Koľko spisovateľov, toľko imidžov
Spisovateľ Peter Bilý sa narodil 4. mája 1978 v Košiciach, v súčasnosti žije v hlavnom meste Španielska v Madride. Knižne publikoval romány Don Giovanni (Cena čitateľov Knižnej revue Kniha roka, 2007), Vzbura anjelov (2005) a Démon svätosti (Cena Vydavateľstva Slovenský spisovateľ 2004) a básnické zbierky Posledná siesta milencov (2006), Insomnia (v spoluautorstve s Martinom Vladom 2003), V zajatí obrazu (2002) a Spomalené prítmie (Cena Ruda Slobodu Rubato a Prémia Ceny Ivana Kraska 2001).
Ako si si v detstve, či kedysi, v čase, keď si ešte nepísal, predstavoval spisovateľa? Napadlo ti niekedy, že by si sa ty sám spisovateľom stal? A cítiš sa teraz vôbec ako spisovateľ?
– Tvojej otázky som sa trochu zľakol: mám pocit, akoby si hneď na začiatku chcela ísť rovno na koreň veci a chcela odhaliť moje intímne zákulisie. Snažím sa dnes viac-menej nevedome stať sa takým spisovateľom, ako som si ich predstavoval v ranom detstve? Trochu sa bojím vlastného detstva, veď takmer každý človek za prvých 14 rokov života zažije oveľa viac, ako počas tých zvyšných. Skôr ako ti odpoviem k predstave spisovateľa, musím začať svojím prvým vzťahom ku knihám a k písmu. Keďže v mojom prvom domove bolo plno kníh a mne často z kníh čítali, svoj detský analfabetizmus som ako škôlkár považoval za vážny hendikep. Listovať si iba v obrázkových knižkách nebolo to pravé orechové a v škôlke, do ktorej som vytrvalo odmietal chodiť, bol iba jeden náš spolužiak, ktorý už vedel čítať. Ako som mu závidel! Závidel som mu natoľko, že si dodnes pamätám jeho priezvisko, hoci sme sa po škôlke viac nevideli. Keď som si doma listoval v Malom princovi, fascinovali ma obrázky, a keď som chcel, aby mi z knihy niekto niečo prečítal, zahriakli ma, že je to kniha pre dospelých. Preto sa Malý princ stal ak nie prvou, tak jednou z prvých kníh, ktorú som si ako prvák prečítal. Bol som na seba taký hrdý, že si už čítam knihy pre dospelých! Som si istý, že som tej knihe rozumel lepšie, ako jej môžem rozumieť dnes.
Čítať som sa ako prvák naučil rýchlo, v triede sme boli na konci roka iba dvaja žiaci, ktorí sme čítali bezchybne a plynule. A obaja sme mali hrozné písmo, čo mi ostalo dodnes. Na hodinách čítania som sa strašne nudil: keď sa nahlas slabikoval text ešte len v prvej tretine čítanky, ja som ju mal už aspoň dvakrát prečítanú celú.
Ale vráťme sa k predstave spisovateľa...
– Dobre, vráťme sa k predstave spisovateľa. Keďže Malý princ bol jednou z mojich prvých dôležitých kníh, dozvedel som sa, že jej autor bol vojenský pilot, čo mi ako malému chlapcovi imponovalo. To, že vojenský pilot nepohŕdal detstvom, ale spochybňoval svet dospelých, mi imponovalo ešte viac. A autorova tragická smrť už iba zvýrazňovala legendu o spisovateľovi, ktorého som nosil v sebe. Až do puberty pre mňa Exupéry ostával autorom jednej knihy. Od tých čo Malého princa objavili až v puberte, či o ňom „sentimentalizovali“ ako vysokoškoláci, som so znechutením odvracal zrak. Ako gymnazista som sa radšej začítal do všetkých v slovenčine a češtine dostupných životopisov rojčivého excentrického pilota, lebo jeho život sa mi zdal oveľa zaujímavejši ako všetky jeho ostatné knihy.
V prvých dvoch rokoch čítania ma najviac ovplyvnili pre deti prerozprávané grécke mytologické a biblické príbehy. Rovnako som mal doma prístup k trojzväzkovému Benkom ilustrovanému vydaniu Dobšinským zozbieraných Prostonárodných povestí. Spomínam to iba preto, lebo išlo o knihy, s ktorými som strávil hodiny čitateľskej rozkoše, no nemal som pri nich na mysli konkrétneho autora. A kým som ich nedočítal, mal som pocit, že som súčasťou nekonečného príbehu.
Zo spisovateľov, z ktorých mi najviac utkvelo meno v prvý rok čítania, bol Rudo Moric. Tak som zbožňoval jeho príbehy, že dodnes si pamätám, aký pocit ma premkol pri večerných televíznych novinách, keď sa vysielala správa o jeho smrti. Komentár sprevádzali nielen zábery zo smútočnej siene, ale aj ilustračné zábery, pravdepodobne z nejakého dokumentu. Dodnes si pamätám na otáčavý zápiskový blok A4, ktorý sa na obrazovke objavil spolus autorovou rukou a perom. Tú činnosť som sa snažil o nejaký ten deň hneď aj napodobňovať, podobný poznámkový blok sme totiž mali aj doma.
Pred spisovateľstvom ako takým som mal posvätnú úctu a myslím si, že na to, že som bol dieťaťom, nebola až tak prehnaná.
Ďalšie meno ktoré mi utkvelo vo vedomí, ako deväťročnému, bolo meno Kláry Jarunkovej. Myslím, že ide o najautentickejšiu a najinteligentnejšiu spisovateľku pre deti. Brat Mlčanlivého Vlka, Tulák a Jediná sú knihy, ktoré prenikli esenciu protirečení a komplikácií detskej duše a pre mňa dodnes zostáva tajomstvom, ako geniálna spisovateľka dokázala nazrieť tak hlboko do vážnosti detského sveta.
Typický obraz spisovateľa v spoločnosti je, myslím, že spisovateľ je tak trochu čudák. Introvert, zavretý vo svojom autistickom svete, ktorý si čosi spisuje, chudobný, ale materiálne výhody ho ani nezaujímajú, často aj pijan. V každom prípade, hoci ten obraz sa líši, o spisovateľovi sa predpokladá, že je skôr introvert, hĺbavý. Ako to vidíš ty? Stotožňuješ sa s takýmto obrazom spisovateľa? Alebo myslíš, že v modernej dobe už neplatí, a spisovateľ môže mať imidž bohatého svetáka, ktorý číta davom s nagélovanými vlasmi a na čítania svojich dierl sa vozí v drahom aute? (Chcem povedať – vieš si predstaviť, že takto by vystupoval aj dobrý, kvalitný spisovateľ? Nenarážam na písanie konzumnej prózy.)
– Vždy bolo pre mňa zaujímavejšie, čo si spisovatelia myslia o spoločnosti ako to, čo si spoločnosť myslí o nich. Keďže spisovateľ zväčša aj rád nahlas povie spoločnosti, čo si o nej myslí, spoločnosť na neho v obrannom reflexe nalepí etikety chudáka, čudáka, vydedenca, len aby bola v suchu so svojimi prízemnými klišé, bábkohereckými pravidlami... Ste žoviálny typ? Označia vás za sukničkára. Ste plachejšej povahy? Čudák a autista...
Ako sám seba vnímaš osobnostne ty? Patríš do skupiny hĺbavých introvertov?
– Mám pocit, že jednou z mojich obľúbených póz môže byť, ako rád sám seba označujem za povrchného. Mám aj potrebu samoty, občas ak som už unavený zo spoločenskej vravy, som ticho, ale to ešte nemusí znamenať, že som hĺbavý či introvert. Ako vnímam sám seba jednoducho iba tuším.
Všeobecne: Napríklad imidž hudobníka je celkom iný. S mladými hudobníkmi asociujeme skôr víťazstvo v Superstar a davy fanúšičiek, kým s „mladým spisovateľom“ sa spája skôr obraz úbožiaka, ktorý do svojej tvorby sublimuje svoje nenaplnené fantázie a číta v zadymenej miestnosti pri pohári vína skupinke podobných čudákov (alebo sa mýlim?). Napríklad súťaž Poviedka, ktorá je na slovenské pomery asi najvýznamnejšou súťažou „mladých autorov“, je oveľa okrajovejšia záležitosť, ako Superstar a podobné akcie, hoci práve Poviedke sa darí byť pomerne mainstreamovou. Myslíš, že je to skôr postavením literatúry ako takej v spoločnosti, alebo je literatúra skutočne iným druhom umenia? Je „chyba“ v spoločnosti, alebo v literatúre? Alebo je to tak správne a chráni to literatúru, napríklad, pred „konzumným“ vplyvom? Napríklad v krajinách, kde sa hovorí po nemecky, je vyhlásenie výsledkov ceny Ingeborg Bachmannovej spojené s celovečerným čítaním nominovaných autorov a diskusiou porotcov vysielanými v hlavnom vysielacom čase vo verejnoprávnej televízii, bez reklám a zvučiek. Tento rok sa dokonca časovo krylo so semifinále Majstrovstiev Európy vo futbale, a napriek tomu si na sledovanosť trúflo. Čo ty na to? Vieš si predstaviť vyhlásenie Poviedky na STV 1 o ôsmej večer, s autorskými čítaniami? Alebo iný príklad: raz som sa stretla s reakciou na Anasoft Litera, že je nesprávne, aby bola literárna súťaž dotovaná takou vysokou čiastkou. Oponovala som, že nikto sa nepozastavuje nad honorármi súťažiacich v Superstar (alebo sa nad nimi pozastavuje málokto), ale o literatúre každý predpokladá, že k písaniu patrí okrajovosť a chudoba. Prečo by spisovateľ za najlepšiu knihu roka v krajine nevyhral dvestotisíc? Aký je tvoj názor?
– Spoločnosti spisovateľov som sa vyhýbal až do vydania svojho básnického debutu. Vždy som mal pocit, že na samotné písanie je potrebná skôr samota a kilometre načítaných textov ako spoločnosť kaviarne. Skôr ako skutoční spisovatelia vymýšľajú spisovateľský imidž väčšinou netalentovaní ašpiranti na literatúru. Zmení to, čo napíšeš šál, ktorý nosíš okolo krku, tvoje topánky, kabát, gestá a dikcia? Po baroch som chodieval s ľuďmi, ktorí s takzvaným literárnym životom nemali nič spoločné, a tak to robím až na sezónne výnimky, dodnes. Myslím si, že neexistuje ten správny imidž spisovateľa. Koľko spisovateľov, toľko imidžov, ak, samozrejme, hovoríme o skutočných spisovateľoch.
Máš pocit, že niektorí z už nežijúcich slovenských spisovateľov sú nedoceňovaní, alebo sa na nich nespravodlivo zabúda?
– Podľa môjho názoru napríklad taký Leopold Lahola bol jedným z najväčších talentov a najhlbších autorov slovenskej prózy dvadsiateho storočia, no nielen čitatelia, dokonca ani mnohí súčasní slovenskí autori často nevedia, kto to je. Pri nedožitých osemdesiatinách Miroslava Válka bolo na Slovensku až na svetlé výnimky podozrivé, a najmä opatrné ticho, a pritom ide o básnika, ktorému nejeden nositeľ Nobelovej ceny nesiaha ani po päty. Aj medzi svetovými vojnami boli na Slovensku zaujímaví autori, pri menách ktorých sa rozpačito krčí plecami, alebo sa odrapotá pár gymnáziálnych klišé „a je to“. Nihilista Gejza Vámoš so svojím enigmatickým osudom a nonkonformnými postojmi ostáva literárnou záhadou. Pri Jánovi Smrekovi sa verklíkujú populárne grify o „básnikovi žien a vína“, no jeho veľkorysá osobnosť rozvíjajúca talenty iných v časopise Elán, osobnosť s nadhľadom, ktorá stála nad malichernosťami tak vlastnými literárnemu a spoločenskému životu, je prehliadaná.
Zhovárala sa Svetlana Žuchová
