Reklama

Smutné výročie

Naše demokratické médiá si z akýchsi záhadných dôvodov zväčša nepripomínali smutné výročie inscenovaných justičných zločinov z prvej polovice 50. rokov. Negatívna energia beštiálnych vyšetrovacích metód a vrážd realizovaných spolitizovanou bezpečnostnou a súdnou mašinériou vrhá temné tiene na celé nasledujúce desaťročia až po súčasnosť a bezpochyby bude mať nepriaznivý vplyv aj na budúci vývoj udalostí prinajmenšom v rámci česko-slovenských vzťahov.
Počet zobrazení: 1674

Naše demokratické médiá si z akýchsi záhadných dôvodov zväčša nepripomínali smutné výročie inscenovaných justičných zločinov z prvej polovice 50. rokov. Negatívna energia beštiálnych vyšetrovacích metód a vrážd realizovaných spolitizovanou bezpečnostnou a súdnou mašinériou vrhá temné tiene na celé nasledujúce desaťročia až po súčasnosť a bezpochyby bude mať nepriaznivý vplyv aj na budúci vývoj udalostí prinajmenšom v rámci česko-slovenských vzťahov.

Publikované materiály v súčasných slobodných médiách sa chúlostivým a tragickým témam očividne vyhýbajú, pretože by chtiac-nechtiac museli vystaviť náramne nepríjemné a veľmi skľučujúce morálne a politické hodnotenia mnohým kľúčovým osobnostiam, ktoré sú dnes všeobecne nekriticky uctievané ako historické idoly, disidenti, emigranti a iní priekopníci demokracie. Bohužiaľ, sa to týka aj ústrednej obete monštruózneho procesu - Rudolfa Slánského.

Po februári 1948

Dva dni po pohrebe prezidenta Edvarda Beneša 9. septembra 1948 Rudolf Slánský ako generálny tajomník v správe pre ÚV KSČ uviedol: „Pohreb bol pre reakcionárov zámienkou na provokáciu neslýchaného rozsahu, chceli teraz dosiahnuť to, čo sa im nepodarilo vo februári. Bola to protivládna demonštrácia, na ktorej sa malo zúčastniť 100 000 ľudí. Napriek všeobecným varovaniam ich skutočne do Prahy prišiel enormný počet.“

Aj západné zdroje hodnotili demonštráciu ako dovtedy najpresvedčivejšie protestné vystúpenie proti novým pomerom vo východnej Európe. Vtedajšia československá opozícia podľahla naivným ilúziám vytváraným vlastnou a americkou propagandou. Verila, že všetci obyvatelia sú proti vláde, že treba len začať a celý ľud povstane, aby striasol vnútený geopolitický vplyv Moskvy. To sa však vzťahovalo iba na Slovensko, kde v roku 1946 výrazne zvíťazila Demokratická strana. České továrenské robotníctvo a osídlenci v pohraničí dôverovali komunistom, čo dokumentujú výsledky tých istých povojnových volieb v českých krajinách.

Pokus o demonštráciu sily antikomunistov v septembri 1948 sa teda nevydaril a generálny tajomník KSČ z toho vyvodil ponaučenie: „Robotníci požadujú, aby sa proti reakcionárom bezohľadne postupovalo. Podľa môjho názoru je najvyšší čas niečo proti reakcionárom podniknúť... Vláda vydá zákon na ochranu republiky... To treba uvítať, ale... navrhujem, aby bol schválený zákon o zriaďovaní nápravných pracovných táborov.“

Ako uvádzajú dokumentárne pramene publikované v roku 1974 v Londýne, Sydney, Aucklande a Toronte, nie všetci účastníci tajného zasadnutia, na ktorom Slánský predniesol citované slová, s ním súhlasili. Napriek tomu mal československý ľud v nasledujúcich mesiacoch pocítiť Slánského bič citeľnejšie ako kedykoľvek predtým. Podľa západných pozorovateľov nemal prezident a predseda KSČ Klement Gottwald také radikálne postoje ako generálny tajomník KSČ. Naďalej bol presvedčený, že Československo má ísť k socializmu vlastnou cestou, že politický systém sa nemusí bezpodmienečne rovnať policajnému štátu, že sa možno zaobísť bez politických väzňov a celého bombastického hurhaja spojeného s inscenovanými súdnymi procesmi. Prehováral Slánského, aby nadmieru bezohľadne nezasahoval.

Fanatický stalinista

Podľa oficiálnej hierarchie generálny tajomník KSČ zastával druhý najdôležitejší post v Československu. Podľa niektorých historikov dokonca od roku 1950, keď sa Gottwald čoraz viac uzatváral do seba, Slánský prakticky riadil stranu i krajinu. Moc spočívala akoby samozrejme na bedrách muža, ktorý na verejnosti pôsobil síce trocha bezfarebne, ale vždy vzbudzoval rešpekt a často aj obavy. Západné politologické a spravodajské autority ho hodnotili ako fanatického stalinistu, ktorý vždy uskutočnil to, čo povedal. Zastával názor, že opozícia sa musí potlačovať násilím, nepriateľ musí byť vyhladený. Radšej nech trpí desať nevinných, ako by jediný vinník unikol trestu.

Slánský bol synom zámožného obchodníka. Tí, ktorí ho dobre poznali, vraveli, že v predchádzajúcich rokoch bol obľúbený a kamarátsky a že až záhadný únos jeho najmladšieho dieťaťa v Moskve počas vojny ho prudko zmenil - stal sa zdržanlivý, tvrdý až hrubý. Od tých, ktorí po vojne trpeli pod jeho diktátorskými metódami, asi sotva mohol očakávať nejaké ospravedlnenie svojho správania. Na vlastnej koži bolestne skúsili, že už zrejme nepozná nijaký ľudský súcit. Ani Američania nepochybovali, že Slánský si zaslúži osud, ktorý mu pririekli.

Tušenie v Kremli

Vraví sa, že nestačí byť zdravý a bohatý, ale treba mať aj šťastie. Šéf CIA Allan Dulles ho mal. Niekdajší nacistický generál Reinhard Gehlen, ktorý počas vojny viedol elitný spravodajský útvar Cudzie armády východ a po vojne až do roku 1968 riadil západonemeckú rozviedku, poslúžil Američanom proti Slánskému nemeckým agentom, ktorý mal pevnú pozíciu vo vyšších kruhoch československého bezpečnostného aparátu. Jeho identita je dodnes utajená a milovníci lustrácií sa môžu s dôverou obrátiť v tejto veci na najbližšiu lampáreň.

Až do neskorého leta 1951 mala vláda v úmysle inscenovať proces s krajským tajomníkom KSČ v Brne Ottom Šlingom ako hlavným obžalovaným. Vo februári 1951 podala komisia bezpečnostných orgánov ústrednému výboru prehľad jeho údajných zločinov. V správe sa uvádzalo, že je „špión, brutálny človek, cynik a vrah (...) zločinný netvor, zvrhlík a dobrodruh bez škrupúľ“. Chcel vraj dať Gottwalda a Slánského usmrtiť a sám na seba strhnúť vedenie. Keď sa Gottwald dozvedel, že kontrašpionáž vzala pod lupu aj minulosť vtedajšieho generálneho tajomníka KSČ, dal výslovný pokyn, aby sa pozornosť od Slánského odvrátila. Ale jeho mienku vyšetrovatelia nerešpektovali a rozbehnutú obludnú mašinériu sa už nepodarilo zastaviť ani Josifovi Vissarionovičovi Stalinovi, ktorý niečo tušil o machináciách americkej tajnej služby v pozadí inscenovaných procesov.

Stalin v šifrovanej správe 20. júla 1951 oznámil Gottwaldovi: „Dostali sme obviňujúci materiál o súdruhoch Slánskom a Geminderovi. Nepovažujeme tento materiál za dostačujúci...“ Na osobitnej porade v Moskve 23. júla sa Stalin opäť oboch zastal: „Môže to byť provokácia nepriateľa...“ V nasledujúcom liste Gottwalda vyzýva: „Postupujte korektne, obozretne a neprikladajte výpovediam notorických narušovateľov zákona o súdruhoch Slánskom a Geminderovi nijakú dôveryhodnosť.“

Fascinujúca korešpondencia medzi Stalinom a Gottwaldom je obsiahnutá v knihe The Czechoslovak Political Trials, 1950-1954 (London, MacDonald and Company, 1971). Ide o Jiřím Pelikánom spracovaný súhrn správ československej vládnej komisie o čistkách a procesoch, ktorý sa nemohol v Prahe publikovať.

Osudné päťdesiatiny

O niekoľko dní sa v celom Československu oslavovali Slánského päťdesiatiny. Noviny o ňom priniesli 6. augusta 1951 články a listy plné chvály. Dostal najvyššie štátne vyznamenanie. V septembri 1951 ho zbavili funkcie generálneho tajomníka KSČ a stal sa podpredsedom vlády. Tí, ktorí mali zo Slánského strach, prijali správu o jeho zosadení so zadosťučinením. Domnievali sa, že odchod najprominentnejšieho československého predstaviteľa tvrdého kurzu z vedúcej straníckej pozície môže znamenať len to, že aparát teroru, ktorý vybudoval, bude zbavený ostria. Krajinou prešla vlna nádeje a Gottwaldova prestíž ešte väčšmi vzrástla.

Sovietsky agent v československom oddelení CIA v Mníchove 4. novembra 1951 informoval Moskvu, že sa prijali opatrenia dopomôcť Rudolfovi Slánskému k úteku na Západ. V noci 9. novembra dopraví kuriér cez hranice príslušné listy a pokyny. Stalin reagoval pružne a 11. novembra dorazil do Prahy Anastas Mikojan ako jeho osobný zástupca. Oznámil Gottwaldovi, že Stalin trvá na okamžitom zatknutí Slánského, pretože chce emigrovať. Gottwald protestoval, ale napokon uznal, že Stalin musí mať „závažné dôvody“, aby niečomu takému veril.

Československý rozhlasový monitor v ten deň zachytil správu vo vysielaní stanice Slobodná Európa tohto znenia: „Zlé veci prichádzajú naraz. Odkazuje Podpora.“ V listoch z Nemecka Slánskému prisľúbili bezpečný odchod za hranice a nepolitické miesto na Západe. Okrem toho sa v nich uvádzalo, na ktoré spojky v Československu sa má obrátiť a čo znamenajú šifrované správy od „Podpory“, z ktorých prvú už vysielajú a ďalšie zaznejú v éteri 17. a 24. novembra a 1. decembra. Na americkom vojenskom letisku v Mníchove sa celý týždeň každý večer zhromažďovali prominentní českí emigranti a vysokí americkí dôstojníci, pretože sa očakával prílet „dôležitej osobnosti“. Jej identitu nepoznali, ale všetci sa domnievali, že ide o Slánského. Správy o dianí na letisku v Mníchove zámerne rozšíril Charles Katek, miestny šéf CIA a bývalý vojenský pridelenec v Prahe.

Vedúci predstavitelia Československa a Sovietskeho zväzu už nemali za takýchto okolností kam cúvnuť. Podpredsedu vlády Rudolfa Slánského zatkli 23. novembra 1951 po návrate do reprezentačnej vily z večere, na ktorej bol s manželkou u predsedu vlády Antonína Zápotockého. Muž, ktorý bol ešte nedávno druhým najmocnejším človekom v Československu, o ktorom prezident Gottwald pri jeho päťdesiatych narodeninách pred tromi mesiacmi povedal: „Naša strana, všetok náš pracujúci ľud ťa zdraví ako verného syna a bojovníka, ktorého všetka láska patrí robotníckej triede, Sovietskemu zväzu a veľkému Stalinovi“ - odteraz čelil obžalobe zo špionáže a vlastizrady.

Rok po svojom zatknutí 20. novembra 1952 sedel Slánský a ďalší donedávna vysokí politickí predstavitelia na lavici obžalovaných pred senátom štátneho súdu v Prahe. Žalobca vykreslil pozadie prípadu.

Vynútená výpoveď

Podľa jeho slov západné tajné služby, ktoré poznali silu komunistickej strany, pripravovali v nej svoju agentúru už v čase predmníchovskej republiky a zvlášť svoje aktivity zintenzívnili v predvečer druhej svetovej vojny, pretože si uvedomovali jej budúci veľký význam v povojnovom období, keď sa predpokladala účasť komunistickej strany v mocenskom aparáte štátu. Od konca roku 1938 v Londýne a potom v Krakove pod zámienkou pomoci utečencom z Československa a iných krajín rozvinul svoju činnosť v službách anglického ministerstva vnútra tzv. Britský výbor, neskôr Trust Fund, ktorý bol významnou organizáciou anglo-amerických služieb. Tu vyberali a spracovávali agentov spomedzi utečencov, ktorých odosielali do Londýna. Túto činnosť riadil Hermann Field a neskôr jeho brat Noel, najbližší spolupracovníci Allana Dullesa, ktorý bol počas vojny šéfom európskej kancelárie americkej špionážnej služby Office of Strategic Service a neskôr riaditeľom CIA. Slánský dostal ľudí, ktorí mu boli známi ako „fieldovci“, do kľúčových pozícií, aby tak vybudoval centrum konšpirácie, ktorého cieľom bolo zvrhnutie vlády.

Ani vo vzdialenej Británii neprešiel proces bez spoločenských otrasov. Poslancom ľavicového krídla Labour Party pád ich priateľov vo východnej Európe zničil ich vlastnú povesť. Napríklad poslanec Dolnej snemovne Konni Zilliacus zohral pri procese veľmi dôležitú úlohu. Žalobca ho vykreslil ako „všetkými masťami mazaného agenta“ britskej tajnej služby, ako „majstra klamu a provokácie... jedného z najskúsenejších agentov rozviedky Intelligence Service“. Ešte niekoľko mesiacov mal Zilliacus na tvári nesmierny údiv. Kruhy anglickej tajnej služby však vedeli o tejto chúlostivej záležitosti svoje.

Popravy sa konali 3. decembra 1952. Kandidáti smrti mohli napísať list na rozlúčku svojim rodinám. Len Rudolf Slánský to neurobil.

Autor (1956) je spisovateľ a publicista

 

Priemer: 5 (1 hlas)
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama