Pochopiť Irán znamená pochopiť jeho cestu (4)
Keď tretieho júna 1989 zákerná choroba zvíťazila nad Ajatolláhom Chomejním, mal okolo seba svojich najbližších. Hášim Rafsandžání, predseda parlamentu Ali Chamejní a jeho syn Ahmad mu boli blízki nielen ľudsky, ale i mocensky. Na svojho syna sa spoliehal vo všetkom, mal však jednu zásadu: že ani on a ani jeho deti nesmú mať v rukách svetskú moc. A tak Chomejního syn naozaj nezdedil ani politickú pozíciu, ani bohatstvo.
Chamejní a Rafsandžání nepatrili k disidentom prvej línie ani v čase panovania šáha, ani v ranej dobe revolúcie. Ale záhadný odchod najvyšších predstaviteľov z politickej scény náboženského kléru, či už atentátmi, martýrskou smrťou na fronte alebo núteným odchodom na politický dôchodok vytvorili priestor pre predstaviteľov druhej a tretej línie, ktorí boli odkázaní na autoritu Chomejního ako najvyššieho fakíha krajiny. Zhruba pol roka pred smrťou Chomejní odvolal svojho zástupcu Montazariho, ktorý bol oprávnene považovaný za svedomie revolúcie. Nemal žiadnu ambíciu ani funkciu, iba kontroloval a protestoval – teda prekážal, a preto musel odísť do neohláseného domáceho väzenia. Odchod náboženských predstaviteľov revolúcie, ktorí neboli v exile, vytvoril priestor na totálnu kontrolu moci zo strany Chomejního a jeho obľúbencov. Chamejní bol z druhej línie a vtedy nebol v ničom výnimočný, iba zastupoval fakíha na ministerstve obrany, kde získal veľké zásluhy počas vojny s Irakom. Bol literárnym kritikom a obľuboval ruskú literatúru. Bol tretí prezident po revolúcii a prvý predstaviteľ náboženských elít. Po smrti Chomejního ho zvolili za najvyššieho predstaviteľa poradnej rady (fakíh). Rafsandžání mal na kandidátskej listine vo voľbách v Teheráne číslo 17. Zvýšila sa jeho dôležitosť a význam po konflikte náboženských predstaviteľov s liberálmi. Muž s obchodným duchom vlastnil tlačiareň a je známy realitný maklér. Vzťah týchto dvoch mužov bol raz konkurenčný, inokedy spojenecký. Keď bol Rafsandžání predseda parlamentu, mal vyšší vplyv ako Chamejní vo funkcii prezidenta republiky, ale keď sa stal Chamejní fakíhom a Rafsandžání prezidentom, situácia sa otočila.
Odveký spor: konzervatívci a reformátori A hoci bol Rafsandžání silná osobnosť, snažil sa zaviesť prezidentské prvky do režimu, a tak tichý konflikt medzi prezidentom republiky, ktorý je najvyššou výkonnou autoritou voči statusu fakíha, ktorý nie je ústavná funkcia, začal narastať. Rafsandžání dokázal spolunažívať v takejto situácii, ale v inštitúcii časom nie. V parlamentných voľbách roku 2004 Rafsandžání utrpel veľkú porážku nie len preto, že niesol zodpovednosť za ekonomický neúspech, ale aj preto, že stredná vrstva mu vyčítala, že jej nepomohol. V prezidentských voľbách roku 2005 sa snažil o nápravu, ale konzervatívci vystupovali tvrdo proti nemu a reformátori mu nepomohli, lebo vraj nestál na ich strane keď mal moc. Napriek tomu všetkému dokázal Rafsandžání vyhrať post predsedu výboru mudrcov.
Moderné dejiny Iránu po revolúcii sú konfliktom medzi konzervatívcami a reformátormi a tento boj prebieha v dvoch inštitúciách a následne vo vnútri každej inštitúcie samostatne: v revolučných gardách a v náboženských elitách. Iránska revolúcia bola produktom náboženských elít, ktoré jej dali nielen politický program a nástroje, ale aj ústavu zahŕňajúcu princíp moci fakíha, ale časom tie isté náboženské elity nedokázali viesť republiku, lebo nedokázali byť nositeľmi štátnosti. Každý politický režim potrebuje nejakú spoločenskú vrstvu alebo elitu, ktorá by bola nositeľkou jeho projektu. Napríklad socializmus potreboval robotnícku triedu, demokratické režimy zas potrebujú napríklad strednú vrstvu. No a v Iráne na začiatku revolúcie to boli náboženské elity, ktoré však, opakujem, neboli nositeľmi štátnosti. Podľa najznámejšieho sociológia v Iráne Šamsa Al Waizemiho to bolo preto, lebo náboženské elity nie sú tvorcami bohatstva, ale jeho konzumenti, a preto postupom času sprostredkovali v dnešnom Iráne vplyv na politiku. Pri každých voľbách sa ich zastúpenie v parlamente rapídne znižuje a otázkou súčasnosti tak ostáva: kto dnes vládne v Iráne? Šams Al Waizem tvrdí, že vojenská inštitúcia v Iráne nie je klasická armáda, ale revolučné gardy a ľudové milície, ktoré založil Chomejní a dnes majú v krajine najvyšší vplyv v politickom živote. Počet ich príslušníkov sa odhaduje na dva milióny, pričom 63 percent parlamentárov pochádza práve z nich. Pritom majú vplyv na všetky inštitúcie, nielen na národnú bezpečnosť, ale aj na ekonomické rezorty, na vzdelanie, na kultúru ako aj na médiá. Revolučným gardám je na upevňovanie moci k dispozícii celá ekonomika krajiny. Nie je tajomstvom, že kontrolujú každý obchod, ktorý dosahuje 10 miliónov dolárov, čo značí, že najmä po zvýšení ceny nafty majú dostatok zdrojov na kupovanie lojality a vplyvu. Sociológ vidí dve príčiny moci revolučných gárd. Prvá príčina je, že reformné hnutie nemá jasnú stratégiu a pracuje v ťažkých podmienkach s mnohými prekážkami, ktoré im vytvorili štátne orgány. Situáciu im sťažuje aj fakt, že nimi proklamovaná sekularizácia štátu vyvoláva obavy u konzervatívcov. Druhá príčina je vonkajšia. Je ňou postoj Spojených štátov amerických a iných západných krajín, ktoré im v ich reformných snahách vôbec neuľahčujú prácu. Naopak. Napríklad počas vládnutia reformátora Ahmada Chátimího uplatnil Bill Clinton tvrdú politiku voči Iránu, zaradil Irán na listinu „darebáckych“ štátov a tak konzervatívci vyčítali reformátorom, že ak urobia mäkkú politiku voči západu, západ voči nim nebude milosrdný. Táto rétorika bola a je dodnes úspešná v očiach iránskej verejnej mienky. Revolučné gardy v Iráne sú také silné aj preto, že Chamejní je ich duchovný predstaviteľ a jeho syn kontroluje gardy ako aj tajné služby a iné bezpečnostné zložky. Vie, že kto má dnes kontrolu nad gardami, má kontrolu nad Iránom. Tak skončila revolúcia: moc prešla z rúk náboženských elít do rúk predstaviteľov vojenskej inštitúcie. Terajší iránsky prezident Ahmadinedžád je prejavom týchto zmien. Je prvý iránsky prezident pochádzajúci priamo z revolučných gárd. Libanonský analytik Fahs, ktorý pôsobil tri roky v Iráne vo veľmi tesnej blízkosti Chomejního hovorí, že to, čo sa stalo za 30 rokov revolúcie v Iráne, je pokles významu náboženských elít ako politicko-sociálnej sily v prospech vojenských, ale bez toho, aby sa navzájom zničili. Každá z týchto síl má svojich reprezentantov. Čím vyšší vplyv majú militanti, tým menej vplyvu majú náboženskí predstavitelia. Vplyv mesta Kam nahradil vplyv Teheránu. V Teheráne sa robí reálna politika a v Kame už len náboženský a intelektuálny turizmus.
Islamská republika alebo islamský štát?
A ak existuje nejaký politický boj, je to ten, ktorý sa deje v Teheráne medzi konzervatívcami a reformátormi. Reformátori, ktorí chcú moc v krajine tvrdia, že moc je v prvom rade zodpovednosť pred občanmi a vyžadujúca si inštitúcie, ktoré budú túto zodpovednosť vykonávať. Skutočný parlament, ktorý bude výsledkom demokratického zápasu inak ako dnes. Lebo v súčasnosti sa v Iráne nedá robiť politika bez súhlasu zboru poradcov, ktorí rozhodujú, ktoré osoby sa môžu uchádzať o parlamentné posty. Aj na Slovensku je to známe z nedávnej minulosti: kto chcel byť vo verejnej funkcii, musel mať súhlas straníckych orgánov komunistickej strany. To nie je demokracia.
Politický režim po revolúcii sa veľmi vzdialil od cieľov revolúcie. Napríklad dnes iránsky prezident a konzervatívny prúd, ktorý reprezentuje, nepoužívajú v rétorike termín islamská republika, ale islamský štát. To znamená, že chcú skoncovať s republikou ako demokratickým zriadením spoločnosti a nastoliť neurčitý a nedefinovateľný pojem štátu, ktorý v sebe nenesie žiaden demokratický záväzok. Termín islamský štát pripomína raný islam. Tam, kde je moc vyvodená od Allaha a voľby sú zbytočná záležitosť, ba až škodlivá. Všetko, čo je potrebné, je poradný orgán, ktorý nemá záväzný charakter. Dokonca tento prúd vidí veľký rozpor medzi demokraciou a islamom a vždy k slovu demokracia dajú prívlastok islamská a pritom neexistuje všeobecné uznávaná definícia islamskej demokracie. Preto dnes vidíme, že každý, kto sa v Iráne chce uchádzať u priazeň voličov, musí získať súhlas zboru mudrcov. V najlepšom prípade môže navrhnúť nielen jedného uchádzača a ľudia majú možnosť zvoliť len medzi nimi. Toto sito je nástrojom zbavovania sa nepohodlných osôb. Samozrejme, medzi islamskými intelektuálmi sú aj takí, ktorí nevidia žiadny rozpor medzi princípom demokracie a islamom a tvrdia, že môžeme mať demokratický režim, ktorý bude rešpektovať islamské hodnoty bez toho, aby sa dostali do rozporu. Druhý konflikt medzi reformátormi a konzervatívcami je vo funkcii fakíha. Reformátori sú proti tomuto princípu a konzervatívci ho používajú na upevňovanie a sústredenie moci do svojich rúk. Jednoducho, hlavný konflikt tkvie v tom, či bude Irán náboženská krajina alebo krajina sekulárna. Ale dnes boj v Iráne medzi jednotlivými frakciami nie je o úlohách Iránu ako regionálnej veľmoci v oblasti, ale o vnútornom vývoji krajiny. O ekonomickej prosperite a o demokratickom vývoji. O tom, či Irán má ostať silný štát s ambíciami regionálneho vplyvu s jadrovým programom niet v samotnom Iráne pochýb. To je spoločný bod pre všetky strany v krajine. Na skutočnú zmenu voľby, podľa Abula Al Hasana Bani Sadara – prvého prezidenta po revolúcii, musíme čakať. Podľa neho nastane až vtedy, keď opäť príde na rad ľudový pohyb, čo sa však stane až po prekonaní strachu. Strachu aj zvonka, keď sa Iránci prestanú cítiť ohrození aj zo strany Západu. Dnes režim v Iráne stratil demokratickú legitimitu. Iránsky ľud túži po zmenách, ale zároveň sa ešte nezbavil strachu. Dnešná moc disponuje bohatstvom, ktoré pochádza zo zdrojov nafty. Preto sa štát z ekonomického hľadiska nespolieha na národ ako na zdroj bohatstva, ale opačne. Národ potrebuje štát, ktorý má peniaze, vojenskú silu a vyvoláva strach. Faktom tiež je, že politika Georga Busha voči Iránu a ekonomická blokáda zo strany Západu dali mocným v Iráne silnú rétorickú zbraň na udržiavanie vlastnej moci. Na jej oslabenie na jednej strane a na posilnenie reformných síl v Iráne je preto nutné, aby Západ urobil voči Iránu úplne iné gesto, ako je medzinárodné štvanie voči nemu. Čím skôr to Západ pochopí, tým lepšie preň i pre Irán.
História sa opakuje
Je to tak, každá revolúcia požiera svoje deti. Aj tá iránska. Zlikvidovala nielen svoje deti, ale aj svoje idey. Kto bojuje, chce moc. Aj klérus, ktorý bojoval, chcel moc a táto moc sa zmenila na nástroj. Žiaľ, nie v prospech obyčajného iránskeho ľudu, ale proti jeho záujmom. História je najlepšou učiteľkou pre tých, ktorí sa chcú učiť. Ale kto sa naozaj chce? Osud rozhodol, že príčiny smrti šáha aj Chomejního boli rovnaké. Pod smrť oboch sa podpísala rakovina. Aké symbolické. Dodrží osud tieto svoje náhody do detailov? Predznamená koniec Chomejního aj koniec totalitnej vlády kléru a náboženských predstaviteľov tak, ako predznamenal pád rodu Pahlavíovcov koniec diktátu šáha? Sledujme, a učme sa z histórie...
