Úradnícke vlády – politický puč proti pracujúcim
Takéto pomenovanie má vzbudiť dojem, že ide o skupinu ľudí na čele štátu, ktorí sú nestranní, nie sú pod vplyvom ani jednej z parlamentných strán a z toho titulu dokážu viesť krajinu kompetentne a ako sa hovorí: „bez politikárčenia“.
V Česku a Maďarsku takmer simultánne padli vlády, v oboch prípadoch sa však stalo niečo nezvyčajné. Ukázalo sa, že keď hlavné opozičné strany spôsobili pád vládnych koalícií, paradoxne nemali ani v jednom prípade záujem o okamžité vytvorenie vlastnej vlády. Ponúka sa otázka: o čom svedčí toto otáľanie ČSSD v Česku a Fideszu v Maďarsku? A o čom svedčí ich ochota odstúpiť vládu niekomu úplne inému a neznámemu?
Ako je možné, že sa nikomu z nich zrazu nechce vládnuť? Jedni ochotne ponúkajú rezignáciu a tí druhí, v opozícii, vlastne ani do vládnych kresiel veľmi nechcú a sú tak trochu zaskočení ako chalani z ulice, keď sa im konečne podarí trafiť do najvyššieho okna, ktoré sa s rinčaním rozsype. Ďalším nezvyčajným javom je vzácna zhoda politických strán, za normálnych okolností nezmieriteľných rivalov, ktorí v politickom boji jeden druhému nič nedarujú.
V rapídne sa zhoršujúcej ekonomickej situácii, keď štátne deficity a s nimi aj zadlženosť rastú, sa najväčším problémom stáva klesajúci príjem z výberu daní, spomalenie investícií a s tým spojený únik kapitálu. So stúpajúcou nezamestnanosťou sa zväčšujú diery v sociálnom a zdravotnom zabezpečení, ktoré sa musia plátať z už aj tak napätých štátnych rozpočtov. Na to sa ďalej nabaľujú drahé úroky nových štátnych dlhov, a tak ďalej.
Recept, ktorý na túto situáciu už tradične predpisujú svetové kapitálové trhy, je: zoškrtanie výdajových položiek štátu, čo v praxi znamená znižovanie reálnych miezd štátnych zamestnancov (učiteľov, zdravotníckeho personálu, všetkých pracovníkov vo verejných službách a platí to aj pre zamestnancov miest a obcí), zosekávanie sociálnych prídavkov a príspevkov znevýhodneným občanom a státisícom nezamestnaných, ktorých počet každý týždeň rastie.
Politickému grémiu každej strany, ktorá je duchom a záujmami stotožnená s takouto formou „ozdravného programu“ ako s jediným a neodvratným riešením problému, musí byť nad slnko jasnejšie, že ich prípadný rýchly vzlet k moci by krátko po prvých pokusoch implementovať tieto neoliberálne reformy nasledoval rovnako rýchly tvrdý pád.
V súčasnej situácii sa však ponúka geniálne a elegantné riešenie. Zložiť vládu, postavenú na tichej dohode najsilnejších strán, ktorá na povrchu nebude niesť ani znak svojej nominálnej príslušnosti ani k jednej z nich.
Zostaví sa vláda „národnej jednoty“ – za neoliberálne kapitalistické princípy – a do jej závetria sa pred nepriazňou a pobúrením svojich voličov, protestujúcich proti reformám úradníckej vlády, na čas ukryjú všetky politické strany od pravicových nacionalistov až po takzvaných „socialistov“. Nazývať sa môžu rôzne, ale to, čo ich spája, je vernosť kapitalistickým princípom. Ťažké hospodárske časy, akými sú tie súčasné, majú v rôznych štádiách tendenciu rozvlniť sa farebným spektrom politických parlamentných strán. A to, čo z toho vznikne, sa obyčajne vyfarbí do modra v rôznych odtieňoch, či už majú v názve strany slovo demokratická, kresťanská, národná, sociálna, alebo dokonca socialistická.
Je jedno, či je to Ferenc Gyurcsány a jeho Maďarská socialistická strana, alebo pravicový Fidesz s Viktorom Orbánom, keď ide o princípy ekonomicko-politického zriadenia, všetky parlamentné strany usilovne ťahajú za jeden povraz. A všetky v prvom rade reprezentujú záujmy tých, čo vlastnia prostriedky výroby a produkcie. Tí, čo sú odkázaní zarábať si na živobytie predajom svojej práce za mzdu, postupne pochopia, že ich záujmy v systéme parlamentnej demokracie nereprezentuje nikto.
Zostavovanie „úradníckych vlád“ je spôsob, ako špinavú robotu nivočenia osudov miliónov pracujúcich dať urobiť ľuďom bez priamej politickej príslušnosti, a teda bez zodpovednosti voči voličom ktorejkoľvek politickej strany.
V skutočnosti je to však politický puč proti občanom. Spôsob, ako ich omráčiť a dezorientovať – aspoň na čas. Je to úskok na presadenie drastických programov podľa kľúča inštitúcií svetového kapitálu – bankového kartelu IMF (Medzinárodného menového fondu) – eufemisticky nazývaných reformami.
Autor je publicista
