Radosť svetáka

Poslanec slovenského parlamentu Peter Gabura dosť svojským spôsobom podporil prezidentské ambície Františka Mikloška. Na sviatok zaľúbených sa vyznal z lásky k svojmu kolegovi slovami, že kým radosť kresťana znamená život v sprievode Boha, radosť sekulárne založeného človeka sa vybíja v neuspokojenom hlade po mamone.
Počet zobrazení: 2638

Poslanec slovenského parlamentu Peter Gabura dosť svojským spôsobom podporil prezidentské ambície Františka Mikloška. Na sviatok zaľúbených sa vyznal z lásky k svojmu kolegovi slovami, že kým radosť kresťana znamená život v sprievode Boha, radosť sekulárne založeného človeka sa vybíja v neuspokojenom hlade po mamone. Neviem, či mám tieto slová čítať ako vyznanie veriaceho muža alebo ako priznanie bývalého hlavného pokladníka KDH, v každom prípade sa nechcem navážať do Františka Mikloška, lebo ho považujem za jednu z mála statočných postáv našej provinčnej politiky. Nebudem však mlčať, ak cirkevné mýty opäť raz dezinterpretujú sekulárnu etiku.

Pojem radosti ako vnútorného naplnenia rozhodne nie je kresťanský. Nestor antického ateizmu Epikuros hlásal radosť, ktorá je výsledkom úplného a nerušeného duševného pokoja. Povzbudzoval k duševným slastiam ako je napríklad radosť z plodnej diskusie s priateľmi. Pritom epikurejci boli skromní ľudia, ktorí kritizovali neschopnosť vystačiť si s málom a závislosť od hojnosti. Podobne zmýšľal aj Demokritos, skeptici či stoici. Stoický filozof Chrysippos dokonca kládol radosť proti rozkoši. Aristoteles zasa zaraďoval radosť medzi pozitívne vášne. Nastupujúce kresťanstvo považovalo naopak radosť za príliš hedonistickú, ale táto myšlienka sa objavuje už u kynického filozofa Antistena („Radšej zošaliem, ako by som mal prejaviť radosť“). Po celý stredovek bola radosť tabuizovaná a až humanista Erasmus Rotterdamský odsúdil asketizmus a vyhlásil, že svet bol stvorený pre radosť. A oblúk týchto žabomyších vojen završuje Spinoza výrokom, že láska je radosť...

Nie, čistá radosť veriaceho sa pochopiteľne nijako zásadne neodlišuje od radosti ateistu. Je to však dobrý príklad, aby sme sa zamysleli, že náboženstvo má pred sekulárnou etikou stále v jednej podstatnej veci navrch. Je ňou skutočnosť, že každé zásadné duchovné učenie (ktoré nemožno odbiť povrchnou formulkou, že je to blud) je – povedané slovami Karla Marxa – logikou tohto sveta v jeho populárnej forme, jeho nadšením, slávnostným až umeleckým doplnením, fantastickým uskutočnením ľudskej podstaty. Sekulárna etika je však rýdzo filozofická disciplína, nedokázali sme ju vyhnať z akademických ústavov a univerzít, nedokázali sme jej vdýchnuť život tak, aby pôsobila medzi ľuďmi hlbšie než ako odborná literatúra. A to napriek tomu a práve preto, že dnes vie človeku v jeho trápeniach pomôcť viac psychológ ako kňaz. Tento problém mi pomohol vyjadriť slovinský filozof Slavoj Žižek.

Vo svojej eseji o materialistickej teológii vychádza z predpokladu, že v úpadku nie je iba kresťanstvo, ale aj ateizmus. Ateizmus totiž považuje za primitívnu formu sekularizmu, ktorý vymedzuje stav tým, čo popiera. Žižek navrhuje iný postup: chápať monoteizmus ako predobraz ateizmu, ako dohasínanie kozmickej energie mŕtveho božstva, ako posledné štádium teizmu. Súčasný ateizmus nielenže nedokáže stáť na vlastných nohách bez kresťanstva, ale je priamo jeho heretickým druhom. Skutočne sekulárny postoj by sa nemal vyčerpávať v ustavičnom boji s teizmom (i keď to neznamená, že bude ľahostajný k náboženským bludom), ale mal by viesť k postoju, ktorý sa akousi negáciou negácie vráti k viere. K viere, ktorá sa nebude odvolávať na človeka a už vôbec nie na Boha, ale na princípy. Veriť v hodnoty bez opory v autorite je skutočne sekulárny postoj, ktorého rozvoj má budúcnosť. Je to pevný základ, na ktorom je možné postaviť emancipáciu sekularizmu v etickom diskurze.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984