodlne tvrdiť, že akokoľvek sa to zbehne, nie je to naša vina), ale je výsledkom nášho vedomého rozhodnutia a výberu. Podľa toho by sa k nej mali naše politické elity aj správať. A potom môžu dúfať, že sa občania ochotne zúčastnia na ich symbolických predstaveniach – či už sú to pamätné dni alebo voľby do Európskeho parlamentu. Pretože potom to budú skutočné politické zápasy, nie povinné cvičenia.
Je pohodlné oháňať sa voličskou apatiou. Neuvedomelý volič má vraj k dispozícii blogy, internetové sociálne siete, online diskusie, diskusné fóra, stretnutia s politikmi, mítingy... aby sa vyjadril k veciam verejným, a on sa neunúva obetovať ani len pol hodinu a ísť voliť... Problémom však často nie je nezáujem o politiku, veci verejné (ktorý má sám o sebe komplexné príčiny), ale nedôvera k ponúkaným spôsobom, ako sa k nim vyjadriť.
