Vojny a ozbrojené konflikty
Pri bezpečnostno-politickom hodnotení vývoja medzinárodnej bezpečnosti sa zameriame na najvýznamnejšie vojny a ozbrojené konflikty, ku ktorým došlo v roku 2008. Oprieme sa o názory, ktoré hovoria o tom, že sa nachádzame v podmienkach prechodu k postmodernému štádiu vývoja spoločnosti v globalizujúcom sa svete a inklinujúcim k sociálno-kritickému mysleniu.
Bezpečnosť v súčasnom svete už dávnejšie prestala byť len vojenskou (vojensko-politickou) záležitosťou. Napriek tomu pokračovanie starších konfliktov, ako aj potenciálne nebezpečenstvo prepuknutia ďalších vojen a ozbrojených konfliktov, vzbudzuje stále veľké znepokojenie a patrí k najsilnejším zdrojom destabilizácie medzinárodnej bezpečnosti, čo sa prejavilo aj v roku 2008. Z dlhodobého hľadiska môžeme sledovať narastajúce prelínanie vojenských aspektov medzinárodnej bezpečnosti s jej politickými a ekonomickými aspektmi. Súvisí to aj so skutočnosťou, že prichádza k sofistikácii používania násilia na medzinárodnej úrovni. Neprestajne sa „zdokonaľuje“ manipulácia verejnej mienky v tejto oblasti, nielen zo strany politikov, ale i médií, ktoré sú financované čoraz menej prehľadnými spôsobmi.
Vojny a hospodárska kríza
V roku 2008 pokračovali viaceré vojny a ozbrojené konflikty z minulých rokov predovšetkým na africkom a ázijskom kontinente. Zvýšenú pozornosť naďalej priťahovali vojny vedené Spojenými štátmi americkými a špecifickými koalíciami ich spojencov v Afganistane a Iraku. Medzinárodný dopad týchto vojen je politicky i mediálne umocnený aj faktom, že sa ich zúčastňujú (hoci neraz len symbolicky) desiatky krajín zo všetkých svetadielov. Došlo i k vzniku novej „niekoľkodňovej“ vojny („minivojny“) na južnom Kaukaze, ktorá vyvolala vlnu politických i mediálnych diskusií. Napriek existencii vojen a ozbrojených konfliktov podľa názorov v sociálno-kritických kruhoch najväčšie obavy o budúci vývoj bezpečnosti sveta vyvolala v roku 2008 koncom leta hypotekárna kríza v USA, ktorá sa rýchlo a masívne rozširovala. Postupne zachvátila finančnú oblasť a hospodárstvo nielen v USA, ale na celom svete, a bežne sa už označuje za globálnu krízu, ktorá bude mať viacročné trvanie. Prirovnáva sa k svetovej hospodárskej kríze z 30-tych rokov a čoraz väčšmi rastú obavy, že možno bude mať ešte horšie následky. Problémom, ktorý ostáva zatiaľ na okraji záujmu politikov a médií, ale aj teórie je, do akej miery sa na tejto kríze podpísali rastúce výdavky na zbrojenie, ktoré v roku 2007 v celosvetovom súhrne prekročili sumu 1214 miliárd amerických dolárov v stálych cenách z roku 2005, ktorá bola vyššia ako na konci studenej vojny (1195 miliárd USD v stálych cenách z roku 2005).
Vojna v Iraku sa s priblížením konca druhého funkčného obdobia Georgea Busha ml. čoraz väčšmi charakterizuje ako nepremyslené a nezodpovedné vojenské dobrodružstvo upadajúceho hegemóna. V letných mesiacoch došlo k oslabeniu bojových aktivít zo strany irackého hnutia odporu, čo viedlo k zníženiu počtu strát medzi vojakmi okupantských ozbrojených síl (v roku 2008 klesli pri porovnaní s predchádzajúcimi štyrmi rokmi takmer o dve tretiny) i medzi irackým obyvateľstvom, ktoré sa od roku 2003 podľa neoficiálnych štatistík odhadujú na 100-tisíc obetí. Veľká časť z nich je dôsledkom terorizmu, ktorý sa rozšíril po okupácii krajiny. Viaceré zdroje uvádzajú aj omnoho vyššie počty obetí tejto vojny. Topánky, ktoré hodil iracký novinár do prezidenta Busha s írečitým komentárom, symbolicky vyjadrili rozšírený názor Iračanov na výsledky a dôsledky invázie.
Irak a Afganistan
Je otázne, či možno hovoriť už o konci vojny v Iraku aj v politickom chápaní (z vojenského hľadiska koniec vojny – veľkých bojov – ohlásil George Bush 1. mája 2003). Vzniká zrejme dlhé, nevyhranené postkonfliktné obdobie, kde významnú úlohu zohrá schopnosť (ochota) medzinárodného spoločenstva prispieť k prekonaniu ťažkostí ekonomicky, sociálne i morálne rozvráteného irackého štátu. V podmienkach globálnej krízy sa však prostriedky na tento účel budú hľadať mimoriadne ťažko. Ani možné iracké príjmy z predaja vyťaženej ropy v podmienkach poklesu záujmu o ňu a znižujúcich sa cien nevedú k optimizmu v predpovediach o stabilite v štáte.
V Iraku sa vytvorila len krehká bezpečnosť, ktorú bude aj naďalej zaisťovať prítomnosť vojakov USA. Ani po piatich rokoch intervencie sa bezpečnostné pomery v krajine nezlepšili, a už vôbec nie smerom, aký sľuboval Biely dom. Naopak, časť odborníkov sa obáva dlhodobej krízy a ďalších potenciálnych konfliktov v Iraku, ktoré môžu skončiť aj jeho rozpadom. Ten by zrejme nastolil ďalší háklivý problém regiónu – čo s riešením kurdského problému, ktorý sa dotýka aj Iránu a Turecka (a tým aj NATO).
Viac obáv v sociálno-kritických kruhoch vyvoláva budúci vývoj v Afganistane, kde vojna trvá takmer o poldruha roka dlhšie ako v Iraku. V tejto vojne došlo už štvrtý rok za sebou k nárastu strát interventov (v roku 2008 to bolo už vyše dvakrát viac než v roku 2005). Vzhľadom na množstvo vojakov, ktorí sa nachádzajú v Afganistane, predstavujú tento rok straty v relatívnych ukazovateľoch už vyššie hodnoty ako v Iraku. Po počiatočnom hodnotení úspechu tejto vojny sa množia názory, že USA ani NATO svojím spôsobom vedenia bojov nie sú v nej schopné zvíťaziť (čo sa objavuje aj v niektorých britských vojenských kruhoch). Vo zvyšovaní počtov nasadených vojakov sa vidí iba slepá ulička silovej politiky, ktorá povedie k ďalšej eskalácii násilia, narastaniu počtu obetí i škôd. Vnútropolitická situácia v Afganistane je ešte zložitejšia ako v Iraku a v súvislosti s neprehľadnými mocenskými pomermi sa v rôznych kruhoch uvažuje o tom, že pri riešení problémov je nevyhnutné nadviazať dialóg s Talibanom. Afganistan je následkami vojny poznamenaný omnoho väčšmi ako Irak a šance na jeho hospodársky rast sú mizivé. V posledných rokoch sa stal významným producentom ópia (až vyše 90 percent celosvetovej produkcie), keď pestovanie maku na tieto účely po roku 2001 viacnásobne narástlo a v niektorých oblastiach je neraz jediným zdrojom príjmu pre zbedačené obyvateľstvo.
Ďalšie nebezpečenstvá pre medzinárodnú bezpečnosť vyvoláva vojna v Afganistane tým, že začína zasahovať do širšieho regiónu. Ide najmä o dva smery. Prvým je čoraz širšie „presakovanie“ vojny na územie Pakistanu. Vo Vaziristane sa nachádzajú nielen základne Talibanu, ale stáva sa aj objektom náletov interventov, čo vyvoláva nevôľu pakistanských úradov. Vojenské letectvo USA sa aj v roku 2008 znovu smutne zapísalo do dejín tejto vojny viacerými „omylmi“, pri ktorých prišli o životy nevinní ľudia v Afganistane i v Pakistane. Obete mali len to nešťastie, že sa ocitli v priestore označenom za oblasť pôsobenia talibanských bojovníkov. V súvislosti s narastajúcimi ťažkosťami pri zásobovaní vojsk cez pakistanské územie (Chajbarský priesmyk) sa posilňuje význam jeho druhého smeru, ktorým je cesta cez územie stredoázijských republík, kde sily USA a NATO potrebujú udržiavať viacero základní umožňujúcich logistickú podporu chodu bojových operácií.
August 2008: Gruzínsko
K ďalšej komplikácii medzinárodnej bezpečnosti v roku 2008 viedla augustová vojna na južnom Kaukaze. Samotné vojenské operácie boli krátke, jednoduché, a zúčastnilo sa na nich relatívne malé množstvo vojakov a zbraní, takže z vojenského hľadiska nieto vlastne čo analyzovať. Podľa neoficiálnych údajov sa v súčasnosti uvádza, že vo vojne zahynulo menej ako 200 vojakov (čo je o niečo viac ako polovica strát intervenčných síl v Afganistane v tomto roku). V tejto vojne vystupujú do popredia najmä jej mocensko-politické súvislosti. V prvom rade sú spojené s tým, že Gruzínsko na čele s autokratickým Michailom Saakašvillim (jedným z vodcov „ružovej“ revolúcie z roku 2003) uskutočňovalo iracionálnu a avanturistickú politiku a vojensky napadlo Južné Osetsko. Chcelo prinútiť k lojalite jeden z neuznaných štátov na svojom území, ktorý však reálne funguje, a očakávalo podporu zo zahraničia, najmä zo strany USA a NATO. Rusko prezentovalo následnú vojenskú operáciu ako prinútenie k mieru v súlade s existujúcimi dohodami o usporiadaní situácie. Opieralo sa pritom o vzor, ktorý poskytol spôsob riešenia problémov vedúci k samovyhláseniu Kosova. Vzhľadom na chúlostivosť problému bola reakcia USA na udalosti vlažná, čo časť odborníkov spája aj s koncom ich hegemonistického postavenia v súčasných medzinárodných vzťahoch. Podobne aj NATO muselo zobrať do úvahy, že spoluprácu s Ruskou federáciou potrebuje najmä kvôli zhoršujúcim sa možnostiam zásobovania vojsk v Afganistane, ktoré vyžadujú využívať priestor a prístupové cesty zo strednej Ázie.
Za povšimnutie stojí aj informačná dimenzia tejto vojny, široko rozvinutá na oboch stranách – gruzínskej i ruskej. Najmä Gruzínsko chcelo využiť symboliku v záujme získania podpory zo zahraničia – načasovanie vojny na začiatok olympijských hier, ale aj na výročie pádu republiky Srbská krajina, zaangažovanie zahraničnej PR agentúry na manipuláciu verejnej mienky v duchu „zlé veľké Rusko proti odvážnemu malému Gruzínsku“ a podobne. Ruská strana rýchlo rozšírila nepotvrdenú informáciu o takmer dvetisíc civilných obetiach gruzínskej vojenskej operácie medzi obyvateľmi Južného Osetska. V záujme Ruskej federácie aktívne „bojovali“ i blogeri, vďaka aktivitám ktorých vojna získala ďalší prívlastok – „druhá kybervojna“.
Aj vojna na južnom Kaukaze mala širšie regionálne dimenzie. Už sme naznačili, že prípad Kosova napriek silnému mediálnemu ovplyvňovaniu svetovej verejnosti veľmi rýchlo priniesol jeden zo svojich prvých trpkých plodov. Podobne protirečivé bolo aj gruzínske hranie kartou NATO. Objavili sa prvky snahy využiť vojnu na rusofóbne ciele – predovšetkým zo strany Ukrajiny, ale aj Poľska a pobaltských republík. V pozadí však stojí i dianie v regióne Kaspického mora, záujem o ťažbu ropy a plynu v ňom a ich tranzit.
Gaza
Na medzinárodnú bezpečnosť destabilizujúco vplývali aj pokračujúce ozbrojené konflikty vo viacerých štátoch Ázie a Afriky. Na konci roka, hneď po skončení vianočných sviatkov, s neočakávanou krutosťou znovu prepuklo násilie v izraelsko-palestínskom konflikte. Situácia na Blízkom východe je po vzniku štátu Izrael bludným kruhom násilia, nočnou morou nielen pre ľudí, ktorí tam žijú, ale aj pre diplomatov a celú svetovú politiku. Po skončení studenej vojny sa ku konaniu Izraela vyjadruje väčšina médií i politikov opatrne. Sociálno-kritické názory poukazujú na potrebu iného spôsobu riešenia problémov izraelsko-palestínskeho sporu, než aký sa začal presadzovať po skončení studenej vojny za silnej podpory konania Izraela z Washingtonu.
Za obeť náletov izraelského letectva padlo len za jeden deň viac ako 250 osôb. Táto akcia, označená za totálnu vojnu s Hamasom, znovu poukázala na výbušnosť situácie v Izraeli, ale aj na prvky štátneho terorizmu, ktorý uplatňuje pri riešení svojich bezpečnostných problémov v boji proti subjektom označovaným za palestínskych teroristov. Spustenie operácie „Liate olovo“ sa zdôvodňuje vypovedaním prímeria zo strany Hamasu v polovici decembra. Došlo po ňom k obnoveniu ostreľovania územia Izraelu raketami z oblasti Gazy. Len ojedinelo síce vedie k stratám na ľudských životoch, ale spôsobuje medzi obyvateľstvom paniku a podlamuje aj autoritu izraelského štátu a jeho vlády.
Starostlivá príprava akcie má zabrániť opakovaniu neúspechu izraelskej agresie proti Libanonu v roku 2006. Operácia sa začala pripravovať dávnejšie (informácie o nej sa objavovali v izraelskej tlači už na jar). Termín jej realizácie súvisí aj s rastúcim napätím na izraelskej politickej scéne pred predčasnými voľbami naplánovanými na február (časť analytikov a médií už dlhšie prognózovala, že do ich konania musí dôjsť k útoku na Gazu), ale aj s tým, že 8. januára 2009 vyprší mandát súčasného predsedu palestínskej samosprávy Mahmúda Abbása – zároveň aj predsedu hnutia Fatah, ktoré sa teší väčším sympatiám ako Hamas, ktorý je tŕňom v oku nielen v samotnom Izraeli, ale aj v USA a vo viacerých arabských štátoch. Izraelský letecký útok silno pripomína spôsob vedenia vojny USA a NATO v Afganistane, Iraku a Juhoslávii. Možno aj zmena na poste prezidenta USA preto zohrala svoju úlohu v súvislosti s časom uskutočnenia operácie. Diplomatická podpora akcie zo strany Baracka Obamu by nemusela byť taká automatická ako za vlády prezidenta Busha. Celá akcia zároveň ukázala na ďalší neúspech jeho zahraničnej a bezpečnostnej politiky na Blízkom východe.
Somálski piráti
Do popredia pozornosti medzinárodnej bezpečnosti sa dostal v roku 2008 aj problém somálskych pirátov. Vnútropolitická kríza spojená s občianskou vojnou v Somálsku pretrváva od roku 1991. Od roku 2006 sa v Somálsku nachádza kontingent etiópskych ozbrojených síl, ktoré majú pomôcť slabej ústrednej vláde potlačiť radikálov z Rady islamských súdov. Napriek tomu väčšinu krajiny stále ovládajú povstalecké skupiny. Podľa neoficiálnych údajov v tomto roku zahynulo v rôznych bojoch v Somálsku vyše dvetisíc osôb, niektoré pramene uvádzajú, že od obdobia nového vzplanutia bojov od roku 2006 prišlo v krajine o život vyše 20-tisíc ľudí. Na narastajúce nebezpečenstvo pirátstva, ktoré sa zvýšilo po roku 2004, ukázal najmä únos ukrajinskej lode Faina v septembri. Na palube lode bolo 33 tankov T – 72 a ďalšie zbrane. V tomto roku zaútočili somálski piráti na viac ako sto lodí, z ktorých 42 uniesli. Odhaduje sa, že na výkupnom len do konca septembra získali asi 30 miliónov amerických dolárov.
Vody Indického oceánu pri somálskom pobreží sa považujú za najnebezpečnejšiu časť svetových morí. V marci 2006 došlo k bojom medzi somálskymi pirátmi a piatou flotilou USA, čo sa niekedy pokladá aj za prvú námornú bitku v 21. storočí. Bezpečnostná rada OSN (v tomto roku sa desaťkrát zaoberala problémami situácie v Somálsku) schválila 2. júna 2008 rezolúciu (č. 1816), ktorá umožňuje cudzím lodiam prenasledovať pirátov aj v somálskych výsostných vodách a 16. decembra ďalšiu (č. 1851), ktorá umožňuje útočiť na somálskych pirátov aj na súši a uskutočňovať na nich letecké údery. Do boja so somálskymi pirátmi je zapojené aj NATO a EÚ a podieľajú sa na ňom aj Čína, Rusko, India a ďalšie štáty.
Sudán a Kongo
V Afrike sa považujú za najhoršie a najnebezpečnejšie udalosti dva pokračujúce ozbrojené konflikty, v ktorých dochádza k masovým stratám na životoch. Je to Darfúr (región na západe Sudánu) a východná časť Konžskej demokratickej republiky. Darfúrsky konflikt začal v roku 2003 a podľa odhadov v ňom bolo nútených opustiť svojej domovy dva a pol milióna ľudí a zahynulo okolo 300-tisíc osôb (niektoré zdroje uvádzajú až 400-tisíc). Chartúmska vláda to popiera a pripúšťa, že v konflikte zomrelo asi 10-tisíc ľudí. Každý mesiac pokračovania konfliktu vedie podľa odhadov niektorých medzinárodných organizácií k ďalším piatim tisícom mŕtvych. Konflikt vznikol v dôsledku vypuknutia povstania nearabského obyvateľstva proti ústrednej vláde, ktorá je v rukách Arabov. Ide o občiansku vojnu, v ktorej bojujú proti sebe miestne nearabské kmene a arabské milície. Korene konfliktu vidí časť odborníkov aj v ekologickej kríze spôsobenej klimatickými zmenami v oblasti Sahelu, ktoré dramaticky zhoršili životné podmienky obyvateľov. Na konci roku 2005 bol do konfliktu zatiahnutý aj susediaci Čad, kde sa nachádza veľké množstvo utečencov z Darfúru. Sudánsky prezident Umar Hasan Bašír, ktorý v štáte vládne od roku 1989, bol v lete Medzinárodným trestným tribunálom obvinený z genocídy, zločinov proti ľudskosti a vojnových zločinov. Ide o prvý prípad, kedy táto inštitúcia obvinila úradujúcu hlavu štátu.
Príčiny súčasných bojov v Kongu (Konžská demokratická republika, predtým Zair, tretí najrozľahlejší štát Afriky) tiež siahajú niekoľko desaťročí dozadu. Etnické napätie nielen v Kongu, ale i v okolitom regióne pretrváva od rwandskej genocídy v roku 1994. V roku 1998 vypukla druhá konžská vojna, nazývajúca sa aj africká svetová či veľká africká vojna, a trvala do roku 2003, keď sa dosiahlo prímerie sprostredkované OSN. Za príčinami konfliktu sa skrýva aj snaha o získanie prístupu k zdrojom nerastných surovín (o. i. je to čierny minerál označovaný ako coltan, ktorý sa používa pri výrobe mobilných telefónov a počítačov). Boje v tejto vojne, na ktorých sa zúčastnili aj vojaci v detskom veku, boli mimoriadne brutálne a prejavila sa aj veľká krutosť proti civilistom (najmä masové znásilňovanie žien). Do vojny sa zapojili aj okolité štáty (Rwanda, Uganda, Namíbia, Zimbabwe a Angola) a podieľalo sa nich vyše 25 rôznych zoskupení a organizácií bojovníkov, vrátane takých, ktoré sa považujú za teroristické.
V lete 2008 došlo k eskalácii napätia na východe krajiny, kde boje úplne neprestali ani po uzavretí prímeria. Podľa odhadov počet obetí vojny od roku 1998 dosiahol hranicu 5,4 milióna usmrtených. Len tretina z toho ide na vrub bojov a ich následkov a zvyšná časť je dôsledkom skutočnosti, že v nepokojných oblastiach zlyháva sociálna infraštruktúra a vo zvýšenej miere sa prejavujú nemoci, hlad a podobne.
Koniec spomenutých ohnísk konfliktov v Afrike je v nedohľadne a predstavujú aj veľké humanitárne katastrofy. Vojna v Kongu sa vzhľadom na počty obetí a utečencov, ako aj jej sociálno-ekonomické následky považuje za najväčšiu humanitárnu katastrofu od druhej svetovej vojny. Situácia v Darfúre, kde dlhodobo potrebuje humanitárnu pomoc asi 4 milióny obyvateľov, sa označuje za najväčšiu humanitárnu katastrofu súčasnosti. Aj v Somálsku sa počet ľudí odkázaných na potravinovú pomoc odhaduje asi na 3 milióny ľudí (tretina obyvateľstva).
Nepokojná Afrika a Ázia
V Afrike ako na najnepokojnejšom kontinente existuje viacero ďalších oblastí kríz a konfliktov, kde je aktuálne i latentné používanie ozbrojeného násilia. Zaraďovali sa k nim najmä občianska vojna v Čade, konflikt v delte Nigeru, povstanie Tuarégov v Mali a Nigere, začínajúca občianska vojna v Eritrei, situácia v Západnej Sahare, nepokoje v Keni (po prezidentských voľbách v decembri 2007, ktoré skončili na konci februára 2008) a ďalšie.
V marci sa uskutočnila operácia Africkej únie voči povstalcom z Anjouanu, ktorí sa odštiepili od Komorských ostrovov. Na doplnenie možno uviesť, že v roku 2008 sa v Afrike uskutočnili dva vojenské prevraty. V auguste v Mauritánii a v decembri v Guinei. Aj v iných častiach sveta existujú oblasti, kde hrozí väčšie či menšie nebezpečenstvo prepuknutia rôznych podôb ozbrojených konfliktov. V Ázii sa uvádza najmä situácia na indickom subkontinente, na Srí Lanke a v juhovýchodnej Ázii (predovšetkým Thajsko, Myanmar a Filipíny). V Latinskej Amerike sa poukazuje najmä na situáciu v Kolumbii. Napätie sa prejavuje aj na severnom Kaukaze v Ruskej federácii, najmä v súvislosti so situáciou v Čečensku.
Tragický rok 2008 Z priebehu vojen a ozbrojených konfliktov ako významného činiteľa, ktorý v roku 2008 prispel ku skomplikovaniu bezpečnostnej situácie, uskutočníme dva všeobecné závery, ktoré majú rad širších súvislostí.
1. Vojny a ozbrojené konflikty prekračovali hranice štátov a hlavné oblasti, kde dochádzalo k najrozsiahlejším vojenským operáciám a ich najťažším následkom, sa nachádzali v dvoch rozsiahlych regiónoch, čo naznačuje posilňovanie tendencie nedeliteľnosti bezpečnosti v súčasnom svete. Zároveň s tým pôsobí tendencia asymetrie v medzinárodnej bezpečnosti, keď proti sebe stáli aktéri rozdielnej veľkosti, sily i potenciálov. Prvým regiónom je oblasť Blízkeho východu zasahujúca až do Afganistanu a Pakistanu (indický subkontinent). Druhým regiónom je pás území štátov, ktoré sa rozprestierajú od afrického rohu cez strednú Afriku až do jej západnej časti. Obe oblasti skrývajú rôzne hrozby politického i sociálno-ekonomického charakteru pre ďalší vývoj medzinárodnej bezpečnosti.
2. Príčiny vojen a ozbrojených konfliktov v roku 2008 možno zaradiť do dvoch základných kategórií, ktoré sa navzájom prelínajú, pričom sú úzko spojené s doterajším spôsobom distribúcie moci a bohatstva v medzinárodných vzťahoch. Prvou je snaha dostať sa k zdrojom surovín (kontrole ich ťažby, zabezpečeniu ich tranzitu a pod.). Druhou sú dlhodobo neriešené etnické, konfesionálne, ale aj sociálno-ekonomické problémy, ktorých korene spravidla spočívajú v koloniálnej minulosti.
Rok 2008 predstavoval z bezpečnostno-politického hľadiska najzložitejší rok v súčasnom storočí. Pri voľnejšej interpretácii ho môžeme za taký označiť aj v celom vývoji po rozpade bipolárneho usporiadania medzinárodných vzťahov. Žiaden z aktérov medzinárodnej bezpečnosti (štátov, medzinárodných organizácii či neštátnych hráčov) sa pri riešení jej problémov nesprával ináč, ako na základe toho, čo sa vytvorilo v medzinárodnej bezpečnosti v 20. storočí a čo skončilo rozpadom jej bipolárneho usporiadania a pokračuje úpadkom hegemonizmu USA.
V roku 2008 sa vyhrotilo protirečivé pôsobenie asymetrie a nedeliteľnosti bezpečnosti v dnešnom svete, ktorú zosilňuje aj pôsobenie globalizácie a prvkov postmoderny. Ani jeden zo závažných bezpečnostných problémov, ktoré existovali na začiatku roka, nebol v jeho priebehu vyriešený, prekonaný či odstránený. Naopak, pribudli viaceré nové udalosti, javy a procesy, ktoré medzinárodnú bezpečnosť ďalej destabilizovali a viedli k zvýšeniu nevypočítateľnosti a neurčitosti, ako aj neistoty z ďalšieho vývoja.
Celkom na koniec chcem zdôrazniť myšlienky Immanuela Wallersteina, ktorý uvádza, že nastáva koniec toho sveta, aký ho poznáme. Spája ho najmä s tým, že končí asi päťstoročná nadvláda európskeho kapitalizmu, ktorého posledným štádiom sa stal hegemonizmus USA, dominujúci svetu v 20. storočí. Zároveň poukazuje, že to, čo príde po ňom, môže byť lepšie, ale aj horšie.
Autor je vysokoškolský pedagóg Medzititulky Slovo
