O ružovej prítomnosti
Čoraz viac ľudí fetuje. Stále väčší počet spomedzi nich to však nerobí pre radosť či rozkoš. Dôvodom je výkon. Slušný a primeraný výraz pre túto činnosť je dopovať sa. Dnes letia amfetamíny (povzbudzovače), nootropiká (posilňovače) a anxiolytiká (rozpúšťače), ale aj kadejaké iné dobroty spadajúce pod názov psychofarmaká. Podľa posledného rozsiahleho nemeckého výskumu doping podporujúci výkon skúsilo už viac ako dva milióny pracovníkov a necelá polovica z nich tak robí pravidelne. Výskum výrazne ohrozil pozície marihuany a alkoholu ako vstupnej brány do sveta drog a ukázal, že nejde o žiadnu bránu, ale o dvere – do ordinácie praktického lekára.
Tieto zistenia dopĺňajú ďalšie, ktoré konštatujú, že u respondentov sa objavuje presvedčenie, že je to regulárny a racionálny spôsob, ako si poradiť s problémami v práci (zaujímavé bude zisťovať, ako je to s tými, ktorí ju už nemajú a novú si nevedia zohnať). Z toho vyplýva predpoklad, že tento trend bude narastať. Ak k tomu prirátame hospodársku krízu – ako to napísal jeden slovenský novinár v dnes už legendárnom komentári, kde tvrdí, že dnes „prežijú“ len tí, ktorí „makajú“ za dvoch a ani oni nemajú nič isté – dopujúcich ľudí bude pribúdať. Nejako sa to celé komplikuje.
Nejde tu totiž len o dopujúcich ľudí. Závislosť a vedľajšie účinky, ktoré sa pri konzumentoch s „normálnym“ mozgom ani nedajú predpokladať, sa možno dokonca budú dať prekonať. Ide skôr o to, že život v údajne najslobodnejšej spoločnosti na svete a v dejinách nie je ružový, respektíve pre čoraz väčší počet ľudí je taký len vtedy, keď si nasadia chemické okuliare. Inak sa pohoda stráca.
Rovnako ako päťdesiat biliónov amerických dolárov. Toľko vraj zmizlo (stratilo sa, vyparilo, sublimovalo, rozpustilo sa – akékoľvek vysvetlenie je vskutku zaujímavé) zo svetovej ekonomiky. Ešte toť nedávno tu boli a už nie sú. A odkiaľ sa vzali? Aspoň sčasti – či skôr do veľkej miery, o tom vypovedá reakcia anglickej národnej banky na toto záhadné(?) zmiznutie kapitálu. Banka sa rozhodla, že virtuálne vytvorí sedemdesiatpäť miliárd libier – neboli a zrazu sú. Tento proces nazvala „kvantitatívne uvoľňovanie“ a teraz sa bude čakať, čo sa stane. Ak by náhodou nastúpila hyperinflácia, miliardy sa zase zrušia a prilepí sa k tomu odborný názov – napríklad „kvantitatívne vytuhnutie“, alebo tak nejako podobne. Celé toto zachraňovanie ekonomiky istotne vyvoláva mnoho otázok. Za všetky len jedna: čím sa dopujú ľudia, ktorí vytvárajú tieto plány? Nejde tu teraz o chémiu, pretože je isté, že plánovači si môžu zohnať čokoľvek povolené a zakázané. A tiež je zrejmé, že mnohí z nich to aj robia. Ten tlak, pod ktorým pracujú, musí byť neúnosný. Skôr ide o to, čím sa dopujeme my všetci ako spoločnosť.
Bojom o prežitie, súťažou o to, kto bude najlepší, pretože byť lepší už dávno nestačí. Nech je to akákoľvek droga, pod jej vplyvom vzniká presvedčenie, že inak to ani nemôže byť. Veď ekonómia je veda(!) ako narábať s obmedzenými prostriedkami a budeme tomu veriť, nech si päťdesiat biliónov odletí tam a sedemdesiatpäť miliárd priletí sem.
Ak sa predsa len objavia pochybnosti, budeme sa dopovať všetci, možno práve toto je ten zázračný spôsob, ako rozhýbať ekonomiku. A všetkým bude sveta žiť.
