Myslieť náhodne,jazdiť závodne

Usilujem sa to vytesniť z hlavy, ale je to tak. Blíži sa deň, keď sa budem musieť rozhodnúť. V sobotu prebehne rituál voľby hlavy štátu a ja budem musieť nejsť (pričom len sám budem vedieť, či z lenivosti, pokrytectva, alebo politického presvedčenia), alebo si vybrať z ponúkaných kandidátov.
Počet zobrazení: 1489

Usilujem sa to vytesniť z hlavy, ale je to tak. Blíži sa deň, keď sa budem musieť rozhodnúť. V sobotu prebehne rituál voľby hlavy štátu a ja budem musieť nejsť (pričom len sám budem vedieť, či z lenivosti, pokrytectva, alebo politického presvedčenia), alebo si vybrať z ponúkaných kandidátov. Za normálnych okolností by malo prvé kolo predsa len ponúkať väčšiu slobodu. Ak by mala byť podpora nejakého „veľkého kandidáta“ (o ktorom sa dá predpokladať, že sa o prezidentské kreslo pobije v druhom kole) predsa len príliš silným kompromisom s vaším svedomím, či politickým presvedčením, mala by tu byť plejáda menšinových, či marginálnych. Cenou za výborný „ideologický profil“ je síce praktická nezvoliteľnosť, ale často je to aspoň nejaký subjektívny prejav slobodnej vôle (bojujúcej nerovný boj s masovou, bulvarizovanou politikou, a partokraciou).

Lenže, ako to už často býva, u nás je to inak. Zdá sa, že liberálno-ľavicové myslenie je u nás natoľko menšinovým žánrom, že si svojho kandidáta ani nezaslúžilo. V plejáde obskúrnych kandidátikov a kandidátiek si nájde svojho favorita ťažko (ak, samozrejme, nechce uveriť kandidátke, ktorá dopravnými značkami zúfalo bojuje o svoju šancu na n-tý reparát). Ako závidíme našim pravoverno-konzervatívnym spoluobčanom! Tí majú svojho kandidáta, ktorý sa im môže pozrieť rovno do očí, a o ktorom vedia, že si určite ctí ich patriarchálno-homofóbno-netolerantne-xenofóbne hodnoty. Nám nik podobný občiansku dilemu neuľahčí.

A tak môžeme rovno veselo riešiť dilemy, ku ktorým sa ďalší dostanú až v druhom kole – „skúsenosť a stabilita“, alebo „odvaha byť lepší“? Rozhodovať by sme sa mohli na základe podobných reál-politických kalkulácií, aké viedli k vytvoreniu táborov okolo Radičovej a Gašparoviča. Náš súčasný prezident si veľmi dobre uvedomoval, že jeho vstupenkou k ďalším piatim pohodlným rokom v úrade, kde bude môcť „myslieť náhodne, jazdiť závodne“, je podpora Roberta Fica. Päť rokov sa poctivo snažil a stavil na dobrého koňa. A premiér – keďže sa nemôže rozdvojiť, aby sedel na oboch stoličkách – našiel v Gašparovičovi pohodlnú alternatívu. Nulová ambícia byť reflexiou (súčasnej) politickej moci, minimálna podpora v iných politických kruhoch (a z toho vyplývajúca lojalita), schopnosť udržiavať si „ľudový“ imidž. Dokonalá symbióza – SMER prepožičia Gašparovičovi svoju stále vysokú podporu, a on im nebude najbližšie roky podkopávať nohy (čo je o to dôležitejšie, že vládnutie nebude, vzhľadom na vonkajšie okolnosti, určite jednoduché).

Radičová je v ťažšej situácii. Hoci sa to v kampani snaží zakryť, je predovšetkým kandidátkou nie veľmi populárnej SDKÚ. „Občiansky“ charakter jej kandidatúry je aj z núdze cnosť. Bilboardy s Dzurindom či Lipšicom by boli, z hľadiska politickej reklamy, určite menšie terno, než pár (pomerne) známych slovenských osobností. Pre SDKÚ je zas Radičovej kampaň šancou na rehabilitáciu. Ak aj nakoniec nezvíťazí, v spoločnosti, alebo aspoň v skupine „kultúrnych elít“ (početne malej, geograficky koncentrovanej, no s neúmerne vysokým vplyvom na formovanie verejného diskurzu), je ich šancou na znovuvybudovanie pozícií, ktoré stratili najmä počas druhej Dzurindovej vlády. Ako nositelia „modernej a európskej“ politiky dokázali poraziť „tradicionalistického a izolacionistického“ Mečiara, teraz chcú na Fica použiť fintu s „občianskou“ politikou. Koniec koncov, so svojimi koaličnými partnermi a nacionalizmom vlastným viacerým predstaviteľom strany SMER si to priam pýtal. Každý sa musí rozhodnúť, či považuje niektorú z týchto politických kalkulácií za dostatočne dôležitú, aby ju podporil hlasom. Druhou možnosťou je pristúpiť na ich hru, a prezidentských kandidátov vnímať ako symboly spoločnosti, v ktorej chceme žiť. Cez floskuly politického marketingu nám chcú nahovoriť, že ide o boj medzi „tradičným a svojbytným“ a „moderným“. Problémom však je, že tie predstavy majú svoje diery. Žiadne bukolicko-idylické Slovensko neexistovalo. Našu kultúrnu históriu netvorili len horehronskí pastieri oviec a národne uvedomelí, sociálne cítiaci kňazi, ale aj multikultúrne mestá, karpatskí Nemci, Maďari v Podunajskej nížine, ale aj Rómovia, Židia (ktorých sme nechali z nadšenia nad svojou samostatnosťou a strachu z malosti, vyvraždiť), kozmopoliti, ateisti, gejovia a lesbičky...Vzývanie „národných tradícií“ v mene „návratu ku koreňom“ je politicky selektívnou reinterpretáciou dejín a kultúry.

Podobne pochybné je politické zneužitie idey „modernosti“ (a to isté sa chystá s „občianstvom“). Prvým problémom je nacionalizmus inherentný v mesianistickej Dzurindovej rétorike (kde sa znižovanie daní a oslabovanie sociálneho postavenia väčšiny občanov menilo priam na civilizačné poslanie). Druhým, zásadnejším, je, že kým bude spoločenský a ekonomický pokrok znamenať, že sa (väčšia) časť ľudí bude musieť uspokojiť s pozíciou porazených, nemôže získať dlhodobú podporu. Ľuďom možno na čas nahovoriť, že musia niesť chvíľu obete, aby sa mali potom všetci lepšie. Ťažko ich však presvedčiť, ak dlhodobo obete prinášajú jedni, a lepšie sa majú iní. O morálnom práve na to ani nehovoriac. Za kázaním o „modernej krajine“ sa ukrývalo vytváranie krajín dvoch – víťazov, a porazených.

Ťažko vyberať medzi krajinou rozdelenou vysokými múrmi na víťazov a porazených, a krajinou rozdelenou na skanzeny a poľovnícke revíry „národnej buržoázie“.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984