Vyšetrovateľ: Dzurinda o Ficovi nehovoril pravdu
Podľa predsedu opozičnej SDKÚ-DS Mikuláša Dzurindu na Slovensku v roku 2008 zvíťazili mecenáši a finančné skupiny spojené s vládnou koalíciou, ktorá klientelizmus povýšila na štátnu doktrínu. Na tlačovej besede v Bratislave to označil za „zmenu vnímania“ tohto problému zo strany súčasnej vlády a osobitne premiéra Roberta Fica, ktorý vraj prestal proti klientelizmu bojovať.
Tvrdenie bývalého predsedu vlády a lídra najsilnejšej opozičnej strany musí vyvolať na tvári tých, ktorí aspoň trochu sledujú domácu politiku, úsmev. Vypovedá to zároveň o stave mysle a úplnej absencii sebakritiky nielen predsedu SDKÚ-DS, ale aj celej terajšej opozície.
Jedna kauza za druhou
Opozícia, mimochodom, rada a pomerne často (naposledy KDH na stretnutí s novinármi 18. decembra 2008 v Bratislave) hovorí o „klientelistických praktikách“, „kšeftoch a korupcii“ v spoločnosti i akejsi „bezradnosti“, či „neschopnosti“ vládneho kabinetu Roberta Fica voči týmto prejavom rázne zakročiť. V snahe očierniť terajšiu vládu doslova bije do očí až dojemná zhoda lídrov SDKÚ-DS a KDH, ktorí si pritom ešte nedávno nevedeli prísť ani na meno a vzájomne sa obviňovali z vierolomnosti a nečestnosti. Opozícia na čele s Mikulášom Dzurindom akoby strácala pamäť; známe anglické príslovie však vraví, že diváci vidia viac ako herci.
Verejnosť na Slovensku si iste dobre pamätá mnohé škandály na vnútropolitickej scéne, ktoré boli spojené s podplácaním či uprednostňovaním spriaznených finančných skupín i jednotlivcov pri zadávaní lukratívnych zákaziek z čias predošlého, osemročného vládnutia „dzurindovcov“. Spomeňme napríklad kauzu týkajúcu sa predraženia výstavby tunela Branisko, kedy sa na švajčiarskych účtoch troch špičkových manažérov Slovenskej správy ciest našlo 1,5 miliónov frankov (asi 30 miliónov slovenských korún). Išlo o nominantov SDKÚ-DS, z ekonomickej trestnej činnosti bolo však napokon obvinených až desať ľudí.
Ak už hovoríme o netransparentnosti finančných procesov, tá sa podpísala aj na pretrvávajúcich problémoch v zdravotníctve. Predchádzajúca vláda takýmto spôsobom uskutočnila napríklad proces oddlženia zdravotníckych zariadení a poisťovní. Neprehľadné peňažné toky v bývalej štátnej akciovke Veriteľ, chýbajúce výpisy z účtov, neobvykle vysoké zárobky šéfov tejto akciovej spoločnosti tesne pred jej zánikom (15. júna 2006) len umocnili podozrenia z klientelizmu a korupcie. Alebo si spomeňme na spornú privatizáciu Slovenského plynárenského priemyslu, netransparentné kroky predchádzajúceho vládneho kabinetu pri privatizácii Slovenských elektrární (SE), nevýhodnú zmluvu o prenájme vodného diela Gabčíkovo, ktoré sa v rámci privatizácie 66 percent akcií SE dostalo do rúk talianskej energetickej spoločnosti Enel. Zmluvou sa zaoberá súd, podané sú žaloby zo strany viacerých štátnych organizácií.
Dzurindova strata pamäti
Škandálov, ktoré mali „dzurindovci“ na rováši, bolo jednoducho neúrekom. Či už išlo o tzv. skupinku, ktorá mala poškodiť SDKÚ-DS a štát, o kupovanie poslancov alebo finančné aféry spojené s financovaním politických strán. Spomenúť by sme mohli aj podozrivé tendre, rôzne dotácie a napokon aj kauzu tzv. vláčikov, ako i záhadných pôžičiek a zmeniek. Pre niektorých politikov, dnes už v opozičnom tričku, sa takéto machinácie stali osudnými, iní vyviazli bez akýchkoľvek škrabancov.
V tejto súvislosti možno ešte väčšmi ako strata pamäti Mikuláša Dzurindu a jeho spojencov zaráža bohorovnosť, s akou z korupcie a klientelizmu obviňujú súčasnú vládu. Nie že by to v niektorých prípadoch nebola – už pri opodstatnených podozreniach premiér Fico konal a o svoje stoličky prišlo niekoľko ministrov. Avšak lídri opozície vidia korupciu a klientelizmus aj tam, kde nie je, asi podľa pravidla podľa seba súdim teba. Príkladom bola tlačovka SDKÚ-DS, ktorá sa uskutočnila ešte 30. novembra 2007. Mikuláš Dzurinda na nej ostro zaútočil na R. Fica v súvislosti s tým, že kúpil 8 árov vinice v Bratislave: „Som presvedčený, že z toho, čo som vám povedal, popísal, vám je úplne jasné, že ide o presne ten istý príbeh, ako sa odohral medzi babičkou z okresu Michaloviec, jednou firmou blízkou Vladimírovi Mečiarovi a HZDS a tými lupičmi, ktorí získali pozemok vo Veľkom Slavkove. Toto je presne ten istý príbeh, úplne presne ten istý príbeh.“
Nuž, nie je. Aspoň to po dlhom vyšetrovaní tvrdí policajný vyšetrovateľ. Za uvedené slová totiž lídra opozícia premiér zažaloval a hoci zatiaľ nevyhral, z uznesenia jasne vyplýva, že pravdu mal on a nie M. Dzurinda. Vyšetrovateľ totiž konštatuje, že „z vykonaného vyšetrovania vyplýva, že tieto dva prípady sú odlišné v okolnostiach najmä v spôsobe a čase prevodu vlastníctva, čo zrejme ing. Mikuláš Dzurinda vedel...“
Zachránila ho imunita?
Vyšetrovateľ bratislavského odboru boja proti korupcii uvádza, že „v prípade Veľkého Slavkova (...) reštituenti prakticky okamžite previedli takto získané nehnuteľnosti (vyše jedného milióna m2 pôdy) na súkromnú spoločnosť. Zaplatením kúpnej ceny cca 13 miliónov Sk reštituentom získala súkromná spoločnosť pravdepodobne veľký zisk, pretože trhová hodnota pozemkov je zrejme mnohonásobne vyššia. Tento celý proces (...) bol koordinovaný.“ Avšak „Robert Fico kupoval 800 m2 vinice bez vplyvu na štátne orgány. Kúpa vinice nemala nič spoločné s činnosťou SPF, pretože on ju kupoval od vlastníčky, ktorá mala vinice vo vlastníctve viac ako päť rokov. Teda nekupoval vinicu priamo od reštituentky. Nevplýval ani na činnosť kata-stra, pretože od podpísania zmluvy o kúpe vinice do vkladu do katastra uplynul viac ako rok.“
Vyšetrovateľ teda na základe zjavnej rozdielnosti oboch prípadov chcel M. Dzurindu trestne stíhať: „Vzhľadom na takto zistený skutkový stav predmetnej veci vyšetrovateľ podal na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR podnet na podanie žiadosti o súhlas na trestné stíhanie poslanca NR SR Ing. Mikuláša Dzurindu, Csc. na vznesenie obvinenia podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku za trestný čin ohovárania podľa § 373 ods. 1 ods. 2 písm. c Trestného zákona.“ Stalo sa to 29. júla 2008, ale špeciálny prokurátor o necelý mesiac „vrátil vyšetrovací spis s uvedením, že generálny prokurátor SR nepo-stupoval podľa § 231 ods. 1 písm. j Trestného poriadku.“ Čiže nepožiadal parlament, aby M. Dzurindu zbavil poslaneckej imunity. Vyšetrovateľ teda trestné stíhanie voči šéfovi SDKÚ-DS začať nemohol.
Pozrieť sa pravde do očí
Hoci prípad ešte nie je definitívne skončený, pretože premiér podal sťažnosť proti zamietavému stanovisku špeciálneho prokurátora, vyšetrovateľ v podstate potvrdil, že pravdu mal R. Fico a nie M. Dzurinda. Celý problém je v tom, že sa nepodarilo dokázať „úmysel uraziť, alebo znevážiť osobnosť Roberta Fica.“ Mikuláš Dzurinda totiž vyšetrovateľovi povedal, že „sa v tomto prípade svojimi výrokmi nechcel dotknúť osobnosti Roberta Fica, iba zverejnil informácie, na ktoré má podľa jeho presvedčenia verejnosť právo, išlo len o informovanie a hodnotiaci úsudok.“ Trestný čin sa síce nestal, ale aj po vyšetrovaní platí, že M. Dzurinda v podstate nepravdivo spojil „Ficovu vinicu“ s „tými lupičmi“ v tzv. kauze Veľký Slavkov.
Občania majú, našťastie, dobrú pamäť a ani dva a pol roka po parlamentných voľbách na Slovensku nezabúdajú. Preto nikoho nemôže prekvapiť, že vládu kritizuje opozičná strana, ktorá dlhodobo zápasí s nedôverou verejnosti. Veď kým SDKÚ-DS získala v roku 2006 v parlamentných voľbách 18,35 percent hlasov, podľa decembrového prieskumu Ústavu pre výskum verejnej mienky pri Štatistickom úrade (ÚVVM) je dnes s 11,7 percentami slabšia o viac ako tretinu. Aj preto by mali záver roka opoziční politici v SDKÚ-DS využiť skôr na vlastnú sebareflexiu, prestať s taktizovaním a pozrieť sa pravde do očí. Pretože akákoľvek riskantná hra, vrátane štylizácie sa do polohy akéhosi „záchrancu Slovenska“ môže byť síce na krátky čas úspešná, v konečnom dôsledku budú však jej autori žať to, čo sami zasiali.
Autor je publicista
