Teo

Poznal ten pocit zo škôl v prírode. Keď vystúpili z autobusu a učiteľka rozdala deťom kľúče. Už cestou v autobuse sa mali dohodnúť, kto chce s kým bývať. Pamätá si na jednu z týchto škôl v prírode. Alebo to bol lyžiarsky výcvik. V triede mal najlepšieho kamaráta. Tichého chlapca, Adama. Adam vyrastal s mamou a Teo mal sám k svojej mame veľmi blízko.
Počet zobrazení: 2183

Poznal ten pocit zo škôl v prírode. Keď vystúpili z autobusu a učiteľka rozdala deťom kľúče. Už cestou v autobuse sa mali dohodnúť, kto chce s kým bývať. Pamätá si na jednu z týchto škôl v prírode. Alebo to bol lyžiarsky výcvik. V triede mal najlepšieho kamaráta. Tichého chlapca, Adama. Adam vyrastal s mamou a Teo mal sám k svojej mame veľmi blízko. Láska k mamám ich spájala. Pri všetkých pobytoch mimo domu ich oboch spájal smútok za domovom. Spoločne sa báli, či sa ich matkám nič nestalo. Tentoraz Adam do školy v prírode nešiel. Vzdal sa hneď na začiatku. Teo bol vytrvalejší. So svojím strachom chcel bojovať. Ani mu nenapadlo, že by mohol neísť. Už v autobuse však zistil, že bez Adama nemá s kým bývať. Všetky deti sa dohodli a on ostal navyše. Keď vystúpili z autobusu, učiteľka rozdávala trojiciam a štvoriciam kľúče od izieb v chatke. Pamätal si, ako veľmi sa mu chcelo plakať. Niekto zo spolužiakov mu položil ruku na rameno. Neplač, povedali mu. Neplač, nejako sa to vyrieši. Ja neplačem, vravel. Štípu ma oči, slzia mi. Vyhováral sa na alergiu, ale nikto mu neveril. Nakoniec sa to nejako vyriešilo. Nakoniec sa k niekomu pridal. V živote sa nakoniec vždy všetko nejako vyrieši. Keby to bolo dnes, ani by nebojoval. V tú chvíľu na chodbe horskej chatky sa mu zdalo, že je to neriešiteľné. Dnes vie, že mu to mohlo byť jedno. Učiteľky by sa o neho museli postarať. Dnes by tam stále a čakal by, čo sa stane. Čo s ním urobia.

Dnes, na konferenciách, rád býval sám. K nikomu sa nepridával. Keď organizátori poslali e-maily a vo formulári bolo treba zaznamenať, s kým chce účastník bývať, vždy pripísal jednolôžková izba. Ak sa ho niekto spýtal, či by s ním nechcel mať spoločnú izbu, slušne povedal, že chce mať izbu sám. Sám nevedel, či je to preto, aby sa vyhol tomu pocitu. Keď sa všetci chystali vojsť do svojich izieb. Tešili sa na spoločné dobrodružstvo a on sa motal medzi skupinkami a nemal sa ku komu pripojiť. Nebol si istý, či vždy radšej býva sám preto. Aby na nikoho nemusel čakať, mohol si na recepcii vziať kľúč a vojsť do svojej izby. Alebo sa mu nechcelo s nikým sa rozprávať a nikomu sa prispôsobovať.

Tomu pocitu, keď po prvýkrát vošiel s kufrom do hotelovej izby a zavrel dvere, sa však nevyhol. Aj ten poznal ešte zo škôl v prírode. Keď je človek nakoniec na mieste a zavrie dvere. Naraz je ticho. V horskej chatke rovnako ako v odhlučnených hotelových izbách. Vtedy to býval často smútok za domovom. Na rozdiel od Adama vyrastal s oboma rodičmi. Ale rovnako ako Adamovi, aj jemu sa zdalo, že patrí neoddeliteľne k nim. Ako kompaktná trojica boli kompletní. Dnes v hotelových izbách to už nebol smútok za týmto pôvodným domovom. Ani za jeho bytom na mestskej periférii, v ktorom sa postupne začínal cítiť doma. A predsa ten prázdny pocit. Väčšinou netrval dlho. Stačilo sa oddať chodu dňa. Zväčša sa bolo treba onedlho prihlásiť na registrácii alebo sa šiel prejsť po okolí. Vždy našiel blízku kaviareň a dal si kávu. Niekedy pohár bieleho vína a niekedy si cestou kúpil cigarety a v kaviarni si zapálil. Ten pocit netrval dlho, ale vedel, že príde.

Premýšľal nad ním, keď sa naposledy pred odchodom zastavil v práci. Odlietal zajtra skoro ráno a večer si uvedomil, že mu nemá kto polievať kvety. Rozhodol sa, že avokádo odvezie do pracovne a napíše Lucii, aby ho každý deň poliala. Zaparkoval na dvore a kvetník s avokádom vyniesol dve poschodia do pracovne. Mal ju spoločnú s Luciou. V nedeľu boli všetky dvere pozamykané. Pred každými musel ťažký kvetináč položiť na zem a odomknúť. Na stole bola ešte nedopitá káva a na tanieriku lyžička v zaschnutej kalúžke hnedastej vody. Nedeľná pracovňa pripomínala prázdnu izbu po príchode do hotela. Ani cez týždeň nebola pracovňa rušná. Obyčajne v nej mali s Luciou ticho pustené rádio. Tak na to boli zvyknutí z laboratória. Obaja sedeli väčšinu času za počítačmi. Striedavo z miestnosti vychádzali a vracali sa späť. Rozprávali sa len zriedkavo. Ráno sa pozdravili. Obaja chodili do práce skoro a ten, kto prišiel ako druhý, zvyčajne pochválil prvého za rannú usilovnosť. Keď si jeden z nich vo varnej kanvici zohrieval vodu na čaj alebo kávu, spýtal sa druhého, či si dá tiež. Lucia bola vydatá a žila spoločenskejšie ako Teo. Občas mu rozprávala o víkendovom bežkovaní alebo výlete do soľnej jaskyne. Väčšinou však bolo v pracovni ticho a každý z nich sedel sústredene za svojím počítačom. Napriek tomu bola pracovňa cez víkendy prázdnejšia ako inokedy. Práve zvyšky ich týždňovej prítomnosti vyvolávali pocit opustenosti. Staniol od čokolády s poslednými omrvinkami lieskových orieškov. Nedopitá káva, na vrchu ktorej sa vytvoril mliečny povlak. Pri tlačiarni vyhodené pokrčené pokazené výtlačky.

Položil kvetináč na zem. Tak, aby naň popoludní nesvietilo cez okno priame slnko. Vzal zo stola umelohmotnú fľašu a vyšiel na chodbu, kde bola kúpeľňa. Dával pozor, aby sa za ním nezavreli dvere. Kľúče si nechal vnútri. Už sa mu stalo, že sa vymkol a dvere na konci priechodnej chodby boli zamknuté. Musel zatelefonovať Lucii, ktorá ich prišla odomknúť. Chvíľu nechal vodu odtiecť, napustil fľašu a vrátil sa do pracovne. Opatrne avokádo polial. V kvetináči bolo priveľa hliny. Ak sa polieval prirýchlo, začala voda vrchom vytekať. Teraz rýchlo vsakovala do pôdy a farbila ju do tmava. Avokádo vypestoval sám z jadierka. Zasadil ho minulé Vianoce spôsobom, o akom sa dočítal v nejakom románe. Sám neveril, že by to mohlo fungovať. Úlomkom špajle navŕtal do jadierka tri otvory a zapichol do nich tenké drievka, takže jadierko stálo ako trojnožka. Položil ho do misky a zalial vodou tak, aby dve tretiny boli pod hladinou a zvyšná tretina ostala suchá. Presne tak sa to opisovalo v knihe. Chcel si byť istý, že všetko robí správne. Úzkostlivo odhadoval tretinu jadierka. Aby vody nebolo ani priveľa, ani primálo. Podľa opisu v knihe malo jadierko za niekoľko dní prasknúť. V praskline sa mal objaviť korienok. Vtedy bolo treba klíčiace jadierko presadiť do pôdy. Každý deň starostlivo dolieval do misky vodu, ale nič sa nedialo. Na jadierku sa vytvoril hladký klzký povlak. Nevedel, či je to plieseň. Škrupina jadierka skutočne praskla, ale skôr to vyzeralo, že jadierko hnije. Voda sa každý deň sfarbila do hneda, takže ju začal vymieňať. Asi po dvoch mesiacoch usúdil, že z toho nič nebude. Vytiahol z jadierka kúsky dreva a ako posledný pokus ho strčil do kvetináča s pôdou, ktorý od minule zimy stál na balkóne. Povedal si, že ešte ho skúsi niekoľko týždňov polievať a potom ho vyhodí. Sám už nedúfal, že jadierko vyklíči. Nakoniec, o pestovaní avokáda z jadierka sa dočítal v zlom románe a nebol si istý, že postup je skutočne správny. Ale o niekoľko dní sa v hline naozaj objavil tmavohnedý výhonok. Odvtedy avokádo narástlo dovysoka a na konci tenkej stonky sa otvorilo niekoľko zelenkavých listov. Starostlivo ho opatroval a niekoľkokrát dokonca odfotografoval.

Ako keď rodičia každodenne fotografujú dieťatko.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984