O šablónach
Za súčasnú krízu môže štát. Všetky štátne zásahy do ekonomiky môžu v súčasnosti ovplyvniť vývin krízy len minimálne – a ak áno, tak len negatívne, pretože ako každý rozumný človek vie, kríza je súčasťou kapitalizmu a odznie aj sama. Preto je dôležité ešte viac oslabiť štátne kompetencie, a najmä znížiť dane.
Rusko je agresívna veľmoc s mafiánsko-totalitnými praktikami, ktorá len čaká, kedy jeho armáda bude môcť vtrhnúť na územie mladých a malých demokracií, aby čo najskôr zajala a následne mučila najprv komentátorov najčítanejšieho slovenského mienkotvorného denníka a potom aj všetkých ostatných šťastných, blahobytných a slobodných občanov. Ak už Slovensko musí mať niečo s Ruskom spoločné, malo by sa to obmedziť na ropu, plyn, balet a tancujúce súbory. A čo najskôr diverzifikovať – nerastné zdroje a pre istotu aj kultúru.
Schémy rozdeľujúce veci na dobré a zlé, bezpečné a nebezpečné, prospešné a škodlivé sú nevyhnutnosťou, bez ktorej by sme nedokázali žiť. Život nielen zjednodušujú, ale aj doslova umožňujú. Lenže to, že sa bez nich nedá fungovať, neznamená, že neprinášajú aj problémy. Ak schémy prevládnu nad tvorivým prístupom, je zle. Psychológia v tomto prípade hovorí o rigidite osobnosti a táto vlastnosť je príznakom viacerých psychických ochorení. Rigidný človek ustavične opakuje zabehané schémy, a týmto spôsobom je schopný zničiť nielen seba, ale aj zruinovať život svojich blízkych – bez akýchkoľvek zlých úmyslov.
Časy, keď psychológia priamo prenášala získané poznatky z individuálneho života na kolektívy, sú preč. Napriek tomu sú paralely medzi národmi a jednotlivcom stále užitočné. Dôležitá je napríklad informácia, že zbavovať sa zabehaných šablón je mimoriadne problematické a ťažké. A je veľmi pravdepodobné, že na úrovni veľkého kolektívu je to ešte problematickejšie ako u jednotlivca.
Rovnako podstatný je aj poznatok, že ak sa človek zbavuje schémy prinášajúcej viac komplikácií než úžitku, stáva sa, že len vymení čiernu za bielu a pokračuje v zabehaných koľajách. Problém sa tým samozrejme vôbec nerieši – práve naopak, často sa ešte zhoršuje. Všemocný štát rozhodujúci o všetkom a plošný protekcionizmus dopady krízy určite nezmierni. Nepomôže ani bezbrehé rusofilstvo. To všetko sme tu už mali – rovnako ako trh, vraj na večné časy.
Meniť zabehané šablóny je veľmi ťažké najmä z jedného dôvodu. Pri ich vymieňaní padnú za obeť vždy aj nejaké ďalšie, ktoré sú pre svetonázor ešte podstatnejšie. Za obidvoma spomínanými schémami je napríklad jedna, o ktorú sa tieto dve opierajú. Tá hovorí, že ľudia sú neschopní. Preto si nemôžu vytvárať pracovné miesta sami, ale musia sa o ne uchádzať a byť za ne vďační – za akékoľvek a za akúkoľvek plácu. Veď kto už by si vedel predstaviť fabriku, ktorú riadia jej zamestnanci, však? Ako by už len mohla fungovať ekonomika, ktorej prvoradým princípom by nebol zisk, ale potreby? No a prirodzene, ako by mohla fungovať demokracia bez absolútnej dominancie politických strán? Nie je vari demokracia zriadenie, kde si ľudia vyberajú, kto im bude vládnuť? A mohlo by existovať niečo iné? Kdeže – so zahraničným kapitálom na večné časy a nikdy inak.
