Malebnosť na predaj
Milionár z chatrče (Slumdog Millionaire), Veľká Británia/USA, 2008, 120 min.
Réžia: Danny Boyle
Námet: Vikas Swarup - román Q&A
Kamera: Anthony Dod Mantle
Strih: Christopher Dickens Hudba: A. R. Rahman
Hrajú: Dev Patel, Anil Kapoor, Irrfan Khan, Madhur Mittal, Freida Pint
Niektoré námety sú vizuálne také zaujímavé, že zvádzajú k jednoduchému, prvoplánovému očareniu či inej silnej emócii. Často to divákovi napadne napríklad pri rôznych filmoch z rómskych osád – pri filmoch profesionálnych aj amatérskych. Štandardným záberom je kŕdeľ ufúľaných rómskych detí so širokými úsmevmi naťahujúcich (najlepšie vychudnuté) rúčky k objektívu či ľudové zábavy v schátraných chatrčiach, plné hudby a tanca. Takéto obrázky pôsobia síce malebne, ale zdá sa, akoby v istom prostredí stačilo položiť kameru na ľubovoľné miesto a nechať ju istý čas pracovať. Všetok materiál, ktorý sa takto získa, je rovnako malebný, rovnako očarujúci a – rovnako banálny. Podobne je to i so zábermi morského dna: plávajúce farebné ryby, sugestívne ticho podmoria, spomalené pohyby silne pôsobia na diváka, ale je ťažké ozvláštniť prirodzene malebné prostredie tak, aby bol v snímku rozpoznateľný akýkoľvek autorský rukopis.
Pre „západného“ diváka sú takýmto spôsobom malebné všetky krajiny takzvaného tretieho sveta (hoci malebnosť je otázna a považovať chudobu za malebnú pokladám všeobecne za arogantné). A práve z takejto malebnosti Indie ťaží do veľkej miery aj film Milionár z chatrče režiséra Dannyho Boyleho. Zábery zo slumov, rovnako ako zábery z brutálneho policajného výsluchu hneď na začiatku filmu, vyrazia dych. Hoci film je, povedzme to hneď na začiatku, skutočne dobrý, pri jeho hodnotení musíme brať do úvahy aj túto „bazálnu“ malebnosť exotického prostredia. Ktorú autor šikovne využíva, nie však zneužíva. Hlavným hrdinom je Jamal Malik (Dev Patel), ktorý sa zúčastňuje súťaže ekvivalentnej nášmu „Milionárovi“. Jamal je sirota a po smrti matky sa s bratom Salimom (Madhur Mittal) pretĺkal v najchudobnejšom – a veľmi krutom – prostredí slumov. Už v detstve sa k dvom chlapcom pridala aj krásna Latika (Freida Pinto). Dvaja bratia sú každý celkom iný: kým Jamal je prototyp naivného, idealistického a zasnívaného dobráka, Salim sa rýchlo prispôsobí nemilosrdným pravidlám sveta a podsvetia. Ich odlišnosť odráža aj vzťah k Latike: kým Jamal je do nej od prvého stretnutia a potom celoživotne romanticky zamilovaný, Salim sa jej striedavo zmocňuje a zbavuje, využíva ju a viac sa o ňu nestará.
Jamal v „milionárskom“ kresle dostáva rôzne otázky, od otázky na tvár, ktorá je zobrazená na stodolárovej bankovke po meno tretieho z troch mušketierov Alexandra Dumasa. Po každej otázke nasleduje retrospektíva udalosti, pri ktorej sa Jamal odpoveď náhodne dozvedel, hoci na prvý pohľad sa môže zdať, že odpovede na sofistikované otázky nevzdelaný uličník žijúci na pokraji zákona nemá ako vedieť. Z jednotlivých retrospektív nasledujúcich jednotlivé otázky sa nakoniec poskladá kompaktný príbeh oboch bratov a Latiky od detstva až po (šťastný) koniec.
Príbeh sa začína predposlednou otázkou. Odpoveď na ňu vynesie Jamalovi dvadsať miliónov indických rupií. Celá India s napätím očakáva, či Jamal v súťaži vyhrá (očakávanie odráža akýsi „triedny boj“: „chudobní“ proti „bohatým“), a Jamala zatiaľ na policajnej stanici kruto mučia, aby sa priznal k podvodu, ktorý dokážu pripustiť ako jediné vysvetlenie jeho úspechu. Náhodnosť, vďaka ktorej sa Jamal dozvie odpovede na otázky, je skutočne zarážajúca a mohla by pôsobiť rušivo vykonštruovane, keby autor hneď na začiatku neupozornil na možnosť, že Jamal v súťaži napĺňa svoj osud. Že vlastne všetko, čo v živote zažíval, všetky nepodstatné príhody a každodenné útrapy mali svoj „zmysel“, aby sa vo veľkom finále (súťaže ale aj Jamalovho života) poskladali do „príbehu“, vytvorili cestu, ktorá Jamala viedla k naplneniu svojho „osudu“. Osudovosť je jednou z kľúčových tém filmu, a dalo by sa povedať, že odráža aj kultúru prostredia, v ktorom sa príbeh odohráva. Explicitná tematizácia osudu zároveň film (čiastočne) zachraňuje pred prílišným optimizmom a „sladkosťou“.
Žánrovo je film najmä romantickou komédiou, ale jednoznačne ukazuje a v žiadnom prípade nezakrýva ani krutosť prostredia, v ktorom sa hrdinovia pohybujú: od veľmi rukolapnej (vypaľovanie očí pouličným deťom, pretože slepí žobráci lepšie zarobia) techniky mučenia, ktoré využíva indická polícia pri Jamalovom výsluchu po subtílnejšie (krásna Latika žije s bohatým zločincom, ktorý ju psychicky týra, pretože si uvedomuje, že je to jediná možnosť na (pseudo)dôstojný život až (relatívne) celkom subtílne (moderátor súťaže sa z Jamala vysmieva, kruto pred publikom zosmiešňuje jeho chudobu). Film indickú chudobu ani neidealizuje: ukazuje, ako sa deti rýchlo učia kradnúť (jedlo vo vlakoch, topánky turistov spred chrámov, kabelky návštevníkov operného predstavenia a tak ďalej) či dokonca používať zbraň: sám Salim mieri na brata pištoľou, a nebojí sa v jednej zo záverečných scén spoločných nepriateľov skutočne zastreliť. Tento rozmer sa v závere, nanešťastie, stráca. Salim sa, bohužiaľ (pre film buhužiaľ, pravdaže), opäť mení na dobrého brata, čo konečnému dojmu z filmu škodí. Film je tiež trochu pridlhý, divák má pocit, že hlavné čaro a „vtip“ diela sa vyčerpalo a záver je ku koncu už príliš predvídateľný. Kým asi do troch štvrtín je film skutočne majstrovský, v závere sa mení na štandardný „hollywoodsky“ príbeh, v ktorom hlavná hrdinka nechá v aute telefón, ktorý predstavuje jej jediné spojenie s hlavným hrdinom, a v rozhodujúcej chvíli „len tak tak“ dobehne, aby ho – ako inak – zdvihla a „všetko sa na dobré obrátilo“. Túto trochu trápnu príchuť vylepší až konečná scéna v štýle bollywoodských filmov, groteskná a šikovne prehnaná choreografia na indickej vlakovej stanici.
Napriek výhradám ostáva Milionár z chatrče jedným z filmov, ktoré sa oplatí vidieť – a utvoriť si naň, nech už akýkoľvek, názor.
