12 12 12 12 12 12 memento mori! 5

Sklený šašo (Ideot).

Po úvahách, ktoré som v prvých štyroch častiach viedol v akomsi dadaistickom štýle, sa dostávam k otázke „Čo robiť?“                                           
Štýl môjho myslenia vychádza z práce na knihe Senzoida, v ktorej som si postuloval nový subjekt uvažovania. Nazval som ho Ideot. Je to metafora pulzujúca medzi Dostojevského Idiotom a Ideou (EIDOS). Namiesto vedeckej skepsy som mu prisúdil až detskú dôverčivosť. Umožňuje mu „brať vážne“ celý bohatý ekosystém ľudskej reflexie sveta, od filozofických pojmov cez vízie až po „klebety ulice“. Aby som sa chránil, nazývam svoje výtvory myšlienkovými hračkami, ideotami. Tak ich treba aj vnímať. Sú to nápady, ideoobrazy, ktoré pracujú aj s takými nečistými figúrami mysle, akými sú vnuknutia, tušenia, predtuchy. Jednak to zodpovedá mojej strakatej duši, ktorá neustále pulzuje medzi umeleckými obrazmi, metaforami, abstraktnými pojmami a postrehmi z ulice, a zároveň ma touto cestou mysle vedie životná skúsenosť. Tento nečistý štýl „objavovania nového“ mi veľmi pomáhal už v osemdesiatych rokoch 20. storočia, keď som viedol v Slovenskej televízii redakciu vzdelávacích programov. Tušil som, že nemám veľa času, tak som si vyvinul tvorbu ideot, ktorá sa ukázala veľmi plodnou. Pomáhala mi dopracovať sa k myšlienkam paralelne alebo aj v predstihu s tým, čo sa dialo „vonku“ a k čomu sme nemali prístup. Ideoty používam aj v týchto textoch.

V krízovej situácii, v akej sa nachádza sféra liberálneho kapitalizmu, odrazu sa pripúšťajú aj postupy, ktoré rušia základné pravidlá voľného trhu. Banky pred krachom dostávajú od štátu obrovské dotácie. Zadĺžené štáty sa zachraňujú finančnými injekciami. Čiže, čo bolo donedávna posvätné, sa zrazu radikálne mení. To je precedens, ktorý môže byť bránou k systémovým zmenám, takým potrebným v tejto etape vývoja.

Ak sa pozrieme  na súčasný svet ako celok, zisťujeme, že je, našťastie, ešte stále veľmi pestrý. Na imaginárnej mape sociálnej evolúcie by sme objavili zóny z rôznych vývojových etáp histórie ľudstva. A to aj v jej hĺbkach. Vo vedomí ľudí. Likvidácia kmeňových štruktúr v Afrike viedla k totálnej devastácii celého kontinentu. Výsledok je hladomor obrovských skupín ľudí, totálna strata identity a rozvrátenie duchovných obrazov, na ktorých stála kontinuita ich prežívania sveta. My sme to nazývali šírenie civilizácie.

V princípe ten istý prístup sa dnes uplatňuje v Európskej únii voči našim roľníkom, ktorí nemôžu dopestovať zemiaky a musíme ich kupovať zo zahraničia.

Po revolúcii som sa, hnaný možno mojím šľachticko-slúžkovským genómom, snažil vytvoriť na Slovensku čosi ako „sieť mediálnych kniežactiev“.

V osemdesiatych rokoch som si odskúšal postup, kedy sa naša redakcia stala mecénom najrozmanitejších umelcov z mnohých regiónov. Sledovať vývoj talentov a podporovať ho médiom bola veľmi účinná metóda, ktorá udržiavala pri živote tvorivý stred spoločnosti. Preto som chcel po revolúcii vybudovať na Slovensku sieť multimediálnych štúdií (s využitím aj počítačovej siete). V nich by sa uplatnili špičkoví tvorcovia z Bratislavy ako učitelia nových miestnych televíznych pracovníkov a spolu by okolo štúdia vytvárali a obnovovali kruh najvýraznejších tvorivých osobností a dielní danej lokality. Získal som podporu inteligentného európskeho kapitálu, ale narazil som na veľmi agresívny trend bulvarizácie našej mediálnej scény, ktorý presadzovali vtedajší „mediálni experti“.

Najprv premiestnili mnohých televíznych tvorcov do súkromnej bulvárnej televízie a potom zvyšok proste vyhodili na ulicu. A vnímali to ako ideologický počin veľkej dôležitosti. Bez ohľadu na to, že postihnutí tvorcovia boli väčšinou významné kultúrne osobnosti, ktoré v osemdesiatych rokoch tvorili „ostrovy pozitívnej deviácie“. Aj tento historický fakt dokazuje, aký model sveta presadzovali politruci deväťdesiatych rokov.
Vďaka internetu, ktorý sám je plodom myslenia Tretej vlny (Toffler), máme dnes prístup k obrovskému pokladu kultúrnej histórie ľudstva. Z nej sa denne môžeme dozvedať o najrozmanitejších inováciach z najrozličnejších oblastí a historických dôb. Získavame veľmi plastický obraz o rôznych spoločenských celkoch.

Televízna stanica Viasat history názorne ukazuje, aké sugestívne rekonštrukcie histórie sa dnes už dajú tvoriť. Keby sme si predstavili hypotetickú situáciu, že podobné ideoty, ako vytvára táto stanica, by mohli robiť aj iné komunity s ich vlastnou historickou skúsenosťou, s ich imagináciou, s vlastnou duchovnou víziou sveta, s vlastnou životnou praxou, aspoň približne by sme uzreli, aké úžasné potencie sa dnes skrývajú v mnohovrstvovej skutočnosti.

O čosi také som sa usiloval v osemdesiatych rokoch v Slovenskej televízii. Desať rokov sa mladý tím učil robiť niečo podobné, čo dnes vysiela Viasat history. V roku 1990 ako prvý bol rozmetaný práve tento kolektív s jedinečným know how. Desať rokov sme v podmienkach Slovenska vyvíjali nástroj, ktorý malej komunite ponúkal niečo ako generátor vývojových podnetov. Ale nielen to. V našej redakcii štartovala veľmi silná a invenčná generácia mladých dokumentaristov, ktorá prinášala  novú avantgardnú poetiku. Vzdelávacie rozprávky sa stali skutočne objavným spôsobom práce s malými deťmi, a preto boli vyhľadávané aj v zahraničí. Pre liberálný kapitalizmus a čerstvo vytvorených „mediálnych expertov“ to však bol asi veľký prepych. Malé, ekonomicky slabé Slovensko si, zdá sa, nezaslúžilo mediálny nástroj vyššej generácie, lebo už boli pripravené presne opačné formáty, schopné veľmi účinne a v krátkom čase znižovať kultúrnu aj rozumovú úroveň divákov a tak vlastne produkovať masu lacnej pracovnej sily. Preto ho bolo treba zlikvidovať.

Podobným spôsobom boli zničené aj iné pracoviská, ktoré predbiehali vývoj, len preto, že vznikli za socializmu.V deväťdesiatych rokoch noví politruci iniciatívne zničili Brunovského ilustrátorskú školu, čo bolo sprevádzané aj osobnými tragédiami, nehovoriac už o nenahraditeľnej strate pre mladú slovenskú kultúru, ale najmä pre deti. V týchto dňoch napríklad v rámci rekonštrukcie Slovenskej národnej galérie dochádza k demontáži ďalšej špičkovej profesie, ktorá sa formovala na Slovensku za socializmu. Reštaurátori. Ak to spojíme s orientáciou nového vedenia tejto inštitúcie na performanciu v organizovaní výstav, ľahko si predstavíme, ako asi skončia nádherné expozície gotického a barokového umenia.    

Tieto tragické príbehy nás upozorňujú na jeden zaujímavý fenomén. Absencia trhu za socializmu bol vlastne veľký experiment, ktorý okrem stagnácie vo vývoji technológií a nízkej pracovnej morálke priniesol aj veľmi zaujímavé výsledky. Keby

sme porovnali počet profesií , ktoré sa orientovali na človeka, jasle, škôlky, osvetové domy, ľudové školy umenia, rôzne formy záujmovoumeleckej činnosti, vysokú úroveň školstva, literárnodramatické redakcie v rozhlase aj v televízii, napokon aj redakcia vzdelávacích programov, s tým, čo je dnes, zistili  by sme, že práca s človekom je pre trh asi nerentabilná. Vo verejnoprávnych médiách stačilo zaviesť bič sledovanosti a ich transformácia na komerčné a zakrátko aj bulvárne stanice nastúpila automaticky.

Mladá pedagogička z múzickej vysokej školy z Izraela Edma Shawit, ktorá navštívila Bratislavu začiatkom deväťdesiatych rokov, sa nadchýnala jej kultúrnou a umeleckou klímou. To bol však ešte stále výsledok osemdesiatych rokov. Mnohé umelecké zoskupenia dosahovali vysokú tvorivú úroveň a vyvíjali jedinečné poetiky práve preto, že nežili pod diktátom trhu. Tento fakt sa dnes nedoceňuje, a preto aj mnohé objavy, ktoré vznikali na pracoviskách venujúcich sa človeku, zostávajú nevyužité.Prispôsobivejšia časť umelcov z večera do rána si osvojila povrchný štýl celebrít a skutoční umelci sa ocitli na okraji spoločnosti. Stačilo pár hrozivo pôsobiacich slovíčok, ako napríklad „totalita“, a mnoho ľudí okamžite poprelo, čo vlastne naozaj žili a čo robili.

 V osemdesiatych rokoch práve v Československu sa už začali vynárať tendencie smerujúce k uplatneniu trhu, ktorý mal zdynamizovať rigidný systém. (Napokon Čína je dosť jasným dôkazom týchto trendov v socialistickom bloku.)

Aj v Bratislave sme koncom osemdesiatych rokov vytvorili skupinu rôznych odborníkov, ktorá sa zaoberala novými modelmi spoločnosti. Ťažiskom týchto koncepcií bol však dôraz na rozvoj tvorivého potenciálu človeka, ktorý uvoľňuje cestu inšpirácii v ľudskom spoločenstve.

A práve v tomto bode som po revolúcii a rozpade našej skupiny prekročil hranice tradičného ľavicového myslenia. Inšpiráciu považujem za sakrálny jav v tom zmysle, že upriamuje náš pohľad „za horizont“ (Ing. Juraj Zajíček) tradičného materialistického vnímania megakozmu smerom k závratnejšiemu obrazu sveta, v ktorom symbióza nie je výnimka v evolúcii, ale jej gravitačný stred, ku ktorému sú priťahované živé bytosti živého Univerza. Tento obrat je však radikálny, pretože do centra hodnôt ľudského vývoja kladie inšpiráciu ako spojenie človeka s vyššími sférami živého Univerza. Teda nie úspech, bohatstvo, ale tie najsubtílnejšie a najhlbšie potencie človeka, v ktorých prekračuje svoj evolučný rámec smerom k čomusi ťažko popísateľnému. Asi by sme nevedeli kvantifikovať hodnotu Beethovenových symfónií, určiť ich trhovú cenu, a predsa cítime, že nás spájajú s čímsi, čo nás prevyšuje a po čom túžime z hĺbky srdca.

Lenže toto je už pohľad, ktorý zjavne opúšťa hranice novoveku. Zdá sa, že sme sa ocitli v bode, ktorý je symetrický a inverzný k začiatkom renesancie. Akoby sa vracali fenomény, ktoré sa na konci stredoveku ponorili do tmy. C. G. Jung vzkriesil v psychiatrii dušu, fantazijný film nám predvádza monumentálny obrazy „Nebo, peklo, raj“. Napokon mediálna sieť ako celok mení novovekú materiálnu skutočnosť na psychickú, podobne, ako to bolo v gotike.

Ruský filozof Vladimír Solomonovič Bibler už v sedemdesiatych rokoch prišiel s prevratnou myšlienkou bodového „zárodočného predmetu“, v ktorom sú prítomnosť, minulosť a budúcnosť kvázisúčasnými stavmi a ktorý už obsahuje ako potenciu celý rozvinutý svet. V dnešnej situácii môžeme použiť túto myšlienku a predstaviť si bod obratu, v ktorom sa aktualizujú, sprítomňujú všetky minulé, prítomné aj budúce stavy sveta. Takýmto bodom obratu prešla aj renesancia v osobnosti Leonarda, v ktorej sa synchrónne chveli gotické obrazy s predtuchami nového duchovna aj s víziami budúceho technického sveta s jeho kataklizmami.

Z tohoto víru vyšla pre nasledujúce storočia víťazne len línia technologická a ostatné sa opäť ponorili do tmy.

Dnes sa znovu ocitáme v zárodočnom víre. Objavujú sa v ňom tie najrozmanitejšie vidiny. Apokalypsa, totálne kontrolovaná spoločnosť-mravenisko, nová duchovnosť...

... a do tohto víru by som rád premietol európsku vidinu, ktorá je schopná prijať aj vidiny tzv. rozvojového sveta.

Európa posledné storočia veľmi bolestne a krvou platí za svoje stvoriteľské pokusy, za svoju tvorivú potenciu. Už by sa patrilo, aby z týchto pôrodných bolestí vzišiel zárodok harmonickejšieho a zábavnejšieho sveta.

V mojej „ideotike“, tvorbe ideot-myšlienkových hračiek Ideotom, týmto klaunom poznávania, považujem rozmery za odstredivosti, trhliny v prazákladnom súlade. Čím je svet vytvorený z viacerých rozmerov, tým je rozoklanejší a vzdialenejší od harmonického, symfonického a súcitiaceho Stredu. Opakom rozmerov sú n-značnosti (mnohoznačnosti), symfónie. Čím je svet symfonickejší, tým je bližšie k Stredu živého Univerza.

V celej histórii ľudstva každý pokus o novú vyššiu citovú súzvučnosť, hravosť a symfonickosť bol sprevádzaný protivlnou rozkladu. Ježiš a Golgota. V prvom akorde sa otvorí úchvatný, hravý duchovný priestor inšpirácie a druhý akord zmaru sa ho snaží zničiť. Umelecké hnutia na prelome 19.-teho a 20.-teho stororčia a hneď na to dve svetové vojny a holocaust. Deti kvetov v šesťdesiatych rokoch a vzápätí Vietnam a normalizácia. Zdá sa, že kedykoľvek nejaké generácie urobia pokus o obnovenie čohosi vyššieho, krajšieho a hravejšieho, okamžite nastúpia „evoluční kontrolóri“ a zrazia ich späť do rozoklanejších sfér. Gotické katedrály sú obsypané chrličmi, hnusnými bytosťami, ktoré zastavujú vzlet a vrhajú ho naspäť do pekla.

V ostatnom čase mi viacero kníh a dokumentov pripomenulo príbeh impresionistov. Čím viac ich preciťujem, tým sa mi zdá zjavnejšie, že za jeho civilizmom a „impresionizmom“ sa chvie oveľa hlbší a objavnejší sakrálny pocit, ktorý ostro protirečí pragmatickému profánnemu svetu. Vincent van Gogh mal dojem, že je čosi ako Ján Krstiteľ maliarstva, že za ním ešte len príde maliarsky Ježiš a že on len ohlasuje jeho príchod. 

A prišiel blázinec a smrť. Často na konci najväčších vzletov počuť výkrik „Bože, prečo si ma opustil?!“ Tento pocit beatová generácia pozná veľmi dobre. V posledných rokoch som doslova do posledného výdychu odprevadil na iný svet najprv svoju milovanú ženu a potom mnoho vzácnych bytostí z tejto generácie. A preto si teraz vravím, že kým ešte žijem, pokúsim sa pomôcť dostať sa opäť na svet ZÓNE INŠPIRÁCIE, tomuto vzácnemu sakrálnemu stavu, ktorý som zažil v šesťdesiatych rokoch. Keď som v roku 1978 nastupoval na miesto šéfredaktora vzdelávacej redakcie v Slovenskej televízii, mal som ten istý cieľ. Situácia vyzerala beznádejne, tak ako dnes. A predsa sa to, aspoň na desať rokov, podarilo.

Postrehol som, že celé dvadsiate storočie sa striedajú vlny inšpirácie s vlnami „pragmatizmu“, akoby sa na svet dralo „vajce“ nového sveta, a je to sprevádzané kataklizmami.

Toto pulzovanie medzi nebom a peklom sa za posledné dve storočia veľmi vyhrotilo a tentoraz ohlasuje „koniec novoveku“ (Guardini).

Aron Gurevič už dávno postrehol, že v stredoveku koexistovali vedľa seba dve veľmi odlišné zóny s odlišnými časopriestormi. Rozoklanejšia profánna a harmonickejšia a mnohoznačnejšia sakrálna. Zóny okolo katedrál a kláštorov vnášali do profánneho sveta čosi, čo sa opieralo len o tušenia, vieru, ale dávalo ľudskému životu hlbší zmysel, ktorý prekračoval horizont ľudského života. Napokon to, čo tvorili profánne zóny, sa už dávno stratilo pod povrchom technologickej revolúcie novoveku, ale sakrálne zóny, tieto prakticky nevysvetliteľné „územia“ planéty sú dnes najväčšími lákadlami ľudských ciest. V bludisku evolúcie na planéte Zem sa prepletá Ariadnina niť nejakého vyššieho stavu života, vynára sa a stráca. (Túto myšlienku mi pripomenula Markéta Ježíková a obohatila ju takým hravým obrazom, že mi ihneď pripomenula mojich „Ideotov“ z osemdesiatych rokov, medzi ktorých „patril“ aj jej muž, invenčný dokumentarista Milan Ježík. Dala mi prečítať list od jeho priateľa Jána Fajnora, skutočného predobrazu môjho Ideota. A táto korešpondencia mi zase vybavila listy - básne čínskeho básnika Li Poa. Ariadnina niť sa vinie celé tisícročia.)

A teraz, aby som si pripravil pôdu pre pokračovanie, len poviem: Čo robiť?