Slobodná nesloboda
(Irena Brežná: Na slepačích krídlach, Aspekt, Bratislava, 2008, 219 str.)
Od svojich osemnástich rokov žije vo Švajčiarsku, píše a publikuje po nemecky v ne-slovenských periodikách a vydavateľstvách, a predsa ostáva slovenskou spisovateľkou. Irena Brežná (*1950).
Na Slovensku jej v preklade Jany Cvikovej vyšli vo vydavateľstve Aspekt už dve knihy: Psoriáza, moja láska v roku 1992 a Tekutý fetiš v roku 2005). Na Irenu Brežnú mám osobnú spomienku: stretli sme sa pred niekoľkými rokmi v kancelárii vydavateľstva Aspekt, v spoločnosti tamojšej „domácej“ čiernej mačky, pri rozhovore pre časopis Vlna. Fenomén spisovateľa, konkrétne slovenského spisovateľa, ktorý sa dlhodobo pohybuje v ne-slovenskom kultúrnom – ale v neposlednom rade aj jazykovom – prostredí, ma zaujímal a zaujíma. Je niekoľko spisovateľov, ktorých poznám ako slovenských spisovateľov, ktorí sa z rôznych, osobných či pracovných dôvodov rozhodli žiť mimo Slovenska – spomeniem len pars pro toto Petra Bílého a Petra Macsovszkeho. Spisovateľ, pre ktorého je viac ako pre kohokoľvek iného hlavným pracovným nástrojom jazyk, ak už nehovoríme o kultúrnom pozadí a reáliách, sa tak ocitne, myslím, v kurióznej situácii. Má na výber: prispôsobiť sa, takpovediac sa asimilovať, prinajmenšom jazykovo. Môže sa rozhodnúť naučiť sa novú reč a stať sa cudzojazyčným spisovateľom. Nakoniec, takto to urobil napríklad Milan Kundera či kedysi aj Joseph Conrad, ktorý sa angličtinu – reč, ktorou písal – naučil až po dvadsiatke, a o ktorom sa traduje, že mal celý život silný poľský prízvuk – ale napríklad aj Eugen Ionesco. Druhou možnosťou je ostať „domácim“ spisovateľom v „zahraničí“. Ako sa to dá, či nedá, je, myslím, zaujímavá otázka hodná skúmania.
Irena Brežná sa pre odchod nikdy dobrovoľne nerozhodla. Bola do cudzieho prostredia „presadená“ násilím, emigrovala spolu s rodinou bez toho, aby mala na rozhodnutie podstatný vplyv. „Stalo sa jej to“ (naschvál nepíšem „emigrovala“, keďže emigrácia sa Irene Brežnej skutočne „stala“, nevynakladala na ňu samostatnú aktivitu) vo veku, keď sa človek ešte má možnosť naučiť nový jazyk takmer dokonalo. A Irena Brežná sa do nemčiny pustila húževnato a tvrdohlavo. Pracovala, musela sa o seba postarať, a popri tom robila všetko preto, aby sa jej nemčina stala novou materčinou, aby v nej dokázala aj to, o čom človek predpokladá, že sa dá len v rodnej reči: písať. Lebo Irena Brežná chcela odjakživa hlavne písať.
Irena Brežná má nepopierateľný cit pre jazyk, ktorý jej azda v jej úsilí skrotiť cudziu reč podstatne pomohol. Sama hovorí – a hovorila o tom aj v spomínanom rozhovore – o svojej citlivosti k reči, k rôznym prízvukom, o svojom vnímaní švajčiarskej nemčiny silne odlišnej od spisovnej „Hochdeutsch“, či o svojej takzvanej „jazykovej neuróze“ (termín, ktorý sama používa), pocite, ktorý ju premkne pri istom zvuku reči. Brežná reč nielen prijíma, ale aj starostlivo reflektuje. Predpokladám, že tento záujem o reč, jej ustavičná reflexia a až hudobné vnímanie je predpokladom udomácnenia človeka v cudzom jazykovom prostredí.
Ako (ne)vzlietnuť
Román Na slepačích krídlach je mozaikou dojmov a postrehov dospievajúceho dievčaťa v slovenskom malomeste (môžeme tušiť, že je to autorkin rodný Trenčín) v päťdesiatych rokoch, hlboko v socialistickom režime (môžeme tušiť, že príbeh predchádza autorkinu neskoršiu emigráciu). Kniha je vyslovene „slovenskou“ knihou, čitateľ by neuhádol, že ho napísala v podstate švajčiarska spisovateľka. Brežnú treba pochváliť za to, že sa zrieka hodnotenia či odstupu, ktorý jej emigrácia určite poskytla. Z príbehu necítiť nadradenosť a „vševedúcnosť“ emigranta.
Okrem tejto zjavne „politickej“ roviny je román tiež „jednoducho“ príbehom dospievajúceho dievčaťa: „Inak svoje telo nevidím, bývam v ňom a nevychádzam z neho. Len keď ho moji rodičia pozorujú a zhovárajú sa o ňom, aké chybné alebo pekné vraj je, vtedy sa môj dom kŕčovito stiahne, stvrdne ako múry, aby doň rodičovské slová nevnikli. Otec a matka kĺžu pohľadmi po mojich končatinách ako po stĺpoch, akoby boli vlastníkmi domu a rozhodovali sa pre opravy... Cesta k tomu, ako sa zapáčiť mame, je vydláždená mužskými pohľadmi. Kým je nádej, že sa mužské túžby chytia do mojich chlpov, môžem si byť istá materinskou láskou“.
Mama dievčatka – rozprávačky je prototypom „ženy“ – spolu s otcom tvorili kedysi slávny „pekný pár“, matka je na rozdiel od ostatných malomestských žien kultivovaná a pekne upravená (zároveň je pre ňu meradlom ženského úspechu úspech u mužov – „Cesta, ako sa jej zapáčiť, je vydláždená mužskými pohľadmi.“) Pre dievčatko je na jednej strane vzorom – aj vzorom ženy – na druhej strane niekým, od koho sa môže vyčleniť: dievčatko – rozprávačka matku a jej „ženské“ hodnoty – aj – spochybňuje, intuitívne cíti, že sama si buduje iný, vlastný svet a iné, vlastné hodnoty. Matka sa v priebehu románu stráca, mizne – do väzenia. Z dievčatka sa stáva takmer sirota, objekt ľútosti, ktorú však rozprávačka reflektuje málo, zotrváva vo svojej ešte detskej nevedomosti. Viac sa venuje svojim každodenným typicky „dievčenským“ starostiam, a o okolnostiach matkinho uväznenia sa zmieňuje len nepriamo, ako by sa zmieňovala o zmenách počasia, ktoré život prirodzene sprevádzajú, ale priamo do neho nezasahujú. Navyše jej matkina neprítomnosť dáva možnosť rozšíriť svoj vlastný svet. Matkin vplyv je menší, dievčatko má možnosť vymknúť sa „ženskému“ vplyvu a myslieť po svojom.
Práve tento aspekt, „obyčajnosť“ života dievčatka v predsa len extrémnych politických podmienkach – a v extrémnej rodinnej situácii – je na knihe najpríťažlivejší. Navyše Brežná využíva svoj cit pre jazyk nielen pri udomácňovaní v cudzom jazykovom prostredí, ale aj pri písaní prózy: píše s ľahkosťou a s nadhľadom.
Metafora slepačích krídel je pre knihu výstižná: dievčatko-rozprávačka si aj uprostred ťaživých podmienok a všeobecnej neslobody vytvára svoj osobný – slobodný svet (slobodu „politickú“, ale aj slobodu uprostred rodinného systému), tak, ako má aj sliepka – predsa len aj – krídla. Zároveň upozorňuje na to, že väčšina sliepok svoje krídla nikdy nevyužije, ani sa o to nepokúsi.
