15. marec 1939

Vlastne až na jar 1939 mohla svetová verejnosť názorne pochopiť, aké sú skutočné ciele nacistov. V čase anektovania Rakúska i krízy okolo českého pohraničia mohol Hitler predstierať, že mu nejde o nič iné len o nápravu krívd, ktoré Nemecku spôsobil versaillský mier, že chce iba zjednotiť všetkých Nemcov v jednom štáte.
Počet zobrazení: 2122

Vlastne až na jar 1939 mohla svetová verejnosť názorne pochopiť, aké sú skutočné ciele nacistov. V čase anektovania Rakúska i krízy okolo českého pohraničia mohol Hitler predstierať, že mu nejde o nič iné len o nápravu krívd, ktoré Nemecku spôsobil versaillský mier, že chce iba zjednotiť všetkých Nemcov v jednom štáte. Vo filmových týždenníkoch sa mohlo predvádzať, ako radostne Rakúšania i sudetskí Nemci vítali nemeckú armádu. Plač a zaťaté päste bolo možné uvidieť až v okupovanej Prahe...

Hitler pred mníchovskou konferenciou vyhlasoval, že ide o jeho posledné územné požiadavky. Text Mníchovskej dohody bol pre Česko-Slovensko vo viacerých smeroch osudový. Konferencia nestanovila medzi českými krajinami a Nemeckom presnú hraničnú čiaru, nacisti si fakticky mohli zabrať všetko, čo chceli, bez ohľadu na nejaké etnické zásady. Zároveň Česko-Slovensko malo uspokojiť územné požiadavky Maďarska a Poľska. Po mníchovskej konferencii nasledovala viedenská arbitráž.

„Slovenská otázka“
Po zmenách hraníc nasledovali aj vnútropolitické zmeny. Slovensko a Podkarpatská Rus dostali autonómny štatút. Kým na Slovensku sa dostala k moci HSĽS, ktorá vzápätí zakázala alebo pohltila iné politické strany, v Zakarpatsku sa dostali k moci ukrajinskí nacionalisti. Tí sa netajili ambíciami, že Zakarpatská Ukrajina sa čoskoro stane zárodkom budúceho veľkého samostatného ukrajinského štátu. Z Berlína dávali najavo, že nemajú nič proti tomu, lenže za predpokladu, že sa toto územie odtrhne od Česko-Slovenska. Hoci v Berlíne naznačovali aj slovenským politikom, že by bolo vhodné, aby sa čoskoro na mape Európy zjavil nový samostatný štát, Bratislava toto „pošťuchovanie“ až tak veľmi neakceptovala. Malo to niekoľko príčin. Lídri HSĽS veľmi dobre vedeli, že horthyovci chcú obnoviť Veľké Uhorsko a samostatné Slovensko by bolo pre Budapešť ľahším sústom než Česko-Slovensko, hoci už veľmi oslabené. Berlínu sa však podarila intriga, ktorej skutočný význam najmä v Prahe nepochopili. Medzi ústrednou vládou v Prahe a autonómnou vládou v Bratislave začali narastať spory, išlo predovšetkým o hospodárske problémy a kompetencie. Nemcom sa podarilo v Prahe i Bratislave vyvolať dojem, že podporujú práve ich. Prahe radili neustupovať Slovákom, ľudákom radili pripravovať sa na vyhlásenie samostatného štátu. Už v októbri 1938 Hitler rozhodol, že v čo najkratšom čase sa má skoncovať s existenciou československého štátu, konkrétny plán sa zrodil v decembri 1938. Keďže zámienkou už nemohla byť nemecká menšina, Hitler vystúpil ako „ochranca“ práv malých národov. Prahu a Bratislavu sa darilo rozoštvávať, až nakoniec došlo k nešťastnému zásahu vojska a 10. marca bola slovenská autonómna vláda zosadená. Tento zásah ľudácki publicisti nazvali „pučom generála Homolu“. Nakoniec dal Hitler Tisovi ultimátum: buď do 14. marca 1939 bude vyhlásený samostatný slovenský štát, alebo dovolí, aby celé územie Slovenska okupovalo horthyovské Maďarsko, ktorého vojská sa už zoskupovali na hraniciach. Slovenský snem Hitlerovu požiadavku odhlasoval... Zaujímavá je však ďalšia okolnosť. Nacistické vojská sa nezastavili na historickej hranici medzi Slovenskom a Moravou, ale postupovali ďalej. Západné Slovensko ostalo okupované, hoci sa slovenským diplomatom podarilo dosiahnuť, aby nacistické Nemecko uznalo formálnu suverenitu Slovenska nad okupovaným územím.

Boje na hraniciach s Maďarskom
Aby Hitler dosiahol poslušnosť slovenských a karpatsko-ukrajinských politikov, dovolil Horthymu, aby maďarská armáda začala vojenské operácie. Začal sa útok na územie Slovenska i Zakarpatskej Ukrajiny. Málokto vie, že okrem Slovenska mal vzniknúť ďalší štát. V Chuste (Užhorod zabrali horthyovci v rámci viedenskej arbitráže) vyhlásila autonómna vláda Zakarpatskej Ukrajiny samostatnosť. Tento štát existoval iba niekoľko hodín, hoci postup maďarských vojsk vôbec nebol hladký. Na Zakarpatsku kládli odpor česko-Slovenské jednotky, ale ukončil ho rozkaz z Prahy. Jednotkám velil generál Prchala, ktorý sa neznášal s prezidentom Benešom. Keďže ostro nesúhlasil s jeho spojenectvom so Sovietskym zväzom, stal sa odióznou osobnosťou. V nedávnej minulosti sa preto aj zamlčiavalo jeho pôsobenie v marci 1939, hoci sa tu po prvý raz Česko-Slovenská armáda postavila na odpor fašistickým útočníkom. Na ešte tvrdší odpor narazili horthyovci na Slovensku. Postúpiť sa im podarilo iba na východnom Slovensku, no čoskoro sa (aj na nátlak z Berlína) musel ozbrojený konflikt skončiť.

Prezident Emil Hácha
Emil Hácha bol prvým politikom, ktorému sa po prvý raz v tomto regióne podarilo byť prezidentom dvoch rôznych štátnych útvarov. Piateho októbra 1938, pár dní po mníchovskej konferencii, odstúpil prezident Beneš. Ako hlava pomníchovského Česko-Slovenska bol neprijateľný z viacerých dôvodov. Ešte za života T. G. Masaryka, ako minister zahraničných vecí niekoľkých vlád ČSR, sa usiloval o vytvorenie protifašistickej koalície, pretože patril k tým málo politikom, ktorí od samotného začiatku chápali, aké nebezpečenstvo predstavuje Hitler pre svetový mier. Hitler mu to odplácal zúrivou nenávisťou. Zároveň však mal Beneš účty aj s česko-Slovenskou pravicou. Mal aj slabé stránky, tie dnes pripomína česká tlač, po tom, čo hlasmi predovšetkým sociálnych demokratov a komunistov český parlament prednedávnom prijal zákon o jeho zásluhách o štát. No nech by sme považovali Beneša za akokoľvek kontroverznú osobnosť, jeho náhradník bol oveľa horší. Tridsiateho novembra 1938 bol za prezidenta ČSR zvolený JUDr. Emil Hácha. Pred zvolením stál na čele najvyššieho súdu. Politika ho nikdy nezaujímala, viac sa zaoberal výtvarným umením a literatúrou. Podľa viacerých svedectiev, hoci mal v roku 1938 šesťdesiatšesť rokov, pôsobil ako oveľa starší, roztržitý a bez vôle. Je otázne, či by sa hodil do takejto funkcie aj v pokojnejších časoch, no určite nie v takých osudových chvíľach, ktoré Čechy a Moravu čakali.

Háchova cesta do Berlína
Reakciou na komplikovanú situáciu, ktorá vznikla 14. marca 1939, bolo rozhodnutie, ešte československej vlády, že by do Berlína mal ísť prezident Hácha s ministrom zahraničných vecí Chvalkovským. Okolo 13.00 prišla Hitlerova kladná odpoveď s tým, že je pripravený poslať do Prahy svoje osobné lietadlo. Predčasne senilný Hácha sa však bál letieť a rozhodol sa ísť vlakom. Do Berlína, kde ho na Anhaltskej stanici čakal čestný oddiel a dychovka zahrala slávnostný pochod, prišiel okolo 22.00. Hitler si zvykol úradovať neskoro v noci. Aj Hácha mal prísť do budovy ríšskeho kancelára okolo jednej v noci. Keď prišiel do Hitlerovej pracovne, führer ho vyzval, aby hovoril ako prvý. Hácha začal s tým, že sa nikdy nevenoval politike, bol iba súdnym úradníkom v službách Rakúsko-Uhorska a ČSR. S Benešom mal nedorozumenia. Je mu jasné, že vzťahy českých krajín a Nemecka predurčuje zemepisná poloha. Hitler začal so svojím siahodlhým monológom. Bola to znáška obvinení voči Čechom. Tvrdil, že dodnes má v krajine silný vplyv Beneš, a preto je stále pre Nemecko hrozbou. Neverí českej vláde, hoci sa to netýka Háchu a Chvalkovského. Na územie krajiny vstúpia nemecké vojská, čo znamená zánik českého štátu. Česi vraj dostanú väčšiu autonómiu, než mali v čase Rakúsko-Uhorska. Od Háchu sa nielen požadovalo, aby českej vláde tlmočil Hitlerove hrozby, ale aby podpísal dokument, v ktorom sa hovorilo, že odovzdáva osudy svojej krajiny do Hitlerových rúk, čím sa mal vzdať samostatnosti svojej krajiny. Maršal letectva Göring sa k Hitlerovej reči pripojil vyhrážkou, že hrozí bombardovanie Prahy. Hácha sa zrútil. Hitlerov lekár Morell mu potom pichol akési povzbudzujúce injekcie. Predložené dokumenty nakoniec Hácha podpísal. Hitler mu sľúbil, že ostane v úrade a bude sa naňho môcť kedykoľvek obrátiť.

Protektorát
Keď české noviny komentovali rozpad ČeskoSlovenska, netajili sa nádejou, že vedľa seba budú existovať dva štáty, slovenský i český. Hitler svoj sľub o autonómii pre český národ splnil tak ako väčšinu svojich sľubov. Vzorom jeho výnosu zo 16. marca 1939 o zriadení Protektorátu Čechy a Morava bola údajne zmluva medzi Francúzskom a Tuniskom z roku 1881. Podľa medzinárodného práva bol protektorát takým vzťahom medzi dvoma krajinami, že ochranná mocnosť prevzala riadenie zahraničných záležitostí podriadenej krajiny, no tej ostalo riadenie vnútorných záležitostí. Podľa Hitlerovho výnosu mal ústrednú moc ríšsky protektor, ktorý aj potvrdzoval členov protektorátnej vlády. Hlava protektorátnej správy síce mala mať formálne výsady hlavy štátu, no na výkon svojho úradu potrebovala dôveru ríšskeho protektora. Český jazyk sa v protektoráte ocitol na druhom mieste. O pár mesiacov boli zatvorené české vysoké školy. Najvyššie dostupné vzdelanie v českom jazyku bolo teda iba stredoškolské. Česi podliehali nemeckému súdnictvu, právomoci nemeckej polície neboli nijako vymedzené. Formálne síce existovalo české vládnej vojsko, no išlo o malú jednotku s ľahkou výzbrojou. Pokiaľ aj existovali české úrady, tie museli vždy poslúchať nariadenia príslušných nemeckých úradov. Právomoc protektorátnych úradov bola postupne obmedzená a po atentáte na protektora Heydricha v lete 1942 bola minimalizovaná. Sedemnásteho marca 1939 oznámilo Nemecko všetkým štátom, s ktorými udržiavalo diplomatické styky, že zriadilo nad českými krajinami protektorát. O Česko-Slovensku sa tvrdilo, že to bol „umelý útvar“, ktorý bol zdrojom nepokoja v Európe a ktorý odhalil svoju „vnútornú neschopnosť“ existencie. Novým usporiadaním vraj bude „nemeckému i českému národu zaistený životný priestor i svojbytná národná existencia“. Na protesty Veľkej Británie a Francúzska potom nemecká tlač reagovala konštatovaním, že tieto krajiny tiež majú koloniálne ríše, na ktoré má právo aj Nemecko vzhľadom na svoje geopolitické postavenie. Britská a francúzska odpoveď dnes znie čudne, obyvatelia britských a francúzsky kolónií sú „divosi“, kým Česi sú oddávna civilizovaný národ. Ostrý protest poslala aj Moskva. V sovietskej nóte sa konštatovalo, že Hácha nemal právo vzdať sa samostatnosti a že Česko-Slovensko bolo po vojne jednou z mála krajín, kde existoval pokoj a stabilný politický režim. Česko-Slovenský vyslanec Fierlinger mohol po istý čas ostať v Moskve. Nacisti však dôvernou cestou Moskve oznamovali, že zabránili vzniku podkarpatského ukrajinského štátu, čo by bola hrozba pre sovietske záujmy. Hoci na jar 1939 sovietska tlač ostro odsudzovala nacistickú okupáciu českých krajín a informovala o nacistickom terore, v lete po uzavretí paktu Molotov-Ribbentrop, takéto hlasy utíchli.

Predohra vojny
Hoci je medzi okupáciou českého pohraničia a neskoršou okupáciou celej krajiny kontinuita, pred marcom 1939 mohli nacisti svoje skutočné ciele maskovať zdanlivo legitímnou snahou zjednotiť všetkých etnických Nemcov v jednom štáte. Až marec 1939 jasne ukázal, že Hitlerova kniha Mein Kampf nie je propagandistickým cvičením, ale zverejnením cieľov nacistickej politiky. Zmysel tejto knihy bol aj v tom, že ciele tejto politiky sú také ďalekosiahle, že ich možno nastoliť iba novou svetovou vojnou. Okupácia ČSR vlastne patrila medzi prvé operácie druhej svetovej vojny. Hitler však potreboval niektoré svoje ciele maskovať. Išlo napríklad o osud slovanských národov. Slovenský štát z Hitlerovej milosti mal slúžiť ako argument, že ak sa nejaký národ podriadi Hitlerovej vôli, čaká ho „nádherná“ budúcnosť. Lenže už o niekoľko mesiacov sa ukázalo, že zriadenie protektorátu nebolo posledným slovom nacistov. Na okupovanom území Poľska existoval „generalgouvernement“. Toto slovo znamená, že okupant preberá všetku moc. Keď sa Hitlerovho miestodržiteľa na okupovanom poľskom území Hansa Franka nacistickí novinári spýtali, aký je rozdiel medzi protektorátom a generalgouvernementom, odpovedal, že v protektoráte nacisti dali zastreliť niekoľko Čechov, čo oznámili na plagátoch. Ak by na okupovanom poľskom území mali nacisti na plagátoch oznamovať každú popravu, čoskoro by museli vyrúbať všetky poľské lesy.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984