Prebudenie?
Budúcnosť vraj už nie je, čo bývala. Nech už je na „osudovosti osmičkových rokov“ koľkokoľvek pravdy, ten čerstvo minulý by mohol byť jedným z nich. Uťal krátke, no o to štedrejšie obdobie hojnosti. A dúfajme, že dal definitívnu bodku aj za nebezpečnou vierou, že presne vieme, ktorá cesta je správna, ideme po nej, a pokiaľ z nej nezídeme, všetko už bude smerovať iba k lepšiemu. V poslednej dobe sme prešli niekoľkými lekciami.
Lekcia prvá – za systémom je človek. Už teraz je vidno, že globálna finančná kríza a jej dôsledky na reálnu ekonomiku neotriasli iba základmi viacerých finančných inštitúcií, ktoré vyzerali ako všemocné a večné, a optimizmom hospodárskych predpovedí, ale aj predstavami o tom, aké pravidlá riadia ekonomiku. Chvalabohu. Ešte donedávna to bolo všetko podozrivo jednoduché – systém riadili neosobné pravidlá, ktoré možno niekomu dávali a inému brali, ale robili to úplne nezaujato. Čím menej sme sa do ich pôsobenia údajne babrali, tým lepší bol výsledok. Niekto možno získal veľa, niekto veľmi máličko, ale všetci spolu získali najviac, ako sa dalo, takže ostávalo iba držať krok. A hubu. Zrazu sa ukázalo, že tie pravidlá nie sú večnými zákonmi danými priam akýmsi „prvotným hýbateľom“. Že sú len výsledkom nie vždy dobre plánovaných a niekedy úplne spontánnych konaní množstva indivíduí. Ktoré sú si nie rovné, a vôbec nie sú v rozhodovaní nestranné. Výsledkom môže byť, že tratia všetci. Alebo, častejšie, že väčšina prehráva a pár šťastlivcov brutálne získava. A nie je v tom hlavne nič prirodzené – niektoré z týchto indivíduí majú prosto dosť moci na to, aby dokázali pravidlá prispôsobiť vo svoj prospech. A zabezpečiť, že to tak ostane aj v budúcnosti.
Lekcia druhá – Zem má hranice. Zdá sa, že sa konečne uzatvára diskusia o tom, či si môžeme dovoliť žiť týmto životným štýlom donekonečna, a hlavne, koľkí si to môžeme dovoliť. To, čo sa mnohokrát ukázalo v obmedzenej miere na lokálnej úrovni, sa už dlhšie ukazuje globálne – schopnosť Zeme (od ktorej, napriek všetkej vede a technike, závisí naše fyzické prežitie) vyrovnávať negatívne dopady ľudského konania, má svoje limity. Dnes už žijeme na ekologický dlh, ktorý budeme musieť raz aj s úrokmi splácať. A veriteľ je neúprosný. Veda a technologický pokrok nám síce môžu zabezpečiť určitý odklad splátok, ale jediným udržateľným riešením je začať fungovať podľa možností, ktoré nám zdroje planéty dávajú. Väčšina mysliacich ľudí si dokáže ľahko spočítať, že ak by začal žiť priemerný Číňan a Ind rovnako, ako priemerný Európan či Severoameričan (ergo, spotrebovávať toľko energie a neobnoviteľných zdrojov, produkovať toľko odpadu, skleníkových plynov a pod.), znamenalo by to rýchlu environmentálnu samovraždu. Už len aby sme boli ochotní pripustiť, že riešením nie je obmedzenie „ich“ očakávaní, ale „našich“ požiadaviek.
Lekcia tretia – s pravou cestou je to zložitejšie. Blahobyt (nie len v hmotnom zmysle) v ktorom žijeme, a ignorancia nás ľahko zvedú k pohodlnému sebaklamu, že sme objavili tú jedinú pravdu, že naše názory a životné postoje sú najsprávnejšie, a ak niekto žije menej blahobytne, či dokonca úplne mizerne (či už kvôli občianskym vojnám, nedemokratickým režimom, násilným spôsobom presadzovania politických cieľov, nerešpektovaniu ľudských práv...), je to len dôsledok toho, že sa proti tejto pravde nejako previnil. V zaslepenosti sme ochotní oprášiť zastarané rasistické teórie a prehlasovať niektoré etniká, kultúry, náboženstvá za menejcenné, neschopné žiť „civilizovane“ – teda „ako my“. Lenže tragickosť omylov, ktorých sme sa v tejto nafúkanosti dopustili – v Iraku, Afganistane, voči vlastným prisťahovaleckým menšinám či iným sociálne vylučovaným skupinám v našich vlastných spoločnostiach – by nás už konečne mala prebudiť. Nenašli sme žiadnu pravú cestu. A ak nás zhoda okolností postavila na špicu globálnej pyramídy moci, nemali by sme to využívať na krikľúnske propagovanie našej údajnej výnimočnosti, ale hľadanie sveta, v ktorom bude spomínaných mizérií čo najmenej. Nie preto, že vieme a máme pravdu. Ale preto, že máme moc a môžeme.
Lekcia štvrtá – moc nie je právo. S predchádzajúcou lekciou súvisí aj poznanie, že až príliš často sme si mýlili „môžeme“ a „smieme“. V pozícii sily je to predsa tak jednoduché – politika sa stáva umením možného a jediným meradlom úspechu je schopnosť presadiť naše záujmy. Keďže poznáme pravdu, je to aj jediné správne. Nuž, nie je.
Možno smerujeme do roku krízy. Krízy ekonomickej, environmentálnej, politickej, kultúrnej. Otázkou ostáva, ako sa k nej postavíme. Je vždy možné obrniť sa v starých predstavách a zaužívaných spôsoboch. Veriť, že sa ešte stále môžeme potácať trochu ďalej. Niekto si to odskáče, ale ak sa trochu posnažíme, nebudeme to my. Koniec koncov, stúpajúce oceány nás nezatopia. Nepríjemných imigrantov udržíme za hranicami a v internačných táboroch. A zarobiť sa dá aj na tom, ak ostatní chudobnejú. Bohužiaľ, väčšina z nás nie je v situácii, v ktorej by mala šancu, že sa ocitne na strane víťazov. Jedinou šancou pre väčšinu je, že sa kríza stane aj krízou vžitých ekonomických, environmentálnych, politických či kultúrnych predstáv.
Prirodzenou reakciou na takúto mnohostrannú krízu bude volanie po návrate do pohodlnej, teplučkej nevedomosti, v ktorej sme si mohli myslieť, že náš blahobyt a svetlé vyhliadky sú normou. Normou, ktorú by mohli žiť všetci, keby si to zaslúžili. Keby neboli leniví, hlúpi, nemali nesprávnu vieru, neúpeli pod zlými, skorumpovanými (polo)diktátormi... Obrázky utrpenia, hladu, chudoby, ktoré k tej šťastnejšej časti ľudstva prenikali cez filter masmédií, vyzerali ako deviácia. Niečo, čo sa dá prekonať, ak tých nešťastníkov presvedčíme (či prinútime), aby kráčali „v našich šľapajach“, čo vyrieši dobročinnosť hviezd popkultúry, alebo čo je nevyhnutným dôsledkom ich inherentnej menejcennosti. Znie to možno drsne, ale ak nás mal rok 2008 niečomu naučiť tak tomu, že deviáciou sme my. My šťastnejší (hoci každý z nás by určite vedel toto označenie popierať množstvom vlastných malých sťažností). Náš blahobyt a dobré vyhliadky sú vykúpené rastúcim dlhom voči minulosti a mizériou menej šťastnej väčšiny. Zo všetkých tých lekcií by sme si mali vziať jedno ponaučenie – sme špičkou ľadovca, ktorého základňa sa už topí.
