Reklama

Sme opäť na samotnom začiatku

V čom spočíva práca filozofa? - Filozof si nevymýšľa, len zovšeobecňuje skúsenosti, ktoré sa nahromadili počas stoviek generácií. Týmto spôsobom potom skôr, či neskôr príde reč na všetko. Aký význam má v súčasnosti filozofia? - Každý vedný obor či umelecké odvetvie má svoj vývojový algoritmus zapríčinený celým radom podmienok. Súčasná veda stojí pred otázkami,
Počet zobrazení: 1498

Egon Bondy, básnik, filozof a guru československého undergroundu

Urobiť rozhovor s Bondym nie je jednoduché už len z dôvodu, že nemá e-mail ani telefón. A aby sa to niekomu nezdalo málo, Egon Bondy, vlastným menom Zbyněk Fišer, býva na cudzej adrese ženského mena. Aj keď mi pri prvom náhodnom stretnutí v kaviarni U Anjelov tvrdil, že jeho prehľad je veľmi obmedzený (uvažoval som, či nešlo o zdvorilé odmietnutie rozhovoru), pri každej otázke podáva ucelený pohľad, v ktorom kombinuje skúsenosti z filozofie, vedy či umenia. Toto je upravený prepis časti improvizovaného rozhovoru, v ktorom nekonvenčný mysliteľ vysvetľuje, prečo je vnímanie interpretáciou, alebo prečo je aktuálne študovať čínsku filozofiu.

V čom spočíva práca filozofa?
- Filozof si nevymýšľa, len zovšeobecňuje skúsenosti, ktoré sa nahromadili počas stoviek generácií. Týmto spôsobom potom skôr, či neskôr príde reč na všetko.
)
Aký význam má v súčasnosti filozofia?

- Každý vedný obor či umelecké odvetvie má svoj vývojový algoritmus zapríčinený celým radom podmienok. Súčasná veda stojí pred otázkami, ktoré nevie svojou metodológiou a prostriedkami vyriešiť. Vedecké časopisy preto vyzývajú filozofov, aby nezabudli na svoju slávnu minulosť a aby znova prišli so svojou troškou do mlyna.

Prečo veda nevie zodpovedať všetky otázky? - Je ohraničená metodológiou, ktorá principiálne vylučuje skúmanie vecí, ktoré presahujú rozmedzie našej empirickej, aj zmyslovo podmienenej skúsenosti. Tento program stanovil August Comte, ktorý určil pre vedu limity, bez ktorých nemôže byť exaktná. Metafyzické a axiologické otázky sa preto nedajú overiť exaktnými vedami.

Môže filozofia sama osebe niečo objaviť?
- Napriek tomu, že filozofia pristúpila na hru na vedu a čoraz viac sa začala zaoberať podružnými záležitosťami, z jej vlastných zdrojov v nej vznikol celý rad objavov. Sama tak priniesla veľký pokrok.

Ktorí filozofi sa o to najviac pričinili? - Odhliadnuc od Nietzscheho, spomedzi čistých filozofov bez kontaktu s vedou, to bol hlavne Heidegger, ktorý filozofickou špekulatívnou racionálnou redukciou, bez najmenšej opory v exaktných vedách, objavil celý nový priestor, ktorý nebol ani len tušený, hoci mnohí filozofi naň narazili.

Myslíte strach z pominuteľnosti?
- Išlo skôr o zodpovednosť. Podľa Heideggerovej analýzy človek nemôže byť nezodpovedný, lebo v každom okamžiku sa musí rozhodovať. Heidegger vytvára pre ľudské bytie, ktoré je úplne špecifické, pojem Dasein, čo je priestor či situácia akejsi nepretržitej pohotovosti, v ktorej je nutné sa rozhodovať. Sartre to neskôr zjednodušil tézou: sme prekliati k slobode. Človek sa zo slobodného rozhodovania nemôže nijako vyvliecť. Tým je vlastne jeho priestor definovaný.

Bol Heidegger najdôležitejší filozof 20. storočia?
- Dalo by sa povedať. Aj keď boli filozofi, ktorí tento problém naťukli, nikto nepodal sústavnú analýzu. Heidegger tento problém dobre a presne zmapoval, čo bol veľký mysliteľský výkon. V spopularizovanej podobe takzvaného existencionalizmu sa to najprv ľuďom páčilo, no neskôr ich to predsa len začalo strašiť.

Prečo?
- Pretože to, k čomu sa tam dospieva, nie je príjemné. Je totiž namáhavé nepretržite slobodne sa rozhodovať, najmä keď si uvedomím dôsledky. Každým rozhodnutím podstupujem riziko, ktoré implikuje niesť zodpovednosť za rozhodnutie. To ľudia neradi počujú.

Súvisí to s inteligenciou? Že to ľudia nechápu.
- Súvisí to aj s inteligenciou. Ale podstata je to, že to ľudia neradi robia a počúvajú.

V prípade zlých životných podmienok sa množina možností, pre ktoré sa niekto môže rozhodnúť, zužuje. Niekedy až do bodu.
- Týka sa to aj dostupnosti príležitostí, no z čisto filozofického hľadiska je rozhodovanie jednoduché, a to vždy medzi alternatívami. Ak sa niekto rozhoduje iba o tom, či sa napije alebo nie, je to veľké zúženie, no vždy ide o rozhodovanie medzi alternatívami. V krajnom prípade medzi životom a smrťou.

Ak tento človek vie, že niekde inde sú podmienky lepšie, vzniká v ňom veľká frustrácia.
- Pokiaľ ide o holé prežitie, veľa frustrácie nezažijete. Povedal by som, že frustrácia je luxus. Každý problém, bez ohľadu na podmienky, sa dá zúžiť na dvojkový systém: buď, alebo. To nie je zjednodušenie, ale fenomenologická redukcia, ktorá platí aj vo vede.

Niektorí marxisti považovali existencionalizmus za subjektívny iracionalizmus.
- Takýto nezmysel nemohli povedať marxisti. Sartre a Jaspers, ktorý bol v tomto prípade prvý, chápu Marxa ako svojho bezprostredného predchodcu. Vrátane Heideggera prebrali od neho analýzu odcudzenia, ako aj viaceré existencionálne kategórie.

Z čoho pramení odcudzenie? - Marx odvodil odcudzenie z historicko-ekonomických vzťahov. Tiež hovoril, že ideológia je falošné vedomie. U Heideggera vzniká odcudzenie tým, že človek namiesto svojho života žije život vsugerovaný masmédiami, reklamou či ideológiami. Takýto človek je svojmu životu odcudzený a v širšom rozsahu stráca kontakt s bytím. Poznáva iba to, čo je a nie to, čo je za tým. Myslí si, že poznávaním toho, že sto je sto, poznáva bytie. To je podľa Heideggera základný ľudský omyl. Človek potom nie je prístupný k vedomiu toho, že žije v priestore slobody a zodpovednosti. Správa sa bezhlavo, nepremyslene, nereflektovane, bez pocitu zodpovednosti za svoje skutky. Stráca ľudskú dimenziu a stáva sa inteligentným zvieraťom. To nemá nič spoločné so subjektívnym iracionalizmom. Tí kritici mali zrejme na mysli fenomenológiu Husserla.

Husserl sa ale zameriaval na veci.
- Zaoberal sa viac problémom poznávania a jeho spoľahlivosti. Tvrdil, že vedecké poznanie je možno užitočné, no nie je skutočné. Keby hovoril Heideggerovým jazykom, povedal by, že veda poznáva Dasein. Filozofia aj veda poznáva len to, čo je na povrchu - charakteristiky, vlastnosti, vnútorné vzťahy - no nepoznáva, čo je za tými vlastnosťami. To je idealistické stanovisko pochádzajúce od Platóna. Husserl to iba vyjadril modernou metodológiou podobnou Kantovej kritike čistého rozumu. Až na to, že Husserl nepoužíva Kantovu vec o sebe.

Môže byť vnímanie duševne chorých pravdivejšie? - Nemôžeme povedať, že naše videnie je to správne. V podstate ide o to, či náš svet je iba našou predstavou, ako sa nazdával Schopenhauer či Ladislav Klíma - aj keď podklad k tomu dal Kant. Hoci rozmýšľame v súlade so štruktúrou nášho myslenia, nevieme zistiť či táto štruktúra naozaj zobrazuje skutočnosť takú, aká je. Ani európska filozofia tento spor nevyriešila. Ani u Platóna sme nevnímali skutočnosť, ale len jej odlesky, zrkadlá, odtlačky.

Pohádka pro Michalku
Michalka byla dlouho nemocná. To bylo trápení! Bondy se o tom dozvěděl a byl taky smutný. Jednou v noci, když už Michalka a Kukalka i Kukal spali, rozletěl se Bondy k nim. Roztáhl ruce a letěl jako ohnivák. Otevřel si okno a zas je po sobě zavřel a sedl si k Michalce na postel. Pohladil jí vlásky, pošimral ji pod nosem, až Michalka udělala „hepčí“, a pak začal čarovat veliká kouzla, protože Bondy je veliký kouzelník, aby bylo Michalce zase dobře. Moc si přál, aby byla zase veselá a mohla mu malovat obrázky. A proto se taky Michalka uzdravila.

Báseň Egona Bondyho

Dá sa filozoficky pochopiť logika schizofrénie?
- Napriek tomu, že schizofrenik dokáže vykonávať rituálne činnosti ako sedenie za počítačom, všetko interpretuje inak. Jeho videnie je bližšie symbolickému videniu sveta ako tomu nášmu. O jeho vnútornom živote však nevieme takmer nič. Azda iba to, že nestráca vedomie a schopnosť premýšľať ani v najťažšej katatonickej fáze, keď sa nevie pohybovať. Uvažovalo sa o tom, či tie vysnívané virtuálne svety, v ktorých sa schizofrenici pohybujú, nie sú nejakým zdeformovaným heuristickým videním skutočnosti. Tá realita, ktorá nám pripadá defektná, môže byť pokusom o iné, presnejšie videnie vzťahov našej skutočnosti.

Pod rovnakým menom môže každý vnímať niečo iné. Čiernu farbu môžem vnímať tak, ako vy vnímate bielu a nie je žiaden dôkaz, že to tak nie je.
- Fakt je, že vnímanie je už interpretácia, čo dokazuje fotka. Napríklad v tomto kúte sa dobre orientujem, viem, kde si môžem dať ruky, kde sú veci atď. Keby som ale tento kút odfotil, zistil by som, že fotografia, ktorá je evidentne menej klamlivá ako moje zmysly, ukazuje niečo celkom iné, ako čo vnímam ja. Moje videnie tohto kúta a narábanie s vecami v tomto kúte je výklad. Čiže vnímaním hodnotím a mením skutočnosť.

Wittgenstein takéto úvahy považoval za zbytočné. Problém videl skôr v jazyku.
- Keď sa niekto dlho zaoberá logickými problémami, môže ho to priviesť k takémuto záveru. Filozofia sa však nedá redukovať na problém či štruktúru jazyka. A to, že jazyk znamená viac ako iba dorozumievanie, k čomu Wittgenstein dospieva, je známe už niekoľko tisíc rokov.

Je tiež známe, že človek mení skutočnosť pozorovaním. Keby sme boli na svete sami, je jedno, ako by sme svet vnímali. No v prítomnosti ostatných musí niekto našu pravdu potvrdiť. Do akej miery je pravda konvenciou?
- V súčasných filozofických úvahách, ktoré sa začínajú objavovať najmä v ontológii, je úloha pozorovateľa oveľa dôležitejšia, ako sa predpokladalo. Príjemca je istým spôsobom spolutvorca skutočnosti, v ktorej on či viacerí ľudia zdieľajú presvedčenie tvorcu. Dnes napríklad vidíme svet inak ako vedci v 17. storočí, napriek tomu, že zmyslami ho vnímame rovnako.

Tá zmena je teda na úrovni vedomia?
- Áno. Hoci nemôžeme vnímať elementárne častice, vedomie toho, že všetko z nich pozostáva, nám hovorí, že naša predstava o súdržnosti nášho prostredia je pre nás pravda užitočná, no zrejme iba pragmatická. Tento problém je aj vo vede. Nie je to síce jediný problém, no v 21. storočí ostane jedným z popredných problémov. Veľmi aktuálnym sa stal, keď sa oproti Einsteinovej teórii, ktorá je v podstate stále Newtonovská, postavila kvantová teória.

Proti kvantovej teórii sa vtedajší vedci vrátane Einsteina stavali odmietavo.
- Kým sa preukázateľne nedoložilo správanie elementárnych častíc, viedli vedci medzi sebou tuhý boj. Pohyb mikročastíc sa podarilo fotograficky ukázať až v 50.-60. rokoch. Dodnes sme sa celkom nevysporiadali s tým, že kvantoví fyzici mali pravdu. Fakt, že pozorovaním meníme stav pozorovaného objektu, neplatí pritom iba vo svete nukleárnych častíc. Dnes sa snažíme zistiť, do akej miery tento jav sprevádza celé ľudské poznanie. Vedeli o tom už starí, najmä čínski, filozofi. To ukazuje, že problémy, ktoré skúma filozofia, sú nadčasové.

O čo vlastne ide v čínskej filozofii?
- Čínska filozofia je špecifická tým, že nepozná termín Boha. Zdôrazňuje proces neprestajnej premeny. Ide o živelnú záležitosť, ktorá má isté autoregulatívne normy, no nemá žiadne smerovanie, cieľ, zmysel, vôbec nič. Presahuje našu existenciu, ktorá je nepremenná. Aj keď je skutočnosť nepochybne živá, nemusí mať zmysel ani cieľ. Ten sa dá stanoviť pre určitý časový odsek, no nie je univerzálny. Tým sa vraciame tam, kam Heidegger už nedosiahol. Otázka je, či som súci prevziať zodpovednosť. Nikto ma do toho nenúti a ono to aj tak nejako dopadne. O tom najlepšie vedia budhisti.

Zdá sa, akoby dneska už nič nové nevznikalo.
- Na začiatku 21. storočia je situácia vo všetkých vedách rovnaká: stojíme na úplnom začiatku. Ako hovoril Newton, stojíme na pleciach obrov. Dosiahli sme limit klasickej paradigmy a dostávame sa na prah oblasti, kde už táto paradigma nie je použiteľná. Sme opäť na samom začiatku vrátane zdanlivo uzavretých oblastí ako latinská gramatika. Nič, čo platilo povedzme v roku 1940, už neplatí. Túto situáciu by sme mali včas riešiť, len sa bojíme, že máme málo času. Sme v istom zmätku, čo nie je po prvýkrát v dejinách. Na jednej strane je to nepríjemné, na druhej strane je to veľmi optimistické vrátiť sa do čias, keď všetko vzniká odznova.

S hosťom SLOVA sa zhováral Miroslav Brada

Priemer: 5 (1 hlas)
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama